Félicien Kabuga padol po 26 rokoch na úteku do rúk spravodlivosti.
Susedia vraždili vlastných susedov mačetami, manželia dokonca nemilosrdne zabíjali vlastné manželky a stovky tisíc takýchto žien skončilo znásilnených alebo vyslaných na zneužívanie ako sexuálne otrokyne.
Nejde o žiadny príbeh z desivého hororového filmu, ale o skutočné udalosti, ktoré sa odohrali pred necelými 30 rokmi niekoľko tisíc kilometrov od slovenských hraníc.
O genocíde v africkej Rwande si zrejme v minulosti počul. Aj tak však čísla, ktoré sa s ňou navždy spájajú, zostávajú neuveriteľne tragické. V priebehu 100 dní tam od apríla do júla 1994 vyvraždili okolo 1 milión príslušníkov etnickej skupiny Tutsiov, objasňuje BBC.
Nezáležalo pritom na tom, či išlo o muža, ženu alebo dieťa. Ak si sa narodil do tejto menšiny, rovno ti bol milíciami podpísaný rozsudok smrti. A na akúkoľvek obhajobu si nielenže nemal čas, ale ani nárok, pretože ti na krku pristála mačeta.
- Kto sa proti sebe v rwandskej genocíde postavil
- Akú úlohu v zrode genocídy zohrávali kolonizátori z Belgicka
- Ako zostrelenie lietadla viedlo k začatiu genocídy o deň neskôr
- Kedy muži vraždili vlastné manželky mačetami v spánku
- Ako jeden sused dosekal druhého na smrť kvôli etnicite
- Kto financoval rádio, ktoré otvorene vyzývalo na vraždiace masakre
- Ako Kabuga importoval státisíce mačiet, ktorými sa vraždilo na uliciach
- Čo spravila inšpirácia nacistickou Hitlerovou mládežou v genocíde
- Ako mohlo byť za 100 dní vyvraždených približne 1 milión ľudí
- Kde v roku 2020 vďaka koronavírusu chytili architekta genocídy
Ohavnú časť dejín africkej krajiny si síce miestni obyvatelia pripomínajú dodnes, ale nikto si netrúfa povedať, že v štáte panuje idylická situácia. Rwanda sa síce pod vládou prezidenta Paula Kagameho za posledné dve dekády premenila na modernejšiu krajinu, ktorá láka európskych turistov na prírodné krásy aj rozvíjajúce sa mestá, ale temná minulosť sa tak či onak vždy vynorí na povrchu.
Inak tomu nebolo ani v máji tohto roka, keď sa väčšina krajín sveta pomaly spamätávala z prvej vlny pandémie koronavírusu.
Vo Francúzsku platili na jar výnimočne prísne pravidlá, a tak ľudia niekoľko týždňov nemohli vychádzať zo svojich domovov len tak bezdôvodne, a ak si chceli ísť zabehať, mohli tak len v okruhu niekoľkých kilometrov od svojho príbytku, uvádza France24. A vďaka tomu chytili aj jedného z hlavných architektov rwandskej genocídy, ktorý motivoval ľud, aby vraždil.
Architekt genocídy skoro milióna ľudí
Félicien Kabuga sedí od mája tohto roku vo väzbe. Napriek pokročilej digitálnej dobe a špičkovým agentom a vyšetrovateľom trvalo neuveriteľných 26 rokov, kým sa Kabuga dostal do rúk spravodlivosti. Odvtedy utiekol z Rwandy, prešiel cez niekoľko krajín, či už v Afrike, ale aj Európe, a napokon zakotvil na predmestí Paríža, informuje NY Times.
Vo veku 87 rokov teraz bude čeliť 11 obvineniam, medzi ktorými nechýba ani zosnovanie genocídy, ale či už nie je na vykonanie spravodlivosti zadosť, musia posúdiť najmä pozostalí obetí, ktoré tento muž nechal vyzabíjať bez akéhokoľvek náznaku výčitiek svedomia.
