Slovenský bermudský trojuholník alebo aj najtajomnejší les našej krajiny. Pohorie Tribeč je oddávna opradené rôznymi záhadnými zmiznutiami ľudí, pričom je zarážajúce, že väčšina z nich nie je dodnes vyriešená.

Napriek tomu, že určite nejde o miesto udivujúce majestátnymi vrchmi, keďže najvyšší z nich má len 830 metrov nad morom, ľudia sa tu strácali od nepamäti. Jedno z prvých oficiálne zaznamenaných zmiznutí sa datuje do zimného obdobia roku 1929, keď sa v lese stratil tamojší 47-ročný lesník Samšál. I keď do lesa chodil pravidelne a jeho zákutia poznal už aj poslepiačky, jedného dňa sa z pravidelnej obchôdzky nevrátil. Nenašli po ňom ani stopy.

O pár mesiacov prišlo k ďalšej tragédii. Temné zákutia lesov sa stali osudnými aj pre 18-ročnú Máriu Šlajserovú, ktorá si to cez pohorie namierila do dediny Zlatno. Podobný osud stihol v roku 1934 aj Andreja Murgaša, muža pracujúceho v lome.

Najznámejší prípad zmiznutia v pohorí Tribeč je aj vďaka filmu Trhlina spájaný s menom Waltera Fischera. Robotník, ktorý pracoval v Baťových závodoch, sa jedného dňa rozhodol vybrať na prechádzku – navštíviť Čierny hrad. Rovnako ako ostatní zmizol bez stopy, avšak na rozdiel od nich sa Walter Fischer našiel. Po troch mesiacoch, v bezvedomí, s popáleninami po celom tele sa objavil na opačnej strane pohoria, v blízkosti Zlatých Moraviec. To, čo ho postretlo v lesoch, je dodnes záhadou, keďže sa z tohto desivého zážitku nespamätal a svoj život dožil v ústave pre duševne chorých v Žiline.

Keďže ľudí, ktorí sa „vyparili“ na tomto mieste, je omnoho viac, dovolili sme si urobiť ti krátky zoznam všetkých, o ktorých sú oficiálne vedené dokumenty a po ktorých boli uskutočnené pátrania:

Keďže mysterióznosť miesta na nás fungovala ako magnet, rozhodli sme sa uprostred Tribeča prenocovať. Popravde, nešlo o pokojný spánok. Hoci sme viackrát mali chuť z tohto miesta zdrhnúť, už nebolo cesty späť.

Čítaj tiež

Krvavé Šenky sa považujú za jedno z najdesivejších miest Slovenska. Zisťovali sme, či sú strašidelné príbehy naozaj pravdivéKrvavé Šenky sa považujú za jedno z najdesivejších miest Slovenska. Zisťovali sme, či sú strašidelné príbehy naozaj pravdivé

Vyrážame...

Je krátko pred šiestou večer a my sa po približne hodinovej ceste autom ocitáme v obci Zlatno. Čakáme na ďalších dvoch ľudí zo skupiny, ktorí sa odhodlali s nami vydať do útrob temného pohoria. Keďže vyrazili o niečo neskôr, máme dostatok času, aby sme si ešte raz prešli očami mapu a zopakovali si trasu, po ktorej sa o pár minút vydáme.

Naším plánom je dostať sa na Čierny hrad, odkiaľ sa presunieme k Pustovníkovej studničke. Podľa referencií od známych ide o najlepšie miesto na stanovanie v pohorí. Chceme tu najskôr opekať a potom prečkať noc.

Odbilo šesť hodín. Prichádza naša spoločnosť. Spolu sme sa previezli na opačný koniec obce, odkiaľ sa začína výstup k zrúcanine. Berieme tašky, vaky, stan a kráčame po turisticky vyznačenej cestičke ďalej do hlbokého lesa vo štvorici. Prenocujeme však len dvaja, zvyšok „výpravy“ má v pláne vrátiť sa z lesa ešte pred zotmením.

Divné svetlá

Kým sme kráčali po turistickom chodníku, prebiehala medzi nami búrlivá debata. Smiali sme sa, žartovali a vôbec sme si neuvedomovali, že sa možno nachádzame na záhadnom mieste.

Z lesa, ktorý nás obklopoval, sme necítili nič zlé. Akoby sa tu žiadna zo spomínaných historiek ani nikdy nestala. Práve naopak, nasávali sme do seba okolité ticho a panenskú prírodu.

Jeden z našich spoločníkov sa však rozrozprával o záhadných svetlách, ktoré z hory zvykne vidieť jeho partnerka. Jej rodičia majú dom postavený presne oproti jednému z vrchov tribečských lesov, ktorého poloha zabezpečuje priamy výhľad týmto smerom. „Vždy na konci septembra sa na kopci v noci pohybujú divné svetlá. Deje sa to vraj pravidelne každý rok o tomto čase,“ dodal náš známy s tým, že ani jeho partnerka, ani jej rodičia si tento jav nevedia vysvetliť.

Touto historkou, ktorú nám podával ako pravdivú, nás všetkých na chvíľu zneistil. Ako pokračovala debata, divné myšlienky z našich hláv zmizli podobne ako Walter Fisher či lesník Samšál v týchto lesoch. Bez stopy. Ďalej sme sa smiali, zabávali a žartovali. Slnko bolo čoraz vyššie. Odbilo pol siedmej.

Varovný strom

Stále sme neúnavne stúpali do kopca, pričom sme mali pocit, že sa na hrad šplháme už večnosť. Prechádzku sme však odštartovali iba pred trištvrte hodinou. Kráčali sme po cyklotrase označenej zelenou farbou, pričom značky boli nakreslené tak nariedko, že sme viackrát nadobudli dojem, že ideme zlým smerom. Nebolo by vôbec ťažké vybrať si z množstva lesných rázcestí, ktoré sme nechali za sebou, nesprávny chodník.

Po pár minútach neistoty, či ideme správne, sme objavili rovno dva pokreslené stromy. Na jednom bola zelená značka – na ňu sme čakali už pár desiatok metrov. Na ďalšom však stál veľký nápis červenou farbou: Pozor. Ten sme rozhodne nečakali.