Krvavé Šenky sa považujú za jedno z najdesivejších miest Slovenska. Zisťovali sme, či sú strašidelné príbehy naozaj pravdivé

Nad Nitrou sa nadnášajú gigantické mračná, ktoré mesto ponoria do absolútnej čierňavy. Je krátko po pol noci. Taxikárovi Tomášovi sa v aute odstavenom na parkovisku pomaly zatvárajú oči. Po niekoľkých hlasných zívnutiach sa rozhodne hodiť si krátkeho šlofíka. Tak ako každý pracovný deň v tejto neskorej hodine totiž nemá žiadnych klientov, ktorých by mohol zviesť. A aj tak, keď niekto zavolá, veľmi rýchlo ho z driemot prebudí piskľavý hlas dispečera sprevádzaný hlasným šumom vysielačky.

Prejde možno tridsať minút a vysielačka sa ozve. Konečne má po dlhšom čase nudy zákazníka. Čaká ho pomerne dlhá cesta až do Hlohovca. Keď opúšťa prečiarknutú tabuľu s nápisom Nitra, oblohu prereže na polovicu obrovský blesk. Začne liať ako z krhly. Pomaly a opatrne si reže autom zákruty a míňa kruhové objazdy.

Cesta Taxikára vynesie až do dlho rokov opustenej osady – Krvavých Šenkov. O to viac ho prekvapí, keď v nej pri ceste uvidí stáť a stopovať mladú ženu. Opatrne spomalí, otvorí okienko a premeria si ju rýchlym pohľadom. Stopárka má na sebe do nitky premočené biele šaty a zo svetlých vlasov jej stekajú vodopády dažďovej vody. Vyzerá akoby práve utiekla z blázninca.

„Preboha, čo sa Vám stalo? Nastúpte si,“ zľutuje sa nad ňou Tomáš a ona len veľmi tichým hlasom poďakuje. Auto rýchlo zvrtne, aby sa vrátil do naspäť do Nitry a oznámi dispečerovi, že počas cesty natrafil na ženu, ktorá zjavne potrebuje pomoc. Poprosil ho, aby hlohoveckú adresu vzal niekto iný, lebo ju urgentne vezie do nemocnice. „Slečna, ste zranená?“ spýta sa ženy taxikár popritom ako si prezerá jej odraz v spätnom zrkadle. Stopárka neodpovedá. Len uprene hľadí do zeme, akoby driemala.

„Slečna?“ opýta sa znovu a otočí sa, aby ju dotykom prebudil. Zježia sa mu všetky vlasy. Zadné sedadlá auta sú prázdne. Šokovaný z toho, čo sa práve stalo zastaví auto na krajnici cesty a rozsvieti v ňom, aby sa presvedčil, že nesníva. Je hore, nebol to len sen. Keď sa zahľadí na zadné sedadlá uvidí na nich mláku. Zodvihne vysielačku, aby opäť kontaktoval dispečera. „Asi sa mi to tu predĺži, na dnes končím. Aj tak nie je koho poriadne voziť,“ oznámi mi mu, ale neprizná, čo sa práve stalo, aby v očiach kolegu nevyzeral ako blázon. „Musím sa vyspať,“ pomyslí si a o tom, či nie je pochybuje sám.

Toto je len jedna z mnohých známych temných historiek, ktoré sa spájajú s osadou Krvavé Šenky. Najstaršie z nich sa datujú už od 14. storočia, keď mal na tomto mieste stáť hostinec. Hovorí sa, že bohatým pocestným dali najprv najesť, napiť a potom ich podrezali, alebo ich prípadne ponúkli už otráveným vínom. Keď boli mŕtvi, ich majetok si rozdelilo vedenie hostinca.

Príbehy o Krvavých Šenkoch pokračovali aj štyri roky pred koncom 20. storočia, keď sa mal na tomto mieste deliť lup z najväčšej bankovej krádeže našej krajiny. Pravda však je, že tieto historky neboli nijako zadokumentované, a preto sa nedá dokázať, ktoré z nich sa aj naozaj stali a do akej miery ich prikrášlili poverčiví ľudia. Ja som však odhodlaný túto záhadu rozlusknúť.

Honba za pravdou

Keďže ma najviac upútala najrozšírenejšia historka z Krvavých Šenkov – o taxikárovi a miznúcej žene, rozhodnem sa, že toto miesto navštívim za rovnakých podmienok, aké sa v nej opisujú. Do opustenej osady si to preto namierim počas daždivého večera.

Navigácia ma nasmeruje, aby som do Krvavých Šenkov išiel cez Lehotu, pretože túto trasu vyhodnotí ako najkratšiu. Problém nastane, keď ma navedie na poľnú cestičku, ktorej terén nie je práve prispôsobený na moje auto. Keďže som od cieľa len tri kilometre, rozhodnem sa to risknúť. Toto rozhodnutie vzápätí oľutujem.

Znamenie a výstraha

Keď sme prechádzam po zablatenej poľnej cestičke obklopenej stromami, ktorými lomcuje vietor, cítim sa ako v skutočnom horore. Stierače mi idú na plné obrátky, aby som cez hustý dážď vôbec niečo videl, kolesá môjho auta sa zabárajú do blata a šero meniace sa na kompletnú tmu preráža len svetlo zo svetlometov.

Akonáhle prejdem určitý bod cesty, vypadne mi signál. Cesta sa podľa všetkého nemá nijako rozdeľovať, a tak aj napriek strate navigácie pokračujem v tomto utrpení. Nie nadlho. Po prejdení ďalších metrov je terén natoľko premočený, že už takmer úplne strácam kontrolu nad vozidlom. V šmykoch sa pohybujem zo strany na stranu poľnej cestičky, až nakoniec auto úplne zastane. Panikárim.

Nachádzam sme sa uprostred ničoho, v šere, bez signálu s úplne zaboreným autom v halde blata a mláky. Už predtým neznesiteľný dážď ešte zosilnie. Som nahratý.