Výsmech politikom, cheeseburger či lety za pár desiatok eur v podstate kamkoľvek. Počas obdobia socializmu by si z toho pravdepodobne nemohol ani jedno.
Sme nepochybne generáciou, ktorá má možností na vzdelanie, spoznávanie sveta a kultúry omnoho viac, ako mali naši rodičia. Nepoznáme povinné brigády, malý výber tovaru v obchodoch a nikto nás neobmedzuje ani pri výbere filmu, ktorý si pustíme večer po práci.
Pred 17. novembrom 1989 bolo množstvo vecí, ktoré sú pre nás dnes banalitou, zakázané. Čo by bolo inak, ak by sme žili pred rokom 1989, a ktoré veci by si si jednoducho nemohol dopriať?
Neprečítal by si si články, ktoré kritizujú vládu, a nezasmial by si sa na Zomri
Médiá s cenzúrou bojujú v totalitných režimoch, aký je napríklad v Číne, aj dnes. Tamojšia vláda zakázala Twitter, Facebook, Instagram a dokonca aj Wikipediu. Politická satira, akú robí napríklad Zomri, je v totalitnom režime absolútnym tabu.
Počas komunistického režimu v Československu fungovala cenzúra tlače a štátne orgány, ktoré rozhodovali o tom, čo vo verejných médiách odznieť môže a čo nie. Od novinárov sa očakávalo, že budú oddaní režimu a budú písať len to, čo sa bude zhodovať s ideológiou komunistického režimu.
V roku 1950 vtedajšia vláda prijala zákon s názvom Zákon o vydávání časopisů a o Svazu československých novinářů, v ktorom sa napríklad uvádzalo, že sa od médií očakáva napomáhanie socialistickej výchove. Zákon zároveň zakazoval súkromné vlastníctvo médií a do vysielania alebo novín sa mohol dostať len obsah, ktorý schválila Hlavná správa tlačového dohľadu. Vydať čokoľvek bez schválenia týmto úradom bolo trestné. Začiatkom marca roku 1968 síce prišlo k čiastočnému uvoľneniu prísnych tlačových zákonov, netrvalo však dlho.
Ani nie o pol roka neskôr, 26. augusta 1968, sa vláda Československa zaviazala dodržiavať moskovský protokol, ktorý apeloval na potrebu ovládnutia všetkých hromadných komunikačných prostriedkov, ako bolo rádio, noviny alebo televízia, a cenzúra fungovala až do roku 1989. Preložené do praxe, novinári sa nemohli kriticky vyjadriť k žiadnemu zákonu alebo rozhodnutiu vlády, investigatíva prakticky neexistovala a cenzúrou prechádzalo aj všetko zahraničné spravodajstvo.
Nedostal by si sa k značkovému oblečeniu a tvojím najsilnejším módnym zážitkom by bolo listovanie v nemeckej Burde
Kým Parížanky brázdili ulice s kabelkami Chanel a Taliani sa prechádzali v hodvábnych sakách Versace, my sme si museli vystačiť s tým, čo sa dalo zohnať v našich predajniach. Výber nebol veľký, a tak bolo úplne bežným javom, že čo človek nenašiel v obchode, ušil si sám doma.
Módne trendy k nám prenikali vo veľmi obmedzenom režime a kúsky z kolekcie západných značiek si si mohol kúpiť len v Tuzexe.
Módne trendy k nám prenikali vo veľmi obmedzenom režime a kúsky z kolekcie západných značiek si si mohol kúpiť len v Tuzexe. Platiť tam bolo možné len bonmi, ktoré si získal zamenením za zahraničné meny, ktoré väčšina ľudí nemala k dispozícii.
Ušiť si niečo sám bolo preto najjednoduchšou cestou, ak si chcel nosiť niečo iné ako väčšina ľudí v tvojom okolí. Západonemecký časopis Burda bol zameraný na módu a obsahoval aj prílohu so strihmi jednotlivých modelov a v časoch socializmu bol synonymom štýlu.
Namiesto dovolenky v zahraničí by si časť leta strávil na brigáde v konzervárňach
Nebolo ničím výnimočným, že vysokoškoláci trávili časť leta dvoma či troma týždňami brigádovania v konzervárňach a zimný semester začínali zberom zemiakov. Povinné brigády sa nazývali aj letnými aktivitami mládeže, čo našej generácii evokuje skôr jazykové pobyty alebo šport a nie prácu na poli nariadenú štátom.
Okrem povinných brigád sa ľudia zúčastňovali aj na tzv. sobotníkoch, čiže sobotných brigádach, počas ktorých napríklad upravovali okolie miesta, kde žili, alebo pomáhali v miestnej fabrike. Brigády vraj neboli oficiálne povinné, no ak si sa na nich pravidelne neukázal, mohol si si zhoršiť kádrový posudok.
Letné dovolenky sa trávili zväčša na Slovensku. Ak si chcel niekto užiť more, potreboval štátne povolenie na vycestovanie. Jednou z destinácií, kam sa pár vyvolených dostalo, bola Juhoslávia. O voľnom cestovaní, aké poznáme dnes, sa ľuďom ani nesnívalo.
Nekupoval by si, čo chceš, ale len to, čo nájdeš v obchode
Každý určite počul príhody o tom, ako sa stálo v radoch na pomaranče, mäso alebo toaletný papier. Navyše nie na každého v rade vystalo, ale keď už v ňom stál, nakoniec zobral aspoň z toho, čo ostalo v regáloch.
