Katarína Foltánová chodila pár rokov po svete na vlastnú päsť. Nútená prestávka počas pandémie ju uistila, že cestovanie je pre ňu ako dýchanie.
Nebolo to zo dňa na deň. Tak to funguje len v romantických filmoch. Ale rozhodla sa rázne, pár vecí si naplánovala, zbalila sa a odišla. Najprv to malo byť len na dva-tri mesiace. Navštíviť kamarátku v Austrálii a popritom možno pozrieť trochu juhovýchodnej Ázie. Úplne sama, s batohom sa vydala na výlet, ktorý s jednou krátkou prestávkou trval dva roky a navštívila počas nich 25 krajín. Neskôr sa rozhodla svoje skúsenosti zužitkovať ako sprievodkyňa, lenže prišla pandémia, ktorá dočasne prekazila všetky cestovateľské chúťky.
Čo sa za to obdobie sólo cestovania naučila a aké to má prednosti a nevýhody? Sú všeobecné predstavy o krajinách ako Peru alebo Thajsko prehnané? A ako zvláda vášnivý cestovateľ, že musí sedieť doma? Vyspovedali sme cestovateľku a sprievodkyňu Katarínu Foltánovú.
- Prečo kariéru v Londýne vymenila za nekončiace sa cestovanie
- Aké drahé je sólo cestovanie po svete
- Čo bol pre Katarínu gastronomický šok
- Prečo je lepšie hovoriť o krajoch ako krajinách
- Aké sú výhody sólo cestovania
Katarína pochádza z Partizánskeho a má 38 rokov. Týždeň po štátniciach na fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave odišla do Londýna s cieľom zlepšiť sa v angličtine. Nakoniec tam ostala roky. Vystriedala rôzne zamestnania a posledných 5 rokov pracovala ako správkyňa portfólia nehnuteľností v rôznych častiach Londýna. V januári 2018 sa rozhodla, že zmení svoj život o 180 stupňov.
Nie každý je spokojný v usadenom živote. Práve tá neistota ma láka a posúva vpred.
Čo bol pre teba zásadný podnet zbaliť sa a odísť?
Tých dôvodov bolo, samozrejme, viac. Vidieť svet bol vždy môj veľký sen. Potom som sa jedného rána zobudila a zistila, že Veľká Británia vystupuje z Európskej únie. Ale asi najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní bolo celkové vyhorenie v práci. Mala som 34 rokov, podľa anglických zákonov by som mala ešte rovnako dlho pracovať, než budem môcť ísť do dôchodku, a to rozhodlo.
Prečo vlastne cestuješ?
Nad týmto som nikdy nerozmýšľala. Pre mňa je cestovanie ako dýchanie... úplne prirodzené.
A čo ti to dáva? Aký benefit oproti spokojnej kariére a usadenému životu?
Nie každý je spokojný v usadenom živote. Práve tá neistota ma láka a posúva vpred. Taktiež ma ženie zvedavosť. Väčšinou o niečom čítam alebo vidím dokument a potom to musím vidieť na vlastné oči. Cestovanie ma tiež veľmi veľa naučilo – nielen o krajinách, do ktorých cestujem, ale aj o sebe samej.
Prečo by mal niekto prerušiť kariéru alebo bežný život a ísť na štvrť roka brázdiť svet?
Minimálne preto, že je to zážitok na celý život. A takýmto experimentom sa dá napríklad aj zistiť, že toto je niečo, čo si už v živote nechce zopakovať. Veľa ľudí tak našlo svoj vnútorný pokoj. Alebo, rovnako ako ja, prišli na to, že cesta späť už asi nevedie.
Kamaráti v zahraničí však môžu byť dobrá motivácia samotnú cestu podniknúť.
Čo všetko si musela pred prvou cestou plánovať a riešiť?
Od momentu, keď som si kúpila letenky, až po deň vycestovania som mala len 3 mesiace. Takéto cesty si ľudia väčšinou plánujú roky, takže na zaháľanie nebol čas. Krátko po tom, ako som to oznámila rodine, som kontaktovala svojich kamarátov vo svete. Napísala som spolužiačke, ktorá žije v Austrálii, s ktorou som nakoniec precestovala kus Mjanmarska. Kamarátky som mala v Dubaji, čo mi pomohlo najmä v začiatkoch mojej cesty.
Riešila som najmä praktické veci, ako sú víza, očkovania, poistenie, absolvovala som lekárske prehliadky, v práci som dala výpoveď a po nociach čítala turistických sprievodcov. Výstroj som kupovala úplne na záver, batoh dokonca iba 4 dni pred odletom.
Sú teda kamaráti v zahraničí podmienkou toho, aby som mohol začať cestovať sólo?
Určite nie sú. Môj prvý sólo trip bol do Toskánska. Neplánovane. V pondelok mi priateľ oznámil, že si nevybavil voľno v práci, a vo štvrtok sme mali spolu letieť do Florencie. Tak som šla sama. Kamaráti v zahraničí však môžu byť dobrá motivácia samotnú cestu podniknúť.
Je to teda iba taká romantická filmová predstava, že niekto sa môže v pondelok zamyslieť a v piatok už letieť na trojmesačný výlet? Pripraviť sa treba vždy?
