Spoznaj v rozhovore Milana Ďatelinku, vychádzajúcu hviezdu MMA.
V súťaži Oktagon má za sebou zatiaľ sedem víťazstiev, štyri prehry. To z neho robí podľa mnohých odborníkov vychádzajúcu hviezdu MMA v našich končinách. Táto sezóna je pre neho iná. Rodák z Považskej Bystrice sa totiž bude nielen na súpera v klietke pozerať novými očami.
Otvorene hovoríš o tom, že si vyrastal bez otca. Ako sa chlapec bez mužského vzoru dostal k zápaseniu?
Napriek tomu, že si na otca nepamätám, umrel, keď som mal dva roky, všetci mi hovoria, že ten temperament v krvi mám po ňom. Cestu k MMA som hľadal a našiel som ju.
Známe je aj to, že k športu si mal blízko vždy. Pred MMA si sa venoval napríklad basketbalu. No aký je prechod z ihriska do klietky?
Áno, vyskúšal som toho viac. Basketbal ma bavil rok, možno dva. Hrával som tiež futbal. Neskôr som začal posilňovať a vtedy prišiel z mojej strany seriózny záujem o zápasenie. Zakrátko som kontaktoval svojho súčasného trénera. Je tomu teda približne deväť rokov, čo som sa začal zápaseniu aktívne venovať.
O ľuďoch, ktorí sa pohoršujú nad MMA odporúčaš, aby sa radšej pozerali na šach. Ako sa však na to pozerá tvojim najbližším?
Klamal by som, ak by som povedal, že nemajú problém sledovať zápasy. Nepozerá sa im na to dobre, no museli si zvyknúť. Ako mama, tak aj priateľka. No je mi jasné, že obavy a strach pociťujú stále.
A ako sa na MMA pozeráš ty? Čím je výnimočné pre teba?
Svojou komplexnosťou. Nie je to len jeden štýl boja, vyžaduje si to multifunkčnosť a maximálne nasadenie. Je to už neoddeliteľná súčasť môjho života, moje živobytie. A podľa mňa nie je nič lepšie, ako sa živiť tým, čo vás skutočne baví a napĺňa. Trénovať budem navždy, či už budem môcť zápasiť alebo nie.
V našich končinách spopularizovala MMA súťažná šou Oktagon. Nemáš pocit, že je to viac zábavný priemysel ako seriózny šport?
Oktagon nie je televíznou šou. Diváci to tak môžu sčasti vnímať, no my nerobíme wrestling. Nevykonávame vopred naučené a naplánované kroky, údery. Nelámeme na sebe stoličky. Pre nás je to skutočná drina, dni plné odopierania a niekoľkofázových tréningov. V oktagone sa reálne bijeme a vstupujeme do nej s ambíciou zápas vyhrať.
V klietke zápasíte s protivníkmi, s ktorými máte často kamarátsky vzťah. Aspoň sa to tak niekedy javí. Nevadí ti to?
Mám pár kamarátov, s ktorými by som nezápasil. Našťastie, mám právo odmietnuť zápas s niekým, kto mi je blízky. Určite by som nešiel do klietky so Samom Krištofičom. Samozrejme, že sa medzi sebou všetci poznáme, ale prirovnal by som to skôr ku vzťahom na pracovisku. Sme akísi kolegovia.
Čo prežívaš, predtým ako príde tvoj zápas?
Tie najhoršie pocity mnou lomcujú v šatni. Samotný nástup a cesta do klietky, to sú už iné emócie. Úprimne, niekedy si samotný nástup ani zápas človek nepamätá, no v šatni pociťujem akúsi trému. Je to šport. Aj ja sám očakávam od seba športový výkon, vďaka ktorému vyhrám. Prehrávam si v hlave udalosti ostatných týždňov a mesiacov, spomínam si na obety, ktoré som tomu danému zápasu musel podstúpiť. Nechcem sklamať nikoho, žiadneho fanúšika, trénera, rodinu, sponzorov, priateľov.
Mnoho zápasníkov chodí na rôzne sústredenia do kolísky MMA, juhovýchodnej Ázie. Bol si tam aj ty?
Tam som sa zatiaľ nedostal. Pravidelne cestujem a trénujem v Poľsku, spolu s Makhmudom Muradovom a zatiaľ mi Poľsko maximálne vyhovuje. Či už sparing partneri, tréner, kolektív, prístup. Stretol som sa tam s mnohými šikovnými chalanmi, ktorí sú veľkí profesionáli. Myslím si, že v Poľsku by som trénoval aj v prípade, ak by som sa dostal do vyššej súťaže.
Za sebou máš dôslednú prípravu s novým zrakom. Podstúpil si bezbolestný laserový zákrok na odstránenie dioptrií. Ako prežívaš toto obdobie?
Bol som krátkozraký, na jednom oku som mal dioptriu mínus 2,5; na druhom mínus 1,75. Vodičský preukaz som si urobil až ako 23-ročný, dovtedy som sa snažil s horším zrakom zžiť bez okuliarov a dokonca aj bez šošoviek. Kvôli autoškole a šoférovaniu som však začal nosiť kontaktné šošovky a to bolo pre mňa veľmi otravné. Každé ráno si ich vkladať, každý večer vyberať. Keď mi niekedy počas tréningu šošovka vypadla, bolo pre mňa stresujúce doviezť sa domov, napríklad. Teším sa, ako to budem vnímať teraz, naplno začínam s prípravou od júna. Ďakujem MUDr. Miriam Záhorcovej z očnej kliniky NeoVízia za odbornosť a najmä ľudský prístup.
Keď už spomíname tie oči, nevadí ti krv, stekajúca do nich?
Našťastie, takýto úder som ešte nedostal. Krv sa mojim očiam vyhýba, zato monoklov som mal už niekoľko.
Spomenieš si aj na najnepríjemnejšie zranenie?
Pamätám si, ako som raz na tréningu dostal „pušku,“ mal som pocit, ako by mi súperove prsty skončili priamo pod rebrami. Na mieste kde je pečeň. Skončil som v nemocnici, pobudol som tam 12 dní. Našťastie to chcelo iba pokoj na lôžku a dohľad lekárov.
Zápas, na ktorý nezabudneš?
Pre mňa sú super všetky zápasy. Ale rád spomínam na víťazný zápas s Mirom Brožom a Václavom Mikuláškom. Každý má však niečo do seba a z každého sa snažím niečo si zobrať.
Végh alebo Vémola?
Samozrejme, že Végh!
