O hrade Houska dlho nikto nič nevedel a dodnes nie je jasné, s akým zámerom bol postavený.
Brána do pekla či portál na cestovanie v čase? Dodnes nie je úplne jasné, prečo bol hrad Houska postavený, avšak veľa novozískaných informácií nasvedčuje tomu, že ľudia sa tohto miesta vo svojej dobe báli. Podľa historikov stavba v sebe niečo skrývala, prípadne chránila. Niečo, o čom mohli vedieť len vybraní šľachtici z najvyššej vrstvy.
Prvé známky o existencii prastarého „zámku“ sa objavili už na začiatku deviateho storočia. Postavil ho vraj pšovský vojvoda pre svojho syna Housku, a to práve na vápencovej skale, na mieste neprebádaných a neprístupných pralesov, cez ktoré neviedla žiadna obchodná cesta a v okolí nebolo ani žiadne osídlenie. Možno aj preto sa od nepamäti traduje, že stavba chránila niečo, čo nemalo nikdy vyjsť do okolitého sveta. Bránu do pekla...
Tajuplnosť hradu a jeho okoliu pridáva aj list, ktorý odtiaľto adresoval známy český spisovateľ Karel Hynek Mácha v roku 1836 svojmu priateľovi Eduardovi. V liste opisuje, že ho tajomný čierny portál uprostred nádvoria vtiahol na miesto, ktoré vyzeralo ako peklo. Opisoval nepoznané stroje, čudne odetých ľudí hovoriacich nespisovnou češtinou, pričom sa jednej dievčine aj prihovoril. Podľa toho, čo stálo v liste, mu prezradila, že sa nachádza v roku 2006.
List, v ktorom dôveryhodne opisoval očami svojej doby ešte dlho nepoznané technológie, v mnohých ľuďoch evokuje, že naozaj prežil vidinu budúcnosti. Keď sme list čítali, aj nám po tele prebehli zimomriavky. Čo ak „žltým a bielym jasom plápolavými brlohmi v pieskovcových útesoch“ opisoval paneláky? A čo ak „uponáhľané davy, štvané Dantovými diabolskými, chechtajúcimi sa mechmi s ohnivými očami, hltajúcimi nešťastníkov“ myslel kĺbové autobusy? Čo ak sa na noc naozaj ocitol v roku 2006?
Aby sme odhalili toto aj iné tajomstvá hradu Houska, rozhodli sme sa, že na ňom prenocujeme aj my. Takmer do rána sme blúdili medzi chladnými hradnými stenami, ktoré zdobili lovecké trofeje, dobové zbrane či rytierske helmy. Hľadali sme portál do neznáma.
- Čo sa nám stalo počas noci na hrade Houska.
- Z akej časti hradu podľa kastelána najviac utekajú návštevníci a kam nechcú vstúpiť ani ich psy.
- Prečo sa podľa mnohých legiend na hrade zjavuje silueta mnícha v kapucni bez tváre.
- Kde presne sa vraj na hrade nachádza brána do pekla.
- Odkedy sa ľudia tohto miesta boja.
- Prečo sme sa z Housky ponáhľali preč aj my.
Na konci sveta
Je krátko po štrnástej hodine. Už sedíme v aute takmer sedem hodín a stále sme nedorazili do cieľa. Diaľnice a preľudnené mestá sme nechali dávno za sebou. Už polhodinu kľučkujeme len medzi úzkymi cestičkami olemovanými lesmi. Sú prázdne. Okrem nás sme na nich nestretli žiadne auto.
Konečne sa pred nami v diaľke rozprestierajú Kokořínske lesy. Čím sme bližšie k hradu Houska, tým je okolie temnejšie. Drobné, malebné dedinky zívajú prázdnotou. Jediným náznakom života v nich je čierny dym vychádzajúci z komínov chalúp, ktoré sa zriedkavo objavujú popri asfaltke. Akoby tu zastal čas. Na obrovskej skale sa týči najväčšia hrdosť tohto kraja. Gotická stavba naháňajúca strach.
