Zločin a trest v Českom kráľovstve: Nové trestné právo, predražení kati i brutálna poprava Jána Jeseniusa

Po článku o Bartislavskom katovi sa premiestnime do susedných stavovských Krajín českej koruny, kde si v krátkosti predstavíme fungovanie tamojšieho práva, jeho vymožiteľnosť i predĺženú ruku vo forme pražského kata.

Po skončení husitských vojen nastalo v Čechách obdobie relatívneho pokoja. Šľachta sa začala znova stavať na nohy a pomaly, ale isto vznikala ďalšia skupina obyvateľstva, ktorá sa po nejakej dobe zaujímala o svoje práva -  bohatí mešťania. V roku 1500 bolo po prvýkrát kodifikované šľachtické právo - Vladislavské krajinské zriadenie. To okrem politických predpisov ustanovuje aj normy v trestných zákonoch - so zmenami v spoločnosti tak prichádzajú i zmeny v hrdelnom práve - práve meča. Podobné zákonníky neskôr vychádzajú opakovane, a to v rokoch 1530, 1549 a 1564. Krajinský súd, ktorý v českých krajoch pôsobil od 13. storočia, sa v tej dobe stal prvou a poslednou inštanciou  a proti jeho výroku neexistovalo odvolanie - kto už sa raz dostal do spárov kata, neodišiel bez ujmy.  

Svoje postavenie stratil v roku 1627 s vydaním "Obnovenia krajinského zriadenia", kedy prestal vyjasňovať záujmy stavov a stal sa kráľovskou inštitúciou. Proti jeho výrokom sa dalo odvolať iba u panovníka, najvyšším súdom sa tak stala česká dvorská kancelária vo Viedni. Dôležitou zmenou proti predchádzajúcemu stavu bola skutočnosť, že krajinský súd už nemohol voľne hľadať právo v každom jednotlivom prípade, ale musel sa riadiť vydanými právnymi normami.

V stavovských krajoch Koruny českej taktiež došlo k plnému rozvinutiu takzvaného najvyššieho trestu. Prakticky vznikli akési tri okruhy vzájomných vzťahov. V prvom nájdeme náboženstvo a cirkev, v druhom štát a panovníka a v treťom osoby na najvyšších štátnych postoch. Každý okruh mal svoje hrdelné delikty. V rámci prvého okruhu mohol odsúdenec prepadnúť v rámci kacírstva, rúhania či čarodejníctva. K druhej skupine patria prehrešky  v rámci bezpečnosti štátu, jeho celistvosti a zriadeniu. Patrí sem aj napríklad urážanie majestátu alebo pokus o zosadenie panovníka. Čo sa týka tretieho okruhu, tu mohol byť o hlavu kratší napríklad aj ten, kto krivo obvinil krajinského sudcu či úradníka. 

O tom, že kati tvorili v stredoveku a rannom novoveku veľmi špecifickú skupinu mestskej spoločnosti, nie je treba pochybovať. Mali špeciálne kostolné lavice, bočené vchody, vlastné uličky i prísne vyhradené miesta v krčmách. Niektorí sa s daným stavom zmierili, iní proti nemu bojovali, napríklad istý Worms si v roku 1517 vynútil zásah pápeža, len aby mohol v kostole prijímať telo Kristovo. Povolenie nakoniec dostal, ale ku svätosti eucharistie mohol iba dvakrát do roka.  Pre svoje povolanie boli kati považovaní za podľudí, a to navzdory tomu, že boli predĺženou rukou spravodlivosti a ich činnosť bola pre fungujúcu spoločnosť nevyhnuteľná. V niektorých mestách plnili okrem funkcie kata i úlohu likvidátora hnijúcich a túlavých zvierat, pričom si vypomáhali aj predajom tiel odsúdencov na lekárske účely (v tých dobách cenený obchodný artikel) 

Ďalšou zaujímavou kapitolou je plat obávaného majstra meča. V Hradci Králové sa mu v roku 1510 platilo 416 grošov ročne a na konci 16. storočia čiastka vzrástla na 480 grošov. Značné príjmy však mali aj z krutých výsluchov a z popravy samotnej. Vzhľadom k tomu, že dlho neexistovali taxatívne mzdy za výkon, dochádzalo zo strany majstrov meča  až k neúmernému navyšovaniu finančných požiadaviek. Celá situácia tak dospela k vydaniu cisárskej listiny z februára roku 1683, v ktorej boli pevne stanovené maximálne poplatky za odvedenú prácu. Platby sa neskôr v priebehu rokov zvyšovali rôznymi právnymi úpravami. 

Majster kat sa však nevenoval len trestaním odsúdených, ale i záchrane živých. Vzhľadom k tomu, že sa v mučiarňach väčšinou priučili znalostiam anatómie, boli ich doménou zlomeniny, vykĺbeniny, pomliaždeniny či krvácajúce rany. V prípade vyčerpania všetkých možností prichádzala do úvaha ja amputácia. Vyučení lekári sa totiž pri skladaní Hippokratovej prísahy zaväzovali, že ľudské telo nebudú rezať, ale nechajú to na ľuďoch, ktorí takéto remeslo plne ovládajú. Občas sa tak stávalo, že mestský kat fungoval i ako pomerne úspešný liečiteľ. Príkladom toho je pardubický kat Jiří Zelinger, ktorý sa stal tŕňom v oku miestnych felčiarov do takej miery, že sa mu niekoľkokrát pokúsili konkurenčné "podnikanie" zaraziť. 

Najslávnejším českým katom je jednoznačne Ján Mydlář, o ktorého popularitu sa postaral spisovateľ Josef Svátek (kniha - Paměti katovské rodiny Mydlářů v Praze).  Hoci je v jeho diele mnoho nepresností a fikcie (obávaný trýzniteľ vraj vyštudoval magistra medicíny a pre nešťastnú lásku sa vzdal rodinného bohatstva o odišiel na skusy), jedno je isté - Mydlář ako hlavný majster popravného meča v Prahe vykonal 21. júna 1621 známu päťhodinovú popravu 27 českých „pánov“, pri ktorej zomrel napríklad aj slovenský lekár, politik a filozof Ján Jesenius (je mu zaživa vyrezaný jazyk, následne príde o hlavu, ktorú zavesia na Staromestskej veži). Sám Mydlář patril k veľmi zámožným mešťanom - jeho taxy za mučenie a popravy boli dosť vysoké, no platobná morálka staromestských pánov naopak malá. V marci 1629 bol napríklad osobne upomínať mestskú radu, že mu je dlžná 60 zlatých za rezanie nosov a vypaľovanie cechov do hrudí neposlušných poddaných. 

Celkovo bol vraj dvakrát ženatý, s prvou manželkou mal dve deti, pričom mladšiemu synovi prenechal aj svoje remeslo, čím založil katovskú dynastiu rodu Mydlářú, ktorá pokračovala s jeho synom Jánom, rovnomenným vnukom a pravnukom Danielom. Na "dôchodku" sa venoval spravovaniu svojho majetku i starostlivosti o vinohrad. O pár rokov neskôr ovdovel a v úctyhodných 77 rokoch sa znova oženil. Zomrel v roku 1664.