Ako väčšina afrických krajín, aj Rwanda doplatila na svoju koloniálnu minulosť a rozmanitú členitosť obyvateľstva. V polovici prvej svetovej vojny si územie dnešnej Rwandy podmanili kolonisti z Belgicka, ktorí takto neslávne obsadili aj Kongo a z afrického kontinentu napokon odišli s preliatou krvou na rukách a miliónmi mŕtvych obyvateľov na svojom pomyselnom konte.
A nepriamo vytvorili aj pôdu na konflikt, z ktorého vybublala občianska vojna a následná genocída, uvádza Stanford.
Belgičania, Hutu a Tutsi
Na území dnešnej Rwandy žili po stáročia najmä dve rozdielne etnické skupiny Hutu a Tutsi. Zatiaľ čo Hutu tvorili drvivú väčšinu obyvateľstva Rwandy, Tutsi sa od nich v niektorých znakoch líšili, čo sa Belgičanom pozdávalo, a tak si vybrali práve etnickú skupinu Tutsiov za svojich prirodzenejších partnerov, objasňuje Stanford.
Spravili z nich vodcov krajiny, ktorá stále spadala pod Belgické kráľovstvo, čo sa postupom času, samozrejme, oveľa početnejším Hutu prestalo pozdávať. Prečo by nám mala vládnuť táto menšina, ozývali sa čoraz častejšie hlasy v spoločnosti a po niekoľkých desaťročiach turbulentného spolunažívania prebehli v krajine v roku 1959 revolučné demonštrácie.
Výsledok? V roku 1962 sa Belgicko vzdalo Rwandy, krajina vyhlásila svoju nezávislosť a na jej čelo sa konečne postavili Hutu. V spomínaných demonštráciách však jednanie medzi vládnucou elitou a civilistami z etnicity Hutu neprebiehalo mierumilovne a o život v bojoch prišlo okolo 20-tisíc príslušníkov skupiny Tutsi. Odvtedy sa v myšlienkach Tutsi začali objavovať prvé plány, ako sa svojim početnejším kolegom z populácie pomstiť, uvádza BBC.
Tutsi a Hutu sa pritom od seba nijak zvláštne neodlišujú. Rozprávajú rovnakým jazykom, do veľkej miery zdieľajú spoločnú kultúru a za rozdielne znaky by sa dali považovať snáď len niektoré fyzické rozdiely ako prirodzená výška, v ktorej prevažujú práve Tutsi. Nevedno, či práve preto si Tutsiov vybrali Belgičania za preferovaných partnerov, ale vo svojom kategorizovaní občanov krátko po kolonizácii Rwandy stvorili priestor na budúcu genocídu.
Belgičania za koloniálnej vlády vydávali identifikačné dokumenty obyvateľom tak, že v nich nechali zaznačiť aj etnicitu človeka. V občianskom preukaze tak mal každý označené, či patrí k etnicite Hutu alebo Tutsi.
Vtedy zrejme Belgičania netušili, že aj vďaka týmto preukazom o niekoľko desaťročí neskôr výrazne zjednodušia prácu vraždiacim Hutuom, ktorým sa stačilo pozrieť na identifikačný dokument akéhokoľvek okoloidúceho a ak na ňom našli slovo Tutsi, začali mačetami sekať hlava nehlava, informuje KT Press.
Vraždenie na základe občianskeho preukazu
Začiatkom 60. rokov minulého storočia, keď Hutu vyhnali množstvo Tutsiov za hranice Rwandy a začali v krajine vládnuť sami, sa časť z tejto minority na úteku do krajín ako Uganda či Burundi zaprisahala, že sa do svojej vlasti vrátia. A preto sa títo utečenci z radov Tutsiov poctivo dlhé roky pripravovali na to, aby vybudovali bojaschopnú a rozsiahlu milíciu schopnú invázie do Rwandy.
V tomto bode do hry vstupuje hlavná postava tohto príbehu Félicien Kabuga. Kedysi mladý a nádejný podnikateľ plný ideálov, začal svoj biznis v okolí rodnej komúny Mukarange, kde sa narodil 1. marca 1933.
Už v mladom veku na ňom vraj bolo poznať podnikateľský duch, pretože Kabuga pobehoval po okolitých dedinách a predával všetko, na čo siahol. Z domu do domu chodieval ponúkať krabice cigariet, ale nepohrdol ani použitým oblečením a postupne šetril na to, aby si mohol plniť sny, objasňuje dokument Organizácie Spojených národov.
