Predstavte si, že 300 kilometrov od hraníc natrafíte na miesto, kde sa dohovoríte plynule po slovensky.
Slováci. Na území našej republiky žije podľa sčítania z roku 2011 približne 5 400 000 jednotlivých osôb. K slovenskej národnosti sa prihlásilo 4 350 000 z nich. Avšak, podľa odhadov, v celom svete možno nájsť až takmer 6 000 000 Slovákov. Ako to?
Státisíce z nich žijú v cudzine, ďaleko od kopcov a rovín rodnej hrudy. Slováci odchádzali v minulosti a odchádzajú aj teraz, a preto rozlišujeme tzv. "dva druhy zahraničných Slovákov". Prvým z nich sú súčasníci, teda osoby, ktoré odišli zo Slovenska do zahraničia za prácou a lepšími životnými podmienkami (západná Európa, