To, čo teraz vybavíš pár kliknutiami, bolo mnohokrát nedosiahnuteľné a zháňalo sa to u šmelinárov na čiernom trhu.
Zorganizovanie dovolenky do krajiny vzdialenej tisíce kilometrov, bezproblémová kúpa leteniek a zájazdov, ale aj pohodlný nákup tovarov zo zahraničia. Veci, ktoré dnes v rámci kontaktu so zahraničím považujeme za samozrejmé, boli pre staršie generácie nepredstaviteľné. Čo bránilo vycestovaniu? Ako sa ľudia dostávali k cudzej mene? Mohli si kúpiť tovar zo západného sveta? A akú úlohu zohrávali v rámci kontaktu so zahraničím banky?
Postup pre úspešné vycestovanie za hranice Slovenska je dnes jednoznačný. Výber destinácie, naplánovanie konkrétneho zájazdu, výmena eura za zahraničnú menu, kúpa letenky či lístka na inú dopravu, rezervácia ubytovania. Všetky tieto body sa dajú realizovať prakticky bez problémov, bez obmedzení a bez špeciálnych povolení (okrem vycestovania do krajín, ktoré od občanov SR vyžadujú víza). Stačí sa však pozrieť cca 30 rokov späť do minulosti a zistíme, že pohodlná cesta do zahraničia bola pre bežných ľudí omnoho zložitejšia.
Samozrejme, ľudia vtedy tiež snívali o exotických a ďalekých destináciách. Do cieľa sa však dostala len hŕstka. V prvom rade, na vycestovanie v tých časoch nestačil len samotný cestovný pas, ako je to dnes.
Nedostatok možností a množstvo prekážok
„Pred revolúciou fungovali len dve možnosti vycestovania za hranice. Prvou možnosťou bola cesta organizovaná oficiálnou cestovnou kanceláriou (napr. Čedok), ktorá ponúkala zájazdy do zahraničných destinácií, k moru a pod.,“ vraví historik Miroslav Londák. Takéto zájazdy však boli z finančného hľadiska do značnej miery nákladné, preto si ich nemohla dovoliť väčšina obyvateľov.
Zájazd do Francúzska, nazvaný napr. Zámky na Loire, na 10 – 14 dní stál na 1 osobu približne 20 – 25-tisíc korún československých, čo pre bežného smrteľníka bola nedosiahnuteľná suma – išlo o cca 10 – 11 platov. Pochopiteľne, i v rámci samotného zájazdu bolo všetko kontrolované a kolektívne organizované, cestovná kancelária naplánovala každý bod programu a na účastníkov sa prísne dohliadalo. Faktom je, že časť osôb sa z takýchto zájazdov do Československa už nevrátila, ak si naplánovala takýmto spôsobom emigráciu.
Existovala i možnosť cestovania prostredníctvom mládežníckych organizácií či podnikových zájazdov, no žiadateľ potreboval množstvo dodatkových potvrdení, napríklad od zamestnávateľa, prípadne od zväzu mládeže či odborov. Vybavovanie často trvalo celé mesiace. Komunistický režim v Československu získaval informácie o svojich občanoch, ktorí cestovali do „kapitalistickej cudziny“. Cieľom bola nielen snaha získať správy o nálade obyvateľov a o atmosfére, ktorá sa prejavuje v krajine, ale aj o možných stykoch s predstaviteľmi nekomunistických exulantov a emigrantov.
Československá koruna a jej sila v porovnaní so zahraničnými menami
Ak jednou možnosťou pri snahe vycestovať do devízovej cudziny (na Západ) bola cesta prostredníctvom oficiálnej cestovnej kancelárie, druhou možnosťou bola tzv. individuálna cesta – táto však bola podmienená tým, že občan požiadal Štátnu banku československú o takzvaný devízový prísľub, teda požiadal banku o pridelenie finančných prostriedkov v zahraničnej mene. Až po tom, čo občan získal súhlas banky na predaj danej sumy, v podstate mohol požiadať o vízum na cestu napríklad do Spolkovej republiky Nemecko, Juhoslávie a podobne. Treba tiež vedieť, že vtedajšia čs. koruna nebola konvertibilnou menou.
Prísľub, teda určitý objem peňazí v zahraničnej mene, udeľovala Štátna banka československá. „Ak človek chcel vycestovať mimo východného bloku individuálne, čiže nie cez cestovnú kanceláriu, požiadal banku o povolenie. Tá však mala na takéto transakcie len obmedzený objem peňazí, ktorý musela rozdeliť medzi žiadateľov,“ vysvetľuje Miroslav Londák. V praxi získal prísľub od banky len malý počet obyvateľov. Platilo tiež nevyhlásené pravidlo, že ak obyvateľ dostal možnosť kúpiť si západnú menu, v ďalšom roku si ani nemusel žiadosť podávať – lebo bola zamietnutá.
Tým, že banky v Československu predávali len obmedzené množstvo zahraničných peňazí, ľudia sa obzerali po iných možnostiach a koruny si vymieňali na čiernom trhu. Získanie zahraničnej meny na ňom bolo, pochopiteľne, drahšie ako nákup od banky. Sila či úroveň československej meny počas obdobia normalizácie postupne klesala. Zistili to napr. bežní ľudia, ktorí cestovali do Juhoslávie – každým rokom bola úroveň čs. meny nižšia a nižšia.
