Cesta vlakom zo západu Ruska na východ je snom každého cestovateľa. Prečítaj si, čo všetko som zažil počas prvých troch dní putovania.
„Nikdy som nevycestoval mimo územia Ruska. Mám tu úplne všetko, čo len potrebujem,“ tvrdí Anton, s ktorým som predebatoval vo vlaku na trase Moskva - Vladivostok niekoľko dlhých hodín. Obe spomenuté mestá spája snáď najznámejšia železničná trať na svete - Transsibírska magistrála. A práve ju som sa po dlhom plánovaní rozhodol zdolať. Stačilo nasadnúť vo Viedni do lietadla a ísť do hlavného mesta rozlohou najväčšej krajiny sveta, do Moskvy. Tam sa cesta začala.
9288 kilometrov, desiatky miest, množstvo riek i nádherných prírodných zákutí. Železničná trasa pretína celé Rusko a poskytuje pohľad na najrôznejšie scenérie. Pomedzi stromy chladnej tajgy či na vlhkých mokradiach rovinatej Ázie ju však musel ktosi postaviť. S jej výstavbou začali v roku 1891 a podieľali sa na nej stovky väzňov, vojakov, dobrovoľníkov, odborníkov a ďalších. Ide o grandiózne dielo, ktoré nemá vo svete obdoby.
Transsibírska magistrála je zaujímavá aj z hľadiska československej histórie. Počas prvej svetovej vojny sa na území dnešného Ruska nachádzali česko-slovenské légie. Jednotky mali tisíce členov a na konci veľkej vojny sa dostali do čudnej situácie.
V skratke, museli sa dostať domov do vlasti, avšak ísť smerom na západ to nešlo. Nasadli preto na vlaky a vydali sa po železnici smerom na východ. Ich cieľom bol vzdialený Vladivostok, ktorý aj obsadili. Následne sa vydali cez more do Spojených štátov a nakoniec do Európy.
-
Ako si vybaviť víza do Ruskej federácie
-
Kadiaľ prechádza najdlhšia železničná trať na svete
-
Ako vyzerajú ruské vlaky a ako sa kategorizujú
-
Čo všetko sa dá robiť 7 dní vo vlaku
-
Akých rôznych ľudí stretneš počas cesty cez pol sveta
-
Ako pôsobí neustála zmena časových pásiem na pasažiera
Množstvo historických udalostí, zaujímavostí, príbehov a samotná veľkoleposť „Transsibu“ núti ľudí, aby ju aspoň raz za život absolvovali. Ide o akúsi Mekku pre cestovateľov a dobrodruhov. Jej čaru som podľahol aj ja, a preto som si naplánoval vyše dvojtýždňovú cestu po najväčšej krajine na svete.
Naša cesta bola rozdelená na dve etapy po 3 dni. Červenou farbou je prvá polovica, modrou druhá. Prestávka bola v meste na polceste - v Irkutsku
Trať prekonáva 8 časových pásiem
Vlaky prechádzajú 87 mestami a 16 riekami
1. deň - odchod z Moskvy smerom na východ
Mestá: Moskva, Vladimir (26 minút), Nižný Novgorod (12 minút), Semenov (2 minúty), Kirov (15 minút), Balezino (26 minút), Perm (20 minút)
Regióny: Moskovská oblasť, Vladimírska oblasť, Nižnovgorodská oblasť, Kirovská oblasť, Udmurtská oblasť, Permský kraj
Sú dve hodiny ráno a spoločne s priateľmi stojíme vo veľkej hale moskovského letiska Domodedovo. Samozrejme, potrebujeme sa dostať do mesta, kde máme ubytovanie a preto je voľba jednoznačná - taxi. Keďže je letisko od centra vyše 30 kilometrov, cesta nás bude stáť 50 €. Čochvíľa sedíme v žltom aute a preháňame sa rýchlosťou 110 km/h po širokých uliciach.
Náš taxikár okrem rýchlosti neberie ohľad ani na vodorovné dopravné značenie a jazdí snáď podľa pocitov. Nad cestou sa okolo 2:00 ráno drží jemná hmla a po oboch stranách päť-prúdovky vidno tmavé a hlboké lesy. Tých je v Moskve a v jej okolí pomerne hojne. Vodič po hodine jazdy zastaví v cieli a jediné, kam máme namierené, sú postele.
Po svitaní vyrážame do ulíc hlavného mesta, aby sme sa stihli večer bez komplikácií dostať na železničnú stanicu. Tá sa nachádza na námestí s hneď dvoma ďalšími. Informácie, ktorými disponujeme, sú – ideme na vlak číslo dva a ideme z Jaroslavskej stanice. Prechádzame tradičnou bezpečnostnou kontrolou a vstupujeme do vysokých priestorov budovy. Práve naša stanica je určená na diaľkové spoje a jeden z nich to má namierené aj do Vladivostoku.
Stanica je obrovská a aj neskoro večer plná života. Míňame ľudí s obrovskými taškami, spachtošov na sedadlách aj policajtov či zamestnancov ruských železníc. Vládne čulý ruch, no človek sa cíti príjemne a bezpečne.
Máme ešte 2,5 hodiny času a na elektronickej tabuli nám ešte neoznámili, z ktorého nástupišťa náš vlak vyrazí. A tak čakáme, pozorujeme okolie, hľadáme toalety a zástrčky. O niekoľko desiatok minút neskôr na tabuli zasvieti číslo jeden, vychádzame z historickej budovy stanice s davom desiatok ďalších pasažierov. Chceme sa usadiť medzi prvými. Prechádzame nástupišťami – 5, 4, 3, 2, 1A až na našu jednotku. Pred nami sa zjavia veľké vozne legendárneho vlaku s názvom Rossija 2.
Na lístkoch máme vyznačený piaty vozeň. Nachádzame ho takmer na konci celej súpravy. Ešte pred nástupom sa rýchlo utekám pozrieť na lokomotívu. Vlak je dlhý, chvíľu mi preto trvá, kým dojdem až na jeho koniec, resp. začiatok. Pozorujem otvorené i uzatvorené kupé, reštauračný i poštový vozeň, či sklad na batožiny a ďalší náklad. Náš rušňovodič je už prichystaný na cestu, a tak z okna pofajčieva cigaretku. Na lokomotíve svieti značka Škoda. Vraciam sa späť k neveľkej družine.
Vyťahujem vytlačené e-lístky a spolu s pasmi ich podávame našim sprievodkyniam. Panie v šedých uniformách, s elegantnou čapičkou a logom ruských železníc začínajú kontrolovať údaje a po chvíli nás púšťajú dnu. Ovanul ma teplý vzduch a nahnevala ťažšia manipulácia s kufrom v stiesnených priestoroch.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako to vyzerá vo vozni transsibírskej železnice
- Čo sa v ňom dá robiť a prečo naši cestovatelia nezvládali ruskú angličtinu
- Prečo sa nesprchovali
- Aký vplyv majú zemny časového pásma na bežného cestovateľa