Priblížme si remeslo majstrov popravného meča.
Tento článok je, ako už samotný názov napovedá, venovaný možno trocha netradičnému povolaniu, ktoré vzbudzuje rešpekt aj dnes. Všetci dobre vieme, čo kat robil alebo aj robí, ale téma práce obávaného trýzniteľa nespočíva len v stínaní hláv alebo podkopávaní stoličky. Tak ako to už býva zvykom, ani toto remeslo sa neobjavilo len tak zo dňa na deň. Ani väčšie mestá ako Bratislava sa nemohli len tak rozhodnúť, že začnú odsudzovať ľudí na smrť a popravovať ich. Dokonca ani v 13. storočí.
Vzniku tejto pracovnej pozície v Bratislave predchádzalo niekoľko udalostí, ktoré spustilo v roku 1291 mestské privilégium vydané Ondrejom III. Bratislava dostala právo na výkon spravodlivosti, čo v praxi znamenalo, že mesto malo povolenie súdiť zločiny spáchané na svojom území. Toto privilégium bolo akýmsi zlegalizovaním tzv. ,,Božích súdov“ pred svetskou mocou, ktoré vykonávala cirkev dávno pred tým. Právomoc na výkon spravodlivosti a kompetenciu zastávať pozíciu sudcu dostal samotný richtár, ten spolu s dvanástimi prísažnými rozhodol o vine alebo nevine obvineného. Podľa dobových záznamov rozhodne prevyšoval počet vinných. Či už spravodlivo alebo nie, to sa zrejme nikdy nedozvieme. V každom prípade začala Bratislava ako aj iné mestá toto svoje právo využívať v plnej miere.
Ďalší dôležitý zákon na seba nechal čakať viac než sto rokov a bol ním mestský zákon vydaný Žigmundom Luxemburgským v roku 1405, umožňujúci mešťanom okrem iného zaisťoval ochranu, osobitné súdy a, čo nás zaujíma najviac, hrdelné právo – právo meča. Výhradná činnosť slobodných miest už svojím názvom evokuje niečo radikálnejšie ako len väzenie. Bol to v jednoduchosti trest smrti udelený v prípade závažného zločinu. Medzi zločiny trestané najprísnejším trestom patrilo zabitie, krádež, falšovanie peňazí či podpaľačstvo. Dnešný trestný zákonník by asi s výberom zločinov spadajúcich do tejto kategórie nesúhlasil. Keď sa začal udeľovať trest smrti, logicky bolo nutné niekoho poveriť jeho vykonávaním. To bol teda dôvod pre vznik profesie kata v Bratislave. Spočiatku bol kat váženým členom spoločnosti a ľudia si ho vážili a tešil sa veľkému rešpektu, najprv obýval byt na radnici, postupom času sa presunul do najužšej bratislavskej ulice – Baštovej. Vo všeobecnosti ho vtedajší obyvatelia považovali za vykonávateľa spravodlivosti. Za človeka oprávneného na potrestanie ľudí, ktorí sa previnili voči spoločnosti, zákonom svetským aj božím a zasluhovali si právom trest.
Keď v roku 1468 vydal Matej Korvín Zlatú bulu, bolo to akési potvrdenie a odobrenie hrdelného práva a teda práva na kata. Nemyslite si však, že kat od rána do večera stínal odsúdených. Rozhodne to nebola práca na plný úväzok a v 15. storočí nebolo ani z ďaleka toľko popráv ako o sto rokov neskôr. Práve preto bolo vedenie mesta nútené nejako kata zamestnať, aby si svoj plat aj zaslúžil a odpracoval. Niektoré zdroje uvádzajú, že do náplne práce kata tak spadalo aj vypočúvanie obvinených, nie však vždy príliš legálnymi praktikami. Medzi vypočúvacie metódy tak patrilo kruté mučenie, ktoré sa zväčša vykonávalo v podzemných priestoroch Starej radnice, presnejšie v obávanej levovej či vlčej jame. Obľúbenými a často využívanými pomôckami boli španielske čižmy, vyťahovací rebrík, žeravé kliešte používané na trhanie nechtov a mäsa, škripec a mnohé ďalšie. Predstavivosti a fantázii sa medze nekládli. Iné zdroje však vravia, že kat len stínal hlavy odsúdeným a iné druhy popráv ako vešanie, topenie, upaľovanie alebo aj spomínané vypočúvanie a mučenie zas vykonávali jeho pomocníci, asistenti.