Pestrosť sortimentu, na ktorý si zvyknutý v dnešných supermarketoch, neexistovala a v bežných potravinách sa zvyčajne nenachádzal ani zahraničný tovar.
Pestrosť sortimentu, na ktorý si zvyknutý v dnešných supermarketoch, neexistovala a v bežných potravinách sa zvyčajne nenachádzal ani zahraničný tovar. Spomínané pomaranče, mandarínky alebo banány boli exotikou, ktorá sa v obchode nenachádzala bežne, a keď, tak len v obmedzenom množstve.
Obdobie socializmu sprevádzalo aj niekoľko výpadkov istých skupín tovaru, a keďže export zo zahraničia nefungoval ako dnes, museli si obyvatelia vystačiť bez nich. Napríklad v roku 1988 bol po požiari v Harmaneckých papierňach nedostupný toaletný papier.
500 Kčs vs. 20 eur alebo mýtus o nákupnom košíku
Veľkým a často opakovaným mýtom je, že za socializmu bolo lacnejšie. Aj na internete z času na čas koluje obrázok dvoch nákupných košíkov a porovnanie toho, čo by si nakúpil za päťsto korún československých a čo za zhruba dvadsať eur.
Podľa štatistického úradu pri porovnaní platov a cien zo súčasnosti a z roku 1989, ktoré uverejnil portál Pluska, by si možno ušetril na pár druhoch potravín ako chlieb alebo maslo, v širšom meradle však boli ceny v pomere k platom vyššie. Na nové topánky by si pracoval až dvojnásobne dlhší čas ako dnes, pri chladničke štvornásobne dlhšie a pri novom televízore by to bol až desaťnásobok.
Ak si chcel kariéru, ty a tvoja rodina ste museli mať dobrý kádrový posudok
Kádrový posudok bol akýsi spis zložený z údajov o pôvode a ideologických postojoch občanov. Veľkým čiernym bodom v posudku bol napríklad negatívny názor na „bratskú pomoc“ z roku 1968, čím sa myslelo obsadenie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy.
V posudku bolo napísané, či je niekto veriaci alebo nie. Komunizmus totiž nebol fanúšikom vierovyznania. Posudok riešil aj to, či človek žije v usporiadanej rodine, akú má pracovnú morálku, z akej rodiny pochádza a či sa v jeho blízkej rodine nenachádzajú disidenti alebo nebodaj emigranti na Západ.
Kádrový posudok bol akýsi spis zložený z údajov o pôvode a ideologických postojoch občanov.
S problematickým kádrovým posudkom si mal obmedzený výber škôl a takisto problematický kariérny rast. Ak napríklad niekto z tvojej rodiny nezákonne emigroval do Ameriky, mohol si byť pracovne prevelený na nižšiu pozíciu alebo byť vylúčený zo školy. Aj z vysokoškolsky vzdelaného vedeckého pracovníka sa bežne stával kurič alebo upratovač.
Nemohol by si podnikať a musel by si si vystačiť s tabuľkovým platom
Za socializmu podnikateľský sektor prakticky neexistoval. Všetky podniky boli štátne a všetko, čo sa vyrobilo, bolo ihneď zoštátnené. Na otázku, kto bude čo vyrábať, neodpovedal trh, ale tzv. päťročné plány.
Bolo nelegálne, aby jeden občan zamestnával niekoho iného. Jediným zamestnávateľom v krajine bol totiž štát. O výške platu si sa nedohodoval na pohovore, určil sa na základe tvojho pracovného zaradenia a dosiahnutého vzdelania.
Mal by si obmedzený prístup k hudbe a filmom
Dnes je pre nás úplnou banalitou pozrieť si akýkoľvek film z ktorejkoľvek krajiny. Na pár klikov máme prakticky neobmedzenú ponuku filmov, seriálov aj hudby.
Za socializmu tvorila gro filmov domáca produkcia a filmy z východného Nemecka, Poľska, Maďarska, zo Sovietskeho zväzu a z ostatných socialistických krajín. Zo západného sveta sa k nám dostávali len filmy, ktoré neboli v rozpore s myšlienkami socializmu, napríklad filmy ako Angelika, markíza anjelov, filmy s Louisom de Funèsom, Budom Spencerom a Terenceom Hillom, francúzske kriminálky s Alainom Delonom alebo dokonca americké filmy ako Kramerová verzus Kramer.
Či už išlo o hudbu, alebo filmy, akákoľvek umelecká tvorba musela prejsť cenzúrou. Bolo bežnou praxou, že umelci svoje diela predstavovali najskôr komisii, ktorá rozhodla, či ich hudba alebo film neobsahuje prvky, ktoré neboli naklonené myšlienkam podporovania socialistického štátu.
Umelci, ktorí presadzovali revolučné myšlienky alebo vystupovali proti štátu, boli často „uprataní'“ z verejného života. Pieseň Modlitba pre Martu speváčky Marty Kubišovej sa stala revolučnou skladbou odporu proti okupácii v roku 1968. O dva roky nato, keď speváčka vyhrala Zlatého slávika, prebrala si ho v úzadí a ku kariére speváčky sa mohla vrátiť až v roku 1989.