V súčasnosti nájdeš najmä hlasy, ktoré Kabugu opisovali ako vplyvného majiteľa čajových plantáži po severných regiónoch Rwandy, kde zarobil svoje prvé milióny. Ako to už medzi bohatými podnikateľmi býva zvykom, aj Kabuga zanedlho pochopil, že sa mu v krajine bude najvoľnejšie dýchať, keď sa spriatelí s vládnucou vrstvou. Netrvalo dlho a nielenže sa priblížil k vládnucej elite, ale dostal sa do úzkeho kruhu priateľov samotného prezidenta Juvénala Habyarimanu.
Habyarimana vládol ako prezident zo strany MRND, ktorá pozostávala prevažne z príslušníkov etnickej skupiny Hutu, a nanešťastie nemal ďaleko ani k hutuovským extrémistom z organizácie Akazu.
Kabuga, ako rodený Hutu, zdieľal tie najextrémnejšie názory na postavenie etnicít v Rwande, a tak začal postupom času čoraz viac času, úsilia a najmä peňazí investovať do šírenia propagandy o tom, ako by sa mala krajina zbaviť všetkého vplyvu Tutsiov, informuje ICTR.
Tutsi sa pritom stali obetnými baránkami za každých čo i len trochu nepríjemných okolností. Odkedy sa museli porúčať z čela krajiny a v roku 1962 mali na pleciach zodpovednosť za každý prejav nestability v spoločnosti či ekonomické krízy, ktorých Rwandu nezasiahlo práve málo.
Trpezlivosť však tejto menšine Tutsiov došla na prelome 80. a 90. rokov. V susednej Ugande sformovali Rwandský patriotický front (RPF) a vybrali sa získať svoju vlasť naspäť z rúk Hutuov, uvádza Stanford.
V roku 1990 tak započala občianska vojna. Do nej sa zapájali najmä rwandská armáda vedená Hutu, ale aj rôzne regionálne milície. Rwandský patriotický front na čele s príslušníkmi Tutsi však boli priveľmi nepríjemným súperom. Oficiálna rwandská vláda strácala územia rýchlejšie, ako očakávala, a RPF v pravidelných intervaloch pochodovalo cez čoraz dôležitejšie mestá a miesta.
Jasné bolo, že obidve strany musia uzavrieť prímerie, inak bude občianska vojna pokračovať dovtedy, kým nezačnú brutálne etnické čistky. A aj keď bolo napokon v roku 1993 prímerie uzatvorené a boje na niekoľko mesiacov ustali, obe strany v tichosti s najväčšou pravdepodobnosťou pripravovali záverečnú epizódu bojov. V prípade Hutuov však boli plány oveľa hrozivejšie, informuje Peacemaker.
Dodnes sa povráva, že Hutu odmietali prijať fakt, že silný Rwandský patriotický front by mohol opäť ovládnuť štátnu moc v Rwande, o ktorú tak vytrvalo bojovali po odchode Belgičanov, a tak sa vraj plány na genocídu tejto menšinovej populácie začali spriadať možno aj rok predtým, ako genocída naozaj vypukla. A to sa stalo 7. apríla roku 1994.
Od zostreleného lietadla ku genocíde za jeden deň
Keby si sa chcel dočítať o formálnom začiatku genocídy v Rwande, veľmi rýchlo sa dopracuješ k dátumu 7. apríla 1994, ktorému predchádzalo zostrelenie lietadla rwandského prezidenta. Juvénal Habyarimana letel 6. apríla spoločne s prezidentom Burundi Cyprienom Ntaryamirom naspäť do hlavného mesta svojej krajiny, keď stroj zasiahli rakety a nikto na palube po následnom páde nemal šancu prežiť. Obaja pritom patrili k etnickej skupiny Hutu, uvádza The Africa Report.
Dodnes nikto nedokáže s istotou povedať, kto v skutočnosti stál za zostrelením prezidentského lietadla. Jedna teória hovorí o tom, že ho zostrelil práve Rwandský patriotický front vedený Tutsi.
Avšak vtedajší líder tejto organizácie a zhodou okolností terajší prezident Rwandy Paul Kamage na takéto obvinenia okamžite v 90. rokoch reagoval so slovami, že lietadlo si zrejme zostrelili samotní Hutu alebo minimálne extrémistická časť tejto etnicity vyznávajúca ideológiu Hutu Power hlásajúcu nadradenosť Hutu nad Tutsi, aby tak vytvorila zámienku na obnovenie bojov s Tutsi a započatie genocídy, hovorí ICTR.
Že zostrelenie lietadla nemusela byť náhoda, potvrdzuje aj dlhodobá aktivita rádia Radio Télévision Libre des Mille Collines (RTLM). V tomto bode do hry opäť vstupuje Félicien Kabuga.
Z nenápadného podnikateľa sa stal hlavným podporovateľom, a koniec koncov aj šéfom a prezidentom spomínaného rádia, ktoré začalo vysielať v júli roku 1993.
Rádio RTLM chcelo konkurovať najmä štátnemu rádiu aj stanici Muhabura podporujúcej Tutsiov, a tak sa z rádia RTLM na povel vládnucej vrstvy a Kabugu začala chrliť rasistická a genocídna propaganda. „Vy švábi musíte vedieť, že ste z mäsa. Nedovolíme vám zabíjať. My zavraždíme vás,“ znel jeden z mnohých burcujúcich príspevkov v éteri.
Vysielanie začalo v júli 1993, takže celých desať mesiacov predtým, ako sa v krajine rozpútala genocída. Kabuga financoval hranie moderných skladieb, ktoré priťahovali mladších poslucháčov, a trval na tom, aby moderátori deň čo deň vtĺkali do hláv ľudí myšlienky o nadradenosti Hutuov nad Tutsi, vysvetľuje AlJazeera.
Moderátori pravidelne Tutsiov častovali podradnými prívlastkami ako šváby, ktoré treba vyhubiť. Šírenie takýchto myšlienok začínalo opatrnejšie, ale keď sa už schyľovali ku genocíde, moderátori RTLM otvorene rozprávali o potrebe „vyhubiť všetkých Tutsiov“. Aj preto sa rádio, ktorému šéfoval Kabuga, označuje za rádio smrti či soundtrack genocídy.
A najhoršie nebolo ani to, že Tutsiov nazývali švábmi, ale hlavne výzvy moderátorov, ktoré smerovali k bežným civilistom. Hutu obyvateľov vyzývali k tomu, aby vzali svoje zbrane, vyšli von, porozhliadli sa a vbehli do slamených príbytkov Tutsiov, ktorých musia okamžite povraždiť.
Vyzývali dokonca na vraždenie Hutuov, ktorí sa rozhodli vziať si za ženu príslušníčku Tutsi. Susedia takto vraždili vlastných susedov, ba čo viac, propaganda dokázala ľudí zmagoriť tak, že manželia z etnicity Hutu vraždili v posteliach vlastné Tutsi manželky.
Stovky tisíc žien boli znásilnené útočníkmi, čo v krajine neskôr vytvorilo vrstvu detí, ktoré sa narodili ako výsledok sexuálneho násilia. „Hovoria, že sme pozostatkami sexuálneho apetítu milícií. A hocikedy, keď nad tým rozmýšľam, tak sa nenávidím. Nechcem o tom vôbec rozprávať,“ smutne konštatuje Delphine, ktorá do tejto vrstvy detí patrí.
Milión mŕtvych za 100 dní
V priebehu 100 dní od začiatku do konca genocídy bolo zavraždených od 500 000 do 1 000 000 ľudí, a to najmä Tutsiov, ale aj umiernených Hutuov, ktorí oponovali genocíde a útokom na nevinných obyvateľov. Ako skonštatovala jedna z preživších Victoria: „Nemám rada Hutuov, ale nie, že ich neznášam. Čo by mi to dalo, keby som ich neznášala? Vzkriesilo by to moju rodinu?“
Genocída započala 7. apríla tak, že medzi čelných predstaviteľov bezpečnostných zložiek boli doručené zoznamy nepohodlných Tutsiov, najmä lídrov politickej opozície či rovnako príslušníkov štátnych zložiek, ktorých okamžite Hutuovia nemilosrdne vraždili. Aj preto existuje množstvo pochybností o tom, ako dlho mohla byť genocída v skutočnosti pripravovaná a plánovaná, uvádza BBC.