Toto je ťažká otázka. Možné to určite je aj narýchlo, ale ak to má byť úplne prvý sólo výlet na dlhší čas, než je štandardná dovolenka, bolo by to určite nerozumné. Skúsený cestovateľ však už nepotrebuje toľko času, aby sa pripravil. Ja si už nerezervujem letenky na rok dopredu, ako som to robila, kým som žila v Londýne. Poistenie mávam celoročné a špeciálne, aby vyhovovalo tomuto spôsobu života. Ubytovanie som si schopná rezervovať aj na mieste. Vždy keď do nejakej krajiny cestujem, mám približnú predstavu toho, čo tam chcem robiť, ale samotné aktivity si väčšinou vylaďujem až ráno pri raňajkách.
Pri sólo cestovaní mnohých ako prvé napadnú dve otázky – peniaze a bezpečnosť. Takže najprv, ako to je z ekonomickej stránky? Tri mesiace cestovania sú len pre horných 10-tisíc alebo majiteľov úspešných startupov?
O tom, koľko bude samotný výlet stáť, rozhoduje niekoľko vecí – krajiny, kam cestujem, a level komfortu, ktorý som ochotná obetovať. Cestovať sa dá extrémne lacno, aj luxusne. Ja by som povedala, že som taký priemer. Som ochotná zľaviť z nárokov na ubytovanie, v drahších krajinách si sama varím. Ale nikdy nešetrím na zážitkoch, ktoré mi daná krajina ponúka. Napríklad Juhovýchodná Ázia je lacnejšia ako Južná Amerika.
Aspoň zhruba, aký minimálny rozpočet si musím odložiť, ak po pandémii budem chcieť chodiť dva mesiace po Thajsku a Austrálii?
V prvom rade budeme potrebovať letenku. Len tak orientačne som pozrela, koľko by stála multistop letenka 1. septembra z Viedne cez Bangkok do Sydney s návratom na konci októbra. Ak by som ju kupovala dnes, bez toho, aby som sa hrala s dátumami odletu, stála by ma 1 160 eur. Ubytovanie v Thajsku stojí, respektíve pred pandémiou stálo, priemerne 5 eur na noc v hosteli, hotel okolo 20 eur za noc. Jedlo na ulici 1-2 eurá, pivko 3 eurá. Naopak, v Austrálii bol najlacnejší street food v prepočte za 6 eur, ubytovanie v hosteloch sa začínalo na 25 eurách za noc, hotel až okolo 150 eur. Ušetriť teda človek môže napríklad aj tým, že si varí a prenajme si trebárs apartmán.
Pokiaľ človek nezabudne doma sedliacky rozum a nerobí veci, pri ktorých by mu hrozil problém aj doma, tak bude v poriadku.
Pri peniazoch teda najviac záleží na krajine. Platí to isté aj o bezpečí? Nosíš so sebou na cestách nejaký slzný sprej alebo niečo podobné?
Nie. Bezpečnosť je relatívna a mení sa od mesta k mestu – iná situácia môže byť na juhu krajiny a iná na severe. Povedala by som, že ázijské krajiny môžeme považovať za bezpečné, rovnako tak aj vyspelé krajiny. Ale to neznamená, že chudobná krajina rovná sa nebezpečná. Ako príklad by som uviedla Brazíliu, v ktorej som prerušovane strávila už viac než pol roka. Všeobecne ju považujeme za akéhosi strašiaka. Moja skúsenosť však bola úplne iná. Brazílčania sú neuveriteľne pohostinní, starostliví a srdeční ľudia.
Tým nechcem povedať, že som neprechádzala cez mestá, kde mi srdce búchalo o čosi rýchlejšie, ale pokiaľ človek nezabudne doma sedliacky rozum a nerobí veci, pri ktorých by mu hrozil problém aj doma, tak bude v poriadku. Nemám so sebou žiaden špeciálny sprej – v niektorých krajinách je ilegálny, čiže by mi to spôsobovalo skôr problémy. Rovnakú službu spraví aj dezodorant.
Takže v skratke, kadiaľ si pochodila svet?
Okrem Afriky a Antarktídy stúpila moja noha už na každý kontinent. Ešte je však veľa miest, ktoré by som chcela zažiť na vlastnej koži. Pandémia mi veľa plánov zrušila, tak uvidím, ktoré sny sa mi ešte podarí si splniť.
Asi nekonečne sa opakujúce klišé, ale aj tak sa musím opýtať – čo bolo zatiaľ to úplne naj miesto?
Som rada, že sa nebavíme o krajinách, lebo ja ich vnímam ako svoje deti, každé mám rada iným spôsobom. Ale ak môžem povedať región, tak zatiaľ sú to pre mňa Andy. Dych vyrážajúce, magické, divoké a majestátne. Zliezala som ich v Patagónii, Huayhuash v Peru, Chacaltayu v Bolívii, Quilotoa v Ekvádore, okolie Salenta či Cali v Kolumbii.
Kde si našla niečo, čo v bedekroch nepíšu?
Cestovanie nie sú len krásne miesta. Väčšinou si ich spájam práve s ľuďmi, ktorých som tam stretla. Napríklad na Nusa Penida pri Bali ma zachránila miestna babička po tom, ako som sa stratila a následne mi došiel v motorke benzín. Mala som hodinu do odchodu lode. Netušila som, kde som, a bez benzínu som sa ani nemala ako dostať do prístavu. Táto babička ma našla, ako zúfalá tlačím motorku pred sebou. Nevedela po anglicky, takže som jej ani nemohla vysvetliť, čo sa mi stalo, len som jej ukázala prázdnu nádrž a čistú mapu.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo bol pre Katarínu gastronomický šok
- Či nemá niekedy pocit samoty
- Aké sú výhody sólo cestovania
- Ako sa dostala k sprevádzaniu