Všetky tieto úprimné alebo vynútené výpovede a priznania zaznamenával mestský pisár a aj dnes ich môžeme nájsť a prečítať v mestskom archíve. Všetky tieto útrapy museli obvinení prežívať znova a znova až kým nepovedali oslobodzujúcu "pravdu" v zatemnených priestoroch mučiarne, kde si aj dnes môžeme tieto pochmúrne časy pripomenúť navštívením expozície feudálnej justície Múzea mesta Bratislavy. Ako väzenie sa využívali aj kazematy Vydrickej brány a bašty mestského opevnenia. Avšak, ani vypočúvanie nezamestnalo kata na sto percent. Preto dostal do starostlivosti aj iné oblasti spoločenského života. Napríklad starostlivosť o verejné toalety. Mal ich udržiavať čisté a použiteľné a riešiť akýkoľvek problém, ktorý mohol nastať. Rovnako sa na neho vedenie mesta spoliehalo aj v otázke starostlivosti o nevestinec. Nevestinec bolo veľmi dôležité miesto, aj keď ortodoxnými a pokryteckými cirkevnými hodnostármi odsudzované, no stále tvorilo dôležitú časť príjmov a istým spôsobom pomáhalo upevňovať aj moc. V každom prípade, tak ako aj v iných mestách či krajinách, verejný dom bol neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy, a tak ako každá takáto inštitúcia, aj on musel fungovať bez problémov a o to sa mal starať práve bratislavský kat. Po rozpútaní inkvizičného pekla aj na území Slovenska začala bratislavskému katovi práca pribúdať a od roku 1602, v nasledujúcich 150 rokoch, bolo obvinených, mučených, odsúdených a popravených viac než 400 ľudí za bosoráctvo. V priemere bol jeho týždenný plat asi 200 denárov. Za popravu obesením či lámaním v kolese dostáva 3 zlatky, za upálenie na hranici spoločne s nákladmi na drevo 1 libru, za pranierovanie zase 2 šilingy. Vedľajší príjem zahŕňalo aj liečenie zvierat alebo predaj povrazov, na ktorých obesil odsúdencov.
Bratislava bola jedným z miest, kde na rozdiel od nemecky hovoriacich krajín, súdili aj ženy. Za mnohé, za stovky popravených žien spomenieme jednu, prvú bratislavskú bosorku – Agátu Tóthovú Borlobaschinovú, upálená bola 24.5.1602 na hranici. V Bratislave bolo niekoľko aktívnych hraníc, keďže právo postaviť hranicu bolo súčasťou hrdelného práva. Pri popravách odsúdených bosoriek sa však nevyužívali len hranice na upaľovanie, tiež boli využité vody Dunaja na topenie či vysoké hradné múry, odkiaľ sa služobníčky diabla zhadzovali. Menej závažné zločiny, ktoré si nezasluhovali trest smrti a ani väzenie sa často trestali pranierom alebo klietkou hanby. Za to bol, samozrejme, tiež zodpovedný bratislavský kat. Medzi najvyužívanejšie popraviska patrilo popravisko pred Michalskou bránou, ďalšie na Hlavnom námestí a od roku 1772 sa využívala aj murovaná šibenica na mieste dnešného Trnavského mýta. Popravy boli tak ako aj v iných krajinách veľmi obľúbenou zábavou obyvateľov. V deň popravy nemuseli ísť do práce, po poprave sa zišli v krčme, hodovali a bavili sa. Koniec koncov, nik si nedovolil spochybniť verdikt súdu a ak bol niekto odsúdený, tak teda musel byť vinný. Postupom času však o miesto kata prestal byť záujem. Ľudia sa ho stránili, obchádzali ho a žil skôr ako vyhnanec vo vlastnom meste ako ctihodný občan ako tomu bolo v minulosti. Ako sa rozvíjala spoločnosť, zákony a samozrejme aj spravodlivosť, potreba kata prestávala byť taká nevyhnutná ako tomu bolo skôr.
Posledným katom v meste Bratislava bol Augustín Spindler, ktorý svoje remeslo poctivo vykonával do roku 1844. S jeho odchodom "do dôchodku" sa skončila krutá a dlhá éra katov v našom dnešnom hlavnom meste. Tak, ako sa zločin nevyhne obyčajným ľuďom, nevyhne sa ani vyššie postaveným, ani tým, o ktorých by sme si to nikdy neboli bývali pomysleli. Počas dlhej histórie pôsobenia katov sa občas vyskytla situácia, keď musel kat využiť služby niektorého zo svojich kolegov. Tak to bolo aj v prípade švajčiarskeho kata, ktorému bratislavský súd udelil za krádeže trest smrti obesením. Tej cti, vypraviť kolegu na poslednú cestu na šibenicu, sa dostalo viedenskému katovi Michalovi. Iróniou osudu nebolo ani to, že kat mal popraviť kata, ale skôr skutočnosť, že odsúdený pred časom okradol dokonca aj kata Michala. Zhodou okolností si tak mohol naplniť aj svoju túžbu po spravodlivosti alebo pomste a na piaty deň po odsúdení ho bez váhania obesil na šibenici pred Michalskou bránou na rozhraní dnešného Župného a Hurbanovho námestia.
Obdobie úradovania katov v Bratislave je nepochybne veľmi zaujímavou súčasťou histórie tohto pozoruhodného mesta. Nie je žiadúce škatuľkovať prácu katov a sudcov v tomto období a spájať ich nevyhnutne s prácou inkvizície, ktorá zanechala čiernu škvrnu na histórií, no je potrebné si uvedomiť súvislosti a rozdiely aby sme mohli pochopiť vývoj spravodlivosti a jurisdikcie v našich dejinách.
