Súťaž v odsekávaní hláv a hromadné znásilnenia mladých dievčat i stareniek. Masaker v Nankingu sa podľa niektorých ľudí ani nestal

O nacistickom holokauste či vojnových zločinoch Sovietskeho zväzu (nielen) za druhej svetovej vojny sme v našich končinách počuli veľa. Obdobné zverstvá sa však v 20. storočí diali napríklad aj v Ázii. Japonská armáda po vpáde do čínskeho mesta Nanking v roku 1937 symbolicky otvorila brány pekla a vo vojakoch sa prebudili tie najtemnejšie zákutia.

Bez akéhokoľvek dôvodu spustili masaker nevídaných rozmerov. Civilistov strieľali rad za radom, odsekávali im hlavy a z ich popráv si spravili dokonca súťaž. Kto odtne viac hláv, vyhráva.

Brutálne pristupovali aj k deťom a ženám. Mladé, staré či dokonca tehotné Číňanky hromadne znásilňovali a následne neraz popravili alebo im do pohlavných orgánov vkladali bambusové palice či bajonety. Chceli ich tak čo najviac ponížiť. V meste sa začali kopiť mŕtvoly a ich zápach bol všadeprítomný. 

Zavraždili aj matku, ktorá držala na rukách deti

Keď japonská cisárska armáda počas druhej čínsko-japonskej vojny dobyla v decembri roku 1937 čínsky Nanking, v meste sa rozpútal jeden z najhorších masakrov modernej histórie. Japonci nezabíjali len vojakov, ale aj státisíce civilistov. Odhady historikov uvádzajú, že v Nankingu počas neslávne známeho masakra vojaci znásilnili asi 20 000 žien a zabili zhruba 250 000 až 300 000 osôb, píše BBC. Obetí mohlo byť pritom ešte viac, no niekoľko státisícov obyvateľov stihlo pred príchodom japonských vojsk utiecť z mesta.

Shiro Azuma sa ako jeden z mála japonských vojakov ospravedlnil za brutálne činy, ktoré páchali na obyvateľoch Nankingu. Aktivistka Tamaki Matsuoka natočila v roku 2009 dokument Torn Memories of Nanjing, aby ukázala Japonsku pravý rozsah masakra v meste Nanking. Zarážajúce je, že z 250 bývalých vojakov Japonska, ktorých vyspovedala, ľútosť za svoje činy vraj prejavili len traja, píše CBC.

„Bolo tam asi 37 starých mužov, žien a detí. Zajali sme ich a zhromaždili na námestí. Medzi nimi bola aj žena, ktorá na pravej ruke držala dieťa a druhé mala na ľavej. Matku aj obe deti sme zabili – nabodli sme ich ako zemiaky na ražeň,“ opisoval Shiro Azuma popravy, na ktorých sa osobne zúčastnil. 

Spomenul aj to, ako išiel odseknúť hlavu jednému z farmárov, no nechtiac ho zasiahol tak, že mu odťal iba časť lebky. Pri pohľade na to, ako z neho vystrekla krv, znova zaťal a farmára sa mu nakoniec podarilo pripraviť o život. Takéto brutálne scény pritom neboli žiadnou výnimkou. Podľa očitých svedkov išlo o bežnú rutinu.

„Keď boli ženy znásilňované, boli ľuďmi. Len čo sa však znásilňovanie skončilo, stalo sa z nich prasacie mäso,“ cituje jeho slová CNN.

Súťaž v odsekávaní hláv

Chrániť civilistov nebolo prakticky možné. Obrana vedená generálom Tchang Šeng-čom skončila fiaskom. Čínski vojaci, ktorí zostali v meste, pretože nestihli utiecť, mali čo robiť, aby si zachránili vlastné životy. V ideálnom prípade sa ihneď vyzliekli z vojenských uniforiem, aby zapadli do davu bežných občanov.

Japonské veliteľstvo čínskych vojakov neskôr ubezpečilo, že môžu zložiť zbrane a neublížia im. V skutočnosti sa však Japoncom dobrovoľne vydali na smrť. Generál Iwane Macui nariadil, aby všetkých popravili.

Z historických dokumentov sa zachovali informácie o brutálnej súťaži dôstojníkov, ktorí medzi sebou súperili v stínaní hláv Číňanom. Cieľom bolo čo najrýchlejšie odseknúť hlavu 100 ľuďom, uvádza All that’s interesting. 

