Srdcervúca spoveď Češky, ktorá nedokázala zabudnúť.
Holokaust je jedným z najneľudskejších období našej histórie a aj dodnes sú medzi nami mnohí ľudia, ktorým nenávratne znetvoril život. Výpovede o samotných koncentračných táboroch, plynových komorách a všetkom, čo bolo súčasťou, sú však mimoriadne hodnotné. Edith Fox sa však rozhodla držať všetko v súkromí až sedem desaťročí, kým sa rozhodla svoje spomienky porozprávať lokálnym americkým novinám The Arizona Daily Star.
Edith sa narodila v Tepliciach, neveľkom československom meste s priezviskom Weingartenová. Mala päť súrodencov a úspešnú rodinu. Dvaja z bratov boli zverbovaní do českej armády a Edith mala len trinásť rokov, keď začalo ísť do tuhého. Začala druhá svetová vojna a už v roku 1941 bola jej rodina obkľúčená nacistickými vojakmi, ktorí ich odprevadili do Poľska. Nahovorili im, že získajú prácu a nový domov, len tak, zadarmo.
Po príchode do Poľska im však prikázali, aby bežali čo najrýchlejšie. Nacisti pomalých ľudí okamžite strieľali a medzi nimi bola aj Edithina matka. Zomrela priamo pred jej očami, nedokázala bežať dostatočne rýchlo. "Prosila som nacistov, aby ma zabili tiež, no povedali, že nie. Vraj budem pracovať." Ľudia umierali pred očami len 13-ročného dievčaťa. V rohu videla rabína, ktorému nacisti odrezali nohu. Ležal tam, až kým nezomrel.
Oddelili mužov a ženy a Edith odvtedy nikdy nevidela zvyšnú časť svojej rodiny. Spolu s priateľkou ju odviedli do oblasti Stanisławów, kde boli vychovávané všetky židovské bábätká. Edith s priateľkou sa o ne museli starať, vymieňali plienky, kŕmili ich a podobne. Z detí však nič nebolo, o niekoľko dní prišli nacisti a deti nahádzali do nákladiakov ako odpad.
Dievčatá sa však skryli a dva dni sa zo strachu ani nepohli. Nakoniec začali dlhý pochod k česko-maďarskej hranici. Edithinu priateľku Leah pri snahe o útek zabili, samotná Edith bola znovu chytená a odvedená do Osvienčimu. Opäť sa opakoval scenár rozdeľovania väzňov. Naľavo bola istá smrť, vpravo nekonečná práca. O delenie sa staral samotný Mengele.
Práca však nebola žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Edith osem hodín denne stála pri páse a pripravovala náboje pre nacistické pušky. Aj keď sa nemohla s nikým rozprávať, neuniklo jej, čo sa dialo v samotnom tábore. Nacisti boli perfektne zorganizovaní a denne chceli zabiť desaťtisíc Židov. Niektorí väzni boli natoľko zúfalí, že sa rozbehli oproti elektrickému plotu a zaživa zhoreli.
Vojna však končila a nacisti pripravili krutý plán, ako Židov zabiť. Nahádzali stovky z nich do vlaku bez jedla či vody a v obrovskej tlačenici sa mnoho z nich pošliapalo. Edith sa však podarilo po troch dňoch utiecť, no nešťastie zariadilo len to, aby narazila na nacistického českého vojaka, ktorý ju odviedol rovno do tábora v Terezíne. Ten v tej dobe slúžil ako masívne popravisko.
Edith v ňom strávila štyri mesiace a nacisti medzičasom zabili mnohé jej priateľky. Nacisti práve finišovali zabíjanie politických väzňov a Edith a jej skupina boli práve na rade, keď ich v posledných momentoch zachránilo sovietske oslobodenie. Príbeh nakoniec skončil šťastne, Edith skončila v americkom meste Buffalo, kde si o tri roky našla manžela Josepha, s ktorým pred jeho smrťou splodili tri deti.
"Chcela som prerozprávať svoj príbeh, pretože sa bojím, že ľudia zabúdajú. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo sa stalo. Nikdy nesmieme dovoliť, aby sa to zopakovalo."