Ekonomická situácia krajiny nebola závideniahodná, a tak do hry vstupovala aj premenná toho, čím sa bude vraždiť. Aj v tomto bode do príbehu vstupuje Félicien Kabuga. Ako multimilionár s obrovským majetkom, napojením na vládnucu Hutu elitu a najmä propagandistickým rádiom vyzývajúcim na vraždenie, chcel svoj plán dotiahnuť až do konca.
V mesiacoch predchádzajúcim genocíde sa do Rwandy začali vo veľkom dovážať mačety. Na mačety padla voľba z jasných dôvodov. Tieto zbrane boli v Afrike ľahko dostupné, zaháňať a sekať nimi vedel prakticky každý a nevyžadovali muníciu, takže sa architekti genocídy nemuseli zaoberať akýmkoľvek tréningom, aby útočníci vedeli, ako s nimi zaobchádzať.
V spomínanom období pred genocídou sa do Rwandy importovalo viac ako 581 ton mačiet, čo v praxi predstavuje tisíce a tisíce týchto nebezpečných zbraní. A na počudovanie, veľká časť z nich bola do Rwandy dopravená spoločnosťou, za ktorou stojí jeden známy podnikateľ, objasňuje The Conversation.
Áno, aj v tomto prípade bol importérom Félicien Kabuga. Odhady hovoria, že Kabuga spoločnými silami doviezol do Rwandy niekoľko stoviek tisíc mačiet, ktoré sú dodnes smutným symbolom fotografií z priebehu genocídy.
Najmä mačety stáli za vraždami, ktoré nasledovali len tak po svojvoľnom vniknutí do príbytku príslušníka Tutsiov alebo vraždami na kontrolných miestach vytvorených Hutu po celej krajine. Úplne stačilo, ak sa človek chtiac či nechtiac preukázal identifikačným dokumentom s etnicitou Tutsi a v tej chvíli si podpísal rozsudok smrti. A tak to Félicien Kabuga po celý čas chcel, čo neustále potvrdzoval v rádiu.
Propagandistické rádio RTLM pritom v genocíde zohralo ešte jednu dôležitú úlohu. Tým, že vďaka peniazom od Kabugu hrávalo skladby populárne medzi mladšou generáciou, dokázalo vymývať mozgy mládeži oveľa efektívnejšie ako akýkoľvek iný nástroj propagandy, uvádza AlJazeera.
Vládnuca strana MRND potom krátko po začiatku genocídy premenila svoju mládežnícku organizáciu Interahamwe na vraždiace komandá operujúce po celej Rwande. V čase najväčšej intenzity genocídy vraj Interahamwe tvorilo až viac ako 30-tisíc prevažne mladých Hutuov, ktorí neváhali a mačetami či strelnými zbraňami zabíjali na povel.
Koniec prelievania krvi
Vraždiace besnenie napokon ukončilo až vojenské víťazstvo Rwandského patriotického frontu. Tutsi po úspešnom ťažení v bojoch 15. júla pomyselne dobyli hlavné mesto Kigali a prevzali moc v štáte.
Týmto krokom nepriamo prinútili okolo dva milióny Hutuov ujsť do vtedajšej krajiny Zaire, ktorú dnes poznáš pod názvom Konžská demokratická republika. Aj tam následne boje pokračovali a v občianskych vojnách zomrelo niekoľko miliónov ľudí, ale boj o Rwandu sa v roku 1994 skončil, uvádza World Vision.
Napriek hrôzam, za ktoré mal prevziať zodpovednosť Félicien Kabuga, sa však preňho život na slobode neskončil. Skôr naopak. Koniec genocídy ho zrejme mrzel, ale nerobil si z neho až takú ťažkú hlavu. Zo svojej domoviny, ktorú chcel rasistickou ideológiou Hutu Power premeniť na krajinu bez Tutsiov, musel utiecť a jeho kroky smerovali do Švajčiarska.
