Jozef má 39 rokov a víkendy mu nič nehovoria. Drží sa mimo civilizácie, vyrába si vlastné jedlo a na statku pracuje od rána do noci.
Na gazdovstvo 39-ročného Jozefa Kučeru som prišiel na svojom Volkswagene Bora, na ktorom je už vidieť známky hniloby. Bol som rád, že som na reportáž konečne prišiel niekam, kde si nemusím vyberať slamu z topánok a tváriť sa, že ju tam bežne nemávam.
„Kde máš biele topánky?“, podpichuje ma gazda Jozef. „Treba sa normálne obuť, lebo všade sú tu „míny“. Mešťania sem niekedy prídu v bielych topánkach a nevhodnom oblečení a potom sa čudujú, že chodia medzi ho*nami,“ smeje sa, ako mi otvára bráničku.
Ako chlapec z dediny som prišiel pripravený tak, aby ma tieto veci nezaskočili, no niečím ma aj tak Jozef prekvapil. Nešlo mi do hlavy, ako sa dokáže starať o stovky zvierat na päťdesiatich hektároch úplne sám. Nemôže si zobrať dovolenku a ak je chorý, má smolu. Na poli a pri zvieratách, ktorých má stovky, tak robí od rána do večera každý deň. Takýmto spôsobom žije už od malička, ale svoje vlastné gazdovstvo má približne 10 rokov.
Skrýva sa medzi kopcami v Detvianskej Hute. Je obklopené lesmi, lúkami, poľami a menšími zhlukmi obydlí, z ktorých niektoré sú už takmer prázdne, keďže staršie generácie vymierajú a mladí odchádzajú preč.
S Jozefom sme sa dohodli, že ho prídem pozrieť až predpoludním, keď si už aspoň čo-to spraví, aby som mu neprekážal a aby sa mi mohol venovať naplno. Nakoniec som ho ešte zastihol pri upratovaní maštale, chovaní zvierat a dojení ovečiek. Zaujali ma najmä tie rohaté. „To je špeciálna odnož takzvaných valašských oviec. Komunisti ich skoro vyhubili, lebo z nich nie je až taký osoh, a z čoho nebol osoh, to im nebolo treba. Veľa ich už na Slovensku nie je.“
Jozef sa stará o 50 hektárov zeme, z ktorých vlastní asi 7. Na jeho statku nájdeš mnohé druhy zvierat, vrátane jakov, poníkov, ale aj obyčajných kôz či dvojtýždňových kuriatok, čo si vyžaduje poriadne odhodlanie. Na rozdiel od bežnej práce si tu totiž človek nevie zobrať voľno, ísť na dovolenku či užiť si víkend. Potvrdzuje to aj Jozef:
„Naposledy som bol od zvierat a takejto práce úplne mimo na celý víkend asi pred 15 rokmi. Pre ľudí, ktorí potrebujú vypnúť každý víkend, je to asi nezlúčiteľné so životom.“
Jozefov deň sa začína pred šiestou a málokedy sa končí pred polnocou
V týchto raritných momentoch ho na gazdovstve zastúpia kamaráti a rodina, ale sami mu povedali, že mali dosť a nechápu, ako to on stíha sám. Jozef vstáva pred šiestou, naraňajkuje sa a ide sa venovať zvieratám. Po obede sa zase vyberá na pole a večer opäť nakŕmi zvieratá a poupratuje okolo nich. Len málokedy ide spať pred polnocou a snaží sa dopriať si aspoň šesť hodín spánku, no občas stihne spať len štyri hodiny.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Či sa stretáva s ľuďmi, či používa modernú technológiu a či si našiel priateľku.
- Či má problém s medveďmi a či mu predátori zabíjajú zvieratá.
- Či ho takýto život napĺňa a či neuvažuje, že sa vráti do civilizácie.
- Ako vtipne dopadol jeho výlet do Bratislavy po 25 rokoch.
- Ako pomáha folklóru, prečo je kečkár.
- Odkiaľ na to berie peniaze a prečo ho len chov oviec v zime stojí viac ako 10-tisíc eur.