Tuzex, bony a šmelinári
Podobne komplikovaná situácia vládla aj v segmente tovarov dodávaných zo Západu. K tým sa počas vládnutia KSČ mohli ľudia dostať ťažko. V bežných obchodoch bol sortiment zahraničného spotrebného tovaru obmedzený. Niekedy pri kúpe takých tovarov, ako napríklad automatická práčka, si dokonca obyvatelia vytvárali vlastné poradovníky – totiž, predajňa dostala napr. len 10 kusov, a tak si ľudia vytvárali imaginárne rady. Ďalšou možnosťou pri kúpe takýchto výrobkov bol Tuzex, v ktorom sa platilo tzv. bonmi. K tým sa bežný človek dostal len na čiernom trhu. Oficiálne ich mohol dostať občan Československa napríklad v takom prípade, ak mu zo zahraničia prišla platba v cudzej mene – tú si potom ponechala daná pobočka Štátnej banky československej a občan dostal len bony.
K občanom Československa sa v tých časoch valuty dostávali aj prostredníctvom Československej obchodnej banky. „V našej pobočke ČSOB sme spracovávali aj súkromné platby zo zahraničia. Boli to hlavne penzie z Francúzska pre občanov, ktorí tam v minulosti pracovali hlavne v banskej výrobe. Tieto platby ľudia nedostávali v cudzích menách, všetky sa prepočítavali na bony, ktoré sa sáčkovali a posielali cennými listami,“ spomína zamestnankyňa ČSOB Mária Mihalová.
Najväčší záujem v 80. rokoch bol najmä o džínsy, džínsové bundy, žuvačky a cigarety, spotrebnú elektroniku, ale aj kozmetiku, parfumy, mydlá a peny do kúpeľa. Platilo tiež, že aj keď sa na územie Československa zahraničný tovar dostal, väčšinu si podelili komunistickí pohlavári či úradníci. „Bežní ľudia si kupovali bony na čierno, len aby si mohli zaobstarať texasky, pretože to bol absolútne nedostatkový tovar. To, čo dnes považujeme za samozrejmosť, bol vtedy úplný luxus,“ pripomína Ivan Šramko, bývalý guvernér NBS.
Kvôli nedostatku zahraničných tovarov aj zahraničných peňazí vznikla pôda pre čierny trh. Na ňom pôsobili šmelinári a veksláci. „Tí ponúkali niektoré tovary, ako napríklad oblečenie či rôznu elektroniku, ktorá pochádzala zo zahraničia. Samozrejme, aj tieto možnosti boli obmedzené, človek sa nemohol dostať napríklad k autu zo západu,“ vraví Ivan Šramko.
Revolúcia otvorila cestu do sveta
Obmedzený kontakt so zahraničím vládol aj v oblasti bankovníctva. Štátna moc, ktorá v tom čase spravovala všetky finančné inštitúcie, zverila úlohy v tejto sfére najmä Československej obchodnej banke a Živnobanke. Tieto inštitúcie realizovali zahraničné vzťahy, ako napríklad úhrady do a zo zahraničia. „Starali sa predovšetkým o presun peňazí pre firmy, ktoré dovážali alebo vyvážali produkty. Mohli realizovať dokumentárne platby a mali prepojenie na SWIFT. V tomto boli teda podobné zahraničným bankám,“ opisuje Ivan Šramko.
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 prišlo k otvoreniu hraníc, ekonomiky a trhu. Rodiny, ktoré roky snívali o dovolenke pri mori, mohli bez ťažkostí vycestovať. Nadšenci, ktorí nekonečný čas strávili zháňaním tovaru zo Západu, mali zrazu nepredstaviteľne veľa možností. V rámci vzťahov so zahraničím sa prakticky všetko od základov zmenilo aj v bankovníctve.
„O príchod do Československa mali najprv záujem len rakúske bankové inštitúcie. Platilo pritom pravidlo, že väčšina pobočiek sa otvárala v Prahe. Až po niekoľkých rokoch sa u nás objavili aj iné zahraničné banky, napríklad z Talianska. Tie priniesli kvalitný manažment a postupne vzrástla aj dôvera ľudí vo finančné inštitúcie,“ uzatvára Ivan Šramko.
Cestovanie a financie. Ako je to dnes?
Sadneme si za počítač alebo si vo svojom smartfóne otvoríme internetovú stránku leteckej spoločnosti. Ak sa nám nechce vyhľadávať po jednotlivých stránkach, navštívime agregátor leteniek do celého sveta, z ktorého si vyberieme letenku podľa vlastných preferencií. Letenku, ktorej cena je v mnohých prípadoch nižšia ako samotný finančný náklad na cestovanie autom, uhradíme v priebehu niekoľkých minút prostredníctvom elektronického bankovníctva. Na internete si potom vyhľadáme a zarezervujeme ubytovanie, ktoré, ak je to nutné, uhradíme vopred platobnou kartou. Zostane nám už len vyriešiť, akými peniazmi budeme v danej krajine platiť. Takmer žiadne starosti nás nečakajú v krajinách Európy, zatiaľ čo v ostatných krajinách sveta nám bude asistovať platobná karta a všadeprítomné elektronické platby. Hor sa na cesty.
Takto sa cestuje dnes. Prílev zahraničného kapitálu, nástup nových technológií, príchod nových nákupných reťazcov, ako aj jednotná európska mena boli len jednými z množstva vecí, ktoré nás ako krajinu mohli posunúť ďalej v oblasti cestovania a financií. A to všetko aj vďaka tomu, čo priniesli novembrové udalosti spred 31 rokov. Vďaka, november ’89.
