Nazeráme za oponu jedného z najkontroverznejších filmov tohto roka.
Joker je už týždeň v kinách, a tak je načase hlbšie ho rozobrať a začať sa rozprávať o zvratoch a príbehových detailoch. A tí, ktorí ho ešte z nejakého dôvodu nevideli, by tak článok mali radšej zavrieť, keďže v ňom budú spoilery.
Vo filme sme sa zoznámili s Arthurom Fleckom, jedincom žijúcim pri svojej chorej matke. Situácia v Gothame nepraje chudobnejším ľuďom a pociťuje to aj samotný Arthur, ktorého spoločnosť nikdy neprijala. Má problémy nájsť a udržať si prácu, nadviazať kontakt s inými ľuďmi a prakticky nemá žiadneho priateľa. Úloha rozoberania kontroverzných tém filmu spojených so zobrazením násilie, jeho významu v súčasnej spoločnosti (a hlavne v USA) a vplyve na psychicky labilnejších jedincov, by mala pristáť na stole psychológov, nie filmových internetových pisálkov.
Americké médiá sa do filmu veľmi radi opierajú a kritizujú jeho temné stránky. Následne ich prepájajú s vplyvom na ľudskú myseľ a potenciálom vytvoriť podobne nebezpečných ľudí. Kde sa títo recenzenti naučili čítať ľudskú myseľ a ísť až tak do hĺbky mentálneho zdravia, to skutočne netušíme. Sú to oni, ktorí nazývajú snímku nezodpovednou a nebezpečnou. Pokojne im však môžeme nastaviť zrkadlo a označiť ich rovnako.
Nie je nezodpovedné rozoberať tieto citlivé témy bez patričného vzdelania a praxe v obore? Nie je nebezpečné poukazovať na fiktívne príbehy, postavy a dianie na plátne ako takmer istý spúšťač v hlavách psychicky nevyrovnaných ľudí? Joaquin Phoenix v tom mal jasno (citácia z rozhovoru pre IGN). Nakoniec, je to prosté ako facka.
„Myslím, že väčšina z nás dokáže rozšíriť dobré od zlého. A tí, ktorí to nedokážu, sú schopní interpretovať si všetko tak, ako sa im to hodí. Ľudia si zle vyložia texty piesní či pasáže z kníh. Nemyslím si teda, že filmári sú zodpovední za to, aby naučili divákov morálke alebo to, ako rozdeliť dobré od zlého. Pre mňa je to napríklad úplne jasné.“
Viacerí tvorcovia a osobnosti sa postavili na stranu tvorcov. V USA je to však citlivá téma, a tak môže mať nesprávne poskladaný prejav podpory zlé následky na imidž kohokoľvek, kto „nie je opatrný a zodpovedný“, čo sa násilia týka. Častokrát padá kritika na zobrazenie Arthurovho stavu. Z názorov niektorých nespokojných ľudí vyplýva, akoby si film vyložili tak, že Arthurove činy glorifikuje. Respektíve, že prezentuje človeka odvrhnutého spoločnosťou ako zrkadlo pre všetkých ľudí tam vonku.
To, je samozrejme, nezmyselné a celkom to sedí na Joaquinov výrok o tom, ako si ľudia dokážu vyložiť zle každý druh umenia. Kultúra a spoločnosť v USA je ale na úplne inej úrovni ako v ostatných kútoch sveta. Práve preto by sme to z nášho pohľadu nemali viac rozpytvávať a porovnávať ani my. Rovnako, ako by oni nemali otvárať témy, ktoré môžu vyústiť v ešte väčšie zlo, než akýkoľvek násilný čin v hollywoodskom projekte.
Ako sa ale k týmto témam môže vyjadrovať úplne každý a otvárať tak diskusie, na ktoré ani zďaleka nie sú kvalifikovaní, to je otázka pre niekoho iného. My sa tomu teda radšej vyhneme... a nezodpovedne prehlásime, že ich náreky sú neopodstatnené a žiadneho normálneho jedinca tento film psychicky nepoznačí a už vôbec v ňom neprebudí násilné zviera. A teraz, keď to máme za sebou, sa môžeme pustiť do samotného deja.
V prvom rade môžeme poznamenať, že všetko to, čo si Arthur vytrpel, na ňom zanechalo psychické následky. Dej nám viackrát naznačil, že trpí PTSD (post-traumatickou stresovou poruchou). Dozvieme sa, že bola zapríčinená týraním v detstve. Jeden z priateľov jej matky ho bil a správal sa k nemu horšie ako k zvieraťu, pričom ošetrujúci lekári našli na jeho hlavu silné poranenie. Aj to mohlo za jeho pseudobulbárny syndróm prejavujúci sa nekontrolovateľným smiechom.
Arthur trpí počas celého filmu, pričom je neraz vystavený veľkej miere stresu, depresiám a fyzickým či psychickým útokom. Je to človek, ktorý sa nikdy nevedel a nikdy sa ani nebude vedieť zaradiť do spoločnosti. Ako sám vo filme hovorí, v živote nebol nikdy šťastný. A tak sa asi v podvedomí rozhodol, že sa šťastným za každú cenu stane. Následom toho sa v priebehu stopáže dozvieme, že si svet okolo seba prikrášľuje (alebo naopak).
Vymyslel si celý vzťah so svojou susedkou Sophie, vďaka čomu dokázal prežívať isté okamihy svojho života značne jednoduchšie. Naznačili nám aj to, že zbraň od svojho kolegu nedostal, ale vypýtal si ju. Sám tomu neverí, keď je konfrontovaný s realitou pri rozhovore so svojím šéfom a diváka tak šikovne vedú k tomu, že ide o kolegovo klamstvo, aby sa dostal z problémov. V skutočnosti je však viac než pravdepodobné, že Arthur sám hľadal zbraň.