Jeden z dôstojníkov menom Tsuyoshi Noda povedal, že mu to „nerobilo žiaden problém“, informovali autori knihy The Nanjing Massacre: A Japanese Journalist Confronts Japan’s National Shame.

O súťaži vojakov dokonca písali svojho času aj japonské noviny Osaka Mainichi Shimbun. Noda nakoniec údajne odsekol hlavu stopiatim ľuďom a jeho kolega z radu dôstojníkov Toshiaki Mukai stošiestim. Iní civilisti sa dočkali ešte hrôzostrašnej smrti. Vojaci ich pre zábavu podpaľovali či pochovávali zaživa, alebo si z nich spravili terče na bodáky. Na tie údajne napichávali aj malé deti, ktoré vyhadzovali do vzduchu.

Jedna z preživších Číňaniek menom Yang Cuiying, ktorá mala vtedy 12 rokov, videla, ako jej pred očami vyvraždili takmer celú rodinu. Neušetrili ani jej dvojročného brata, ktorého vraj udupali na smrť, uvádza CGTN. V roku 2017 povedala, že neočakáva finančnú kompenzáciu, no dúfa, že sa od japonskej vlády dočká aspoň ospravedlnenia. Začiatkom tohto roku zomrela.

Znásilňovali aj deti, starenky a tehotné ženy

„Mal som 29 rokov a bol to môj prvý veľký článok pre The New York Times. Zišiel som svojím autom dole na nábrežie, a aby som sa dostal k bráne, musel som preliezť cez masy tiel, ktoré tam boli nahromadené,“ cituje BBC zážitky reportéra Tillmana Durdina. 

Keď neskôr obedoval v blízkosti vojakov, bol svedkom toho, ako Japonci guľometom rad za radom postrieľali približne 15 zajatcov. Kým odišiel, vojaci stihli za asi 10 minút popraviť približne 200 ľudí, na čom sa navyše podľa jeho slov viditeľne dobre zabávali.

Japonský vojak Matsumura Yoshiharu povedal, že guľometom strieľali aj do ľudí, ktorí len chceli utiecť z mesta. Neskúmali pritom, či išlo o prezlečených vojakov alebo o obyčajných civilistov. Nad vojakmi Japonska neexistovala prakticky žiadna koordinovaná kontrola, a tak si každý robil, čo sa mu zachcelo. Kresťanský misionár John Magee povedal, že japonskí vojaci „mnohých ľudí strieľali na uliciach tak, ako keby lovili králiky“.

Američanka Minnie Vautrin, ktorá pracovala v jednej z miestnych jazykových škôl, si do svojho denníka zapísala spomienky na to, ako vojaci násilne odviedli množstvo mladých žiačok. Jedno z dievčat, ktoré neskôr násilím zobrali priamo z domu, malo vraj len 12 rokov. Vojaci však znásilňovali nielen mladé dievčatá a deti, ale aj tehotné ženy či starenky. „Pravdepodobne neexistuje trestný čin, ktorý nebol dnes v tomto meste spáchaný,“ napísala k 16. decembru 1937 Minnie Vautrin.

Aj Čína mala svojho Oskara Schindlera

Podľa dokumentu Witness to a Massacre: Nanjing 1937 v meste zostalo 27 (iné zdroje uvádzajú, že ich bolo 22) zahraničných obchodníkov, misionárov a lekárov, ktorí tvorili Medzinárodný výbor pre nankinskú bezpečnosť. Svojou spoločnou snahou dokázali čiastočne chrániť utečencov v bezpečnostnej zóne.

Na čele výboru stál člen nacistickej NSDAP John Rabe, ktorý podľa The New York Times o pomoc v čase masakra požiadal samotného diktátora Adolfa Hitlera. Utečencov púšťal aj do svojho domu, no prišlo ich také množstvo, že nemali poriadne ani kde spať. Vo svojom denníku uviedol, že len na jeho dvore prespávalo 650 utečencov. 

„John Rabe je pre mňa Oskarom Schindlerom Číny (poznámka redakcie – Oskar Schindler počas druhej svetovej vojny zachránil približne 1 200 Židov), ďalším príkladom dobra, ktoré sa postavilo zlu,“ povedala Iris Chang, autorka knihy The Rape of Nanking: The Forgotten Holocaust of World War II.