Po strmej ceste na vrchol cez les parkujeme pri mohutnej železnej bráne. Trikrát sa uistíme, či sme zatiahli ručnú brzdu a zaradili rýchlosť, lebo jediné miesto vhodné na parkovanie sa nachádza na okraji útesu. Keď do brány hradu vstúpime, vidíme tucet zvedavých návštevníkov sediacich za drevenými stolmi, popíjajúcich pivo z malého dreveného bufetu.
Hneď za bránou nás tabuľa informuje, kam sa vydať, ak chceme ísť na prehliadku hradu, a kam, ak chceme vidieť „pohyblivé drevené peklo“. Keďže stredobodom nášho záujmu je len peklo, ktoré sa vraj skrýva uprostred hradu, bočíme doľava. Na kase hľadáme kastelána, ktorému sme sa ohlásili dopredu a vedel o našej návšteve. Namiesto neho sa však spoza dreveného okienka ozve omnoho mladší hlas než v telefóne, s ktorým sme komunikovali predtým. Predstaví sa ako jeho syn a poprosí nás o chvíľku strpenia. „Ocino teraz robí exkurziu. Za dvadsať minút končí a vyjde von s návštevníkmi. Potom sa ohláste.“
Tak aj bolo. S kastelánom hradu Houska, so starším pánom Miroslavom Kopánekom, sme sa dohodli, že po poslednej exkurzii nás hradom prevedie a ukáže nám, kde prenocujeme. Ubezpečil sa, či so sebou máme teplé oblečenie a spacáky, lebo v hrade je podľa jeho slov v noci neznesiteľná zima.
Čaká nás noc hrôzy?
Odbilo šestnásť hodín a kastelán z hradu vyprevádza posledných návštevníkov. Nás, naopak, plnohodnotne víta. Za obrovskou zelenou bránou sa nachádza nádvorie.
Ako prvú nám ukazuje záhadnú kaplnku, pod ktorou je vraj podľa legiend umiestnená brána do pekla. „Je veľmi neobvyklé, že tu na freskách sa nachádzajú vyobrazené sibyly alebo aj čarodejnice. To vôbec nezapadá do galérie tradičných kresťanských tém,“ dodal na ich margo.
Spomína aj historku spájanú s týmto miestom o siluete čierneho mnícha bez tváre, ktorý sa tu vraj zjavuje. „Táto astrálna bytosť podľa legiend nepredstavuje pre ľudí hrozbu, iba stráži. Nebral by som to však na ľahkú váhu podľa analógie so strážcami podsvetia, aké opisuje grécka či egyptská mytológia.“
Podľa jeho slov boli prvé známky o bráne do pekla na tomto mieste opisované už v roku 878. „Keď bol hrad postavený, neďaleko odtiaľto bola objavená diera v skale, o ktorej domáci verili, že ju obývajú húfy duchov, ktoré im strpčujú život a zjavujú sa im v tom najstrašidelnejšom svetle.“ Kastelán nám oznamuje, že na počesť legiend o bráne do pekla sa nachádza v hradnom podzemí aj jedna expozícia. „Nechám vám ju na noc otvorenú a môžete sa tam ísť pozrieť,“ zdvíha ruku a ukazuje na dvere nachádzajúce sa na opačnej strane zámku od kaplnky.