Svoju úlohu architekta rwandskej genocídy ukrýval tak výborne, že aj keď musel zo Švajčiarska odísť, pretože ho kvôli kontroverzii a príbehom šíriacich sa o Kabugovej úlohe v genocíde poslali preč, v roku 1995 ešte veselo naďalej podnikal v meste Nairobi v Keni.
Práve Keňa sa podľa všetkého stala domovom strojcu genocídy na niekoľko rokov, pričom dodnes sa polemizuje o tom, do akej miery si Kabuga užíval ochranu od samotnej vlády a vedúcich predstaviteľov bezpečnostných zložiek. Stretával sa s vysokopostavenými pohlavármi vlády a po krajine by sa nikdy nemohol pohybovať tak voľne, ako sa mu to darilo.
Zatknutie, Barack Obama aj koronavírus
Organizácia Spojených národov pritom medzinárodný súdny tribunál na potrestanie vinníkov genocídy založila už v roku 1995. Aj keď počas svojej existencie tribunál ukončil 50 súdnych konaní s výsledkom 29 potrestaných vinníkov, Félicien Kabuga spravodlivosti aj naďalej veselo unikal. Unikal dokonca až tak dlho, že OSN nakoniec rwandský tribunál v roku 2015 rozpustilo. Aj napriek tomu ale Kabuga malej cele a mrežiam v konečnom dôsledku neušiel, informuje Deutsche Welle.
Do hľadania tohto zločinca sa po pár rokoch vložili Spojené štáty americké. Na margo ukrytého Kabugu sa v roku 2006 dokonca vyjadril aj Barack Obama. Vtedy budúci americký prezident skritizoval vládu v Keni za to, že umožnila strojcovi genocídy kúpiť si štátnu ochranu, čo vláda, samozrejme, odmietla. Obama pritom kritiku vyslovil priamo na návšteve Kene, kam sa prišiel pozrieť aj do dediny, v ktorej sa narodil a vyrastal jeho otec, uvádza Standard Media.
Spojené štáty americké napokon na hlavu Féliciena Kabugu vypísali odmenu vo výške 5 miliónov dolárov, avšak žiadne tipy od anonymných volajúcich k vypátraniu a zatknutiu tohto muža neviedli. Paradoxne, k zaisteniu viedla až pandémia koronavírusu, ktorá množstvo ľudí vo Francúzsku pripútala k vlastným domovom.
Svoj posledný nádych na slobode urobil Félicien Kabuga 16. mája na parížskom predmestí v Asnières-sur-Seine, kde ho po rokoch sledovania vypátrali vyšetrovatelia v rámci spoločnej akcie francúzskych, belgických, rwandských aj amerických zložiek, píše BBC.
Dlhodobo sledovali aktivity a pohyb potomkov Kabugu, ktoré ich zaviedli do viacerých európskych krajín od Nemecka až po Belgicko, ale činnosť ratolestí sa napokon sústreďovala blízko Paríža. A v rámci prebiehajúcej pandémie bolo vyšetrovateľom jasné, že ak na Kabugu nezaútočia teraz, a to vo veku 86 rokov, neskôr už možno bude neskoro.
Félicien Kabuga strávil na úteku pred spravodlivosťou dlhých 26 rokov. Až do konca septembra pritom strojca rwandskej genocídy sedel vo francúzskom väzení, kde čakal na rozhodnutie o vydaní do opatery Medzinárodného trestného súdu v holandskom Haagu, vysvetľuje BBC. Tam bude v najbližších mesiacoch čeliť svojim obvineniam z genocídy, zosnovania genocídy, spoluúčasti na genocíde či podnecovania ku genocíde.
Aj keď to trvalo dlho, v tomto prípade zrejme platí staré známe porekadlo „radšej neskoro, ako nikdy“. Félicien Kabuga si tak zrejme do konca života posedí vo väzení, čo je však iba malou náplasťou na všetky rany, ktoré spôsobil miliónom ľudí v Rwande a okolitých štátoch. Životy mužov, žien a detí dosekaných mačetami to už nikdy nevráti späť.