Odhaduje sa, že vďaka intervencii výboru a udržaniu utečencov v bezpečnostnej zóne sa podarilo zachrániť asi 250 000 ľudí, čiže zhruba polovicu obyvateľov, ktorí po vpáde Japoncov zostali v meste.

Na Rabeho počesť vznikol historický film City of War: The Story of John Rabe. Český preklad John Rabe – ctihodný občan Třetí říše poukazuje na kontrast medzi tým, že člen nacistickej strany stál za záchranou obrovského množstva nevinných životov. Rabe sa pokúšal niektoré z hrôz v Nankingu zaznamenať aj na kameru, no po návrate do Nemecka mu tieto materiály odňali. Japonsko bolo totiž v čase druhej svetovej vojny jedným z hlavných spojencov nacistov.

Ani podmienky v bezpečnostnej zóne však neboli ideálne. Nachádzali sa v oblasti určenej pre asi 100 000 ľudí. Preplnená časť mesta sa musela vyrovnať s nedostatkom potravín a so slabou hygienou.

Podľa Rabeho v bezpečnostnej zóne dochádzalo aj k znásilneniam. Niektorí japonskí vojaci zónu nerešpektovali, preliezali cez brány a odvádzali si so sebou ženy, ktoré sexuálne zneužívali. Vojaci však neraz neskončili len pri znásilneniach. Ženám do vaginálnych otvorov v niektorých prípadoch strčili bambusové palice, bajonety a iné predmety, píše The New York Times.  Stopercentne bezpečne nebolo teda jednoducho nikde.

Masaker, ktorý sa „nestal“

Japonský vojak Juhei Teramoto opísal, ako prebiehali hromadné znásilňovania žien. Niektorí vojaci vraj ženy pridržiavali a ďalší chlapi losovali, kto sa na obeti sexuálne uspokojí ako prvý. Takto sa na jednej žene vystriedalo údajne zhruba 5 až 6 vojakov.

Juhei Teramoto uviedol aj to, že im dôstojníci vo vraždení, znásilňovaní či lúpení nielenže nebránili, ale, naopak, vyzývali ich k tomu. „Viete, boli sme mladí muži a na ďalší deň sme mohli zomrieť, takže sme chceli spať s dievčaťom,“ cituje vojenského veterána CBC.

Počas masakra v Nankingu dokázal zabíjať ľudí bez akýchkoľvek výčitiek, za čím možno hľadať účinný brainwashing. „Učili nás, že sme nadradená rasa, žili sme len v záujme ľudského boha – nášho cisára,“ povedal. Číňanmi vtedy sfanatizovaní Japonci podľa jeho názoru výsostne pohŕdali. Prakticky ich učili, aby sa stali nenávistnými rasistami.

Tvrdil tiež, že jeden z jeho nadriadených menom Mitsuharu Hashimoto údajne strčil Číňana do priestornej poštovej tašky, tú potom polial petrolejom a zapálil. Následne do nej vložil ručný granát a tašku s obhoreným telom hodil do rieky. Vraj tým chcel pobaviť ostatných vojakov.

Japonských veliteľov po konci vojny súdili medzinárodné vojenské tribunály, pričom mnohí z nich dostali najprísnejší trest – trest smrti. Smrť ako verdikt tribunálu čakal aj dvojicu dôstojníkov Toshiakiho Mukaia a Tsuyoshiho Nodu, ktorí súťažili v stínaní hláv Číňanom.

Napriek zachovaným historickým dokumentom mnohí japonskí historici popierajú, že by v Nankingu došlo k masakru takého rozsahu, ako opisuje väčšia časť odbornej obce. V japonských učebniciach sa po skončení druhej svetovej vojny písalo, že počet obetí v Nankingu bol len zhruba 3 000. Bývalý japonský minister spravodlivosti Shigeto Nagano dokonca poprel, že k masakru došlo, a označil ho za čínsky výmysel.

„Tí, ktorí si ctia spravodlivosť a milujú mier, musia byť nesmierne bdelí a musia týmto zlým slovám a skutkom rozhodne čeliť. Dejiny neodpustia nikomu, kto popiera, že k nankinskému masakru skutočne došlo,“ povedal v roku 2014 pri spomienke na masaker čínsky prezident Si Ťin-pching.