Svižným krokom pokračujeme dovnútra. Prechádzame cez prekrásne vyzdobené dobové komnaty, pričom uprostred jednej z nich, plnej dobových zbraní a rytierskych heliem, kastelán zastane. V strede miestnosti sa nachádzajú dve oddelené postele pokryté kožušinou z rôznych zvierat. „Tu sa môžete vyspať. Ja vás teda opúšťam a som zvedavý, čo mi poviete ráno.“
Pred jeho odchodom máme nutkanie spýtať sa ho, či sa na hrade osobne stretol s niečím paranormálnym. „Sú ľudia, ktorí sa na hrade necítia dobre, a dokonca aj takí, ktorí odtiaľto utekajú. Naozaj sa tu príliš často stretávam s tým, že návštevníkom zostane nevoľno, omdlievajú a v niektorých dňoch konkrétne do kaplnky odmietajú vstúpiť aj psy, ktoré majú návštevníci so sebou.“
Kastelán tvrdí, že sa dokonca stretol aj s takými prípadmi, keď ľudia do hradu len vstúpili a odmietli ísť ďalej. „Ďalej nešli ani za nič, darmo mali kúpenú vstupenku v ruke. Množia sa nám aj prípady rôznych nepodarených či skreslených fotiek z hradu. Dokonca aj niektorí remeselníci, ktorí tu majú výstavy, sa mi priznali, že sú radi, keď majú po šichte a môžu Housku opustiť.“
Aby toho nebolo málo, spomína si aj na noc, keď na hrade prenocovala jedna žena s dievčaťom. „Vraj si prežili noc hrôzy. Skoro ráno sme ich našli spakované pred bránou hradu a bežali odtiaľto ako blesk. Taktiež ľudia, ktorí tu strávili noc, tvrdia, že počuli čudné zvuky alebo sa k sebe nedostali cez dvere, ktoré nemajú zámok ani nejdú nejako zaklapnúť,“ hovorí kastelán monotónne bez emócie. Po poslednej vete sa k nám otáča a aj po tom všetkom, čo nám povedal, sa akoby nič rozlúči slovami: „Tak sa uvidíme o deviatej ráno.“
Blúdime hradom
Kastelán nás opúšťa a my sme na hrade sami. Obe ručičky na hodinách ukazujú na päťku a nás možno čaká nezabudnuteľná noc. Na jednu z postelí v „rytierskej izbe“ ukladáme všetku batožinu, prezliekame sa do teplých vecí a ideme preskúmať hrad.
Miestnosti sa nám zdajú obrovské a nekonečné. Za našou komnatou sa nachádzajú dve spoločenské miestnosti a malá chodbička. Steny oboch zdobia lovecké trofeje, ktoré budú v noci zaiste pôsobiť desivo.
Vo vstupnej miestnosti do našich komnát je schodisko. Keď vyšliapeme vrzgotavé schody, vidíme pred sebou miestnosť, ktorú po celej dĺžke zdobí obrovský prestretý stôl. Za ňou sa nachádza sála plná stoličiek rozložených ako v kultúrnom dome a pomyselné pódium s dobovým klavírom. Je celá zariadená v ružovej farbe. Rovnako ako na nižšom poschodí, aj tu sa nachádza viacero spoločenských miestností. Pomaly spoznávame hrad a vidíme rôzne prepojenia architektúry.
Po kľukatých schodoch vstupujeme na nádvorie, pričom na medziposchodí zahliadneme kolísku.
Na nádvorí zase vidíme od veci uložený starodávny telefón. Náš mozog začne vymýšľať scenáre podobné každému béčkovému hororu. „Čo ak sa tá kolíska rozhojdá z ničoho nič a telefón začne zvoniť? Je náhoda, že sú tu?“ Všetky myšlienky však zhodnotíme ako iracionálne, vrátime sa nohami na zem (a do komnaty, kde sme rozložení), pričom čakáme na noc. Keď sa zotmie, spravíme si ďalšiu prehliadku.
Ticho a chlad
Je približne deväť hodín večer a posledné zvyšky svetla sa stratili v čiernočiernej tme. Na hrade je desivé ticho. Netušili sme, že samotné ticho môže naháňať takýto strach. S baterkou prechádzame miestnosti, pričom máme pocit, že vypchaté zvieratá na stenách nás tajomne pozorujú. Nevieme sa zbaviť pocitu, že sme sledovaní.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo sa nám stalo počas noci na hrade Houska.
- Kedy sme neverili vlastným očiam a nevedeli, čo je realita a čo sen.
- Čo nás čakalo v podzemí hradu.
- Prečo sme sa z Housky ponáhľali preč aj my.
