Slová väzňov jej vchádzali do snov, nemohla sa sústrediť a svoju rodinu prehnane chránila.
Aj keď vo svete, najmä v Škandinávii, sa začína uplatňovať úplne iný prístup k väzňom a zariadenia na výkon trestu pripomínajú skôr moderné internáty, v mnohých krajinách sú stále pochmúrnym a zamrežovaným prostredím. Ďalšou kapitolou sú samotní väzni, z ktorých mnohí spáchali ohavné činy. Svoje o tom vie už bývalá väzenská zamestnankyňa Sam Carrington. Po troch rokoch tejto práce sa rozhodla prehovoriť o svojich nočných morách.
Nežnej blondínke Sam rozpovedali väzni rôzne hororové príhody. A hoci sa spočiatku na svoju prácu tešila, neskôr priznala, že ju zničila. „Myslela som si, že som našla svoju životnú prácu - bolo to náročné, vzrušujúce, ale i desivé,“ opísala pocity na začiatku. Dostala sa totiž aj medzi vrahov či násilníkov. Jej úlohou bolo pracovať s nimi tak, aby pochopili závažnosť svojich činov a v budúcnosti žili úplne inak.
„Pracovala som s ľuďmi, ktorí spáchali hrozné činy - s pedofilmi, vrahmi, sexuálnymi násilníkmi - no nezaslúži si každý druhú šancu? Koniec koncov, títo väzni by boli aj tak jedného dňa prepustení, takže by nebolo pre každého lepšie, keby obrátili svoj život k lepšiemu?“ pýtala sa samej seba bývalá psychologička.
No slová, ktoré väzni pred ňou nahlas vyriekli, sa jej navždy vryli do pamäte a vystrašili ju. Spomenula si na chlapíka, ktorý spoznal v bare dievča, no keď ho odprevadil domov, prišlo k znásilneniu i vražde. „Povedal mi to veľmi pokojne: Škrtil som ju a zabil,“ popísala výpoveď prvého vraha, ktorého počúvala. Tieto slová i tón hlasu ju vydesili a prenasledovali. „Stále počujem, ako to hovorí,“ zverila sa. Ďalší trestanec jej podrobne opísal, ako znásilnil svoje vlastné dieťa.
Jej prácou nebolo len priviesť väzňov k tomu, aby o svojich činoch hovorili, ale aj, aby povedali, čo bolo impulzom k ich spáchaniu a prečo tak vlastne urobili. V niektorých bolo množstvo hnevu, iní mali ťažké a nešťastné detstvo, často plné zneužívania.
Počúvanie strašných detailov ovplyvnilo aj jej súkromný život. Pri čítaní knihy sa nedokázala sústrediť, slová väzňov jej vchádzali do snov, začala byť príliš opatrná a vlastné deti odťahovala od každého, kto sa zdal byť aspoň trochu priateľský. Syn jej jedného dňa povedal, že ju vlastná práca zničila a podobný názor mal aj manžel, ktorý jej prácu dokonca nenávidel. Uvedomila si, že o rozhovoroch s väzňami ľudia skrátka nechcú počúvať, problém bolo tiež v tom, že rodina mala o ňu strach. Zoči-voči zločincom sa totiž mohla ubrániť len stlačením tlačidla na privolanie pomoci. Ak by k nemu stihla dobehnúť. Našťastie, nenapadol ju ani jeden zo zločincov, jej kolegyňu však áno.
S prácou vo väzení sa rozhodla skoncovať po tom, čo prišla o otca. Odvtedy sa jej do väzenia chodilo oveľa ťažšie, uvedomila si, že dávala zo seba príliš veľa, aby väzňom pomohla. Ako priznala, na toto obdobie nikdy nezabudne a stále si spomenie nielen na útržky rozhovorov, ale i situácie, keď sa mohla dostať do nebezpečenstva. Na základe svojich zážitkov vydala i knihu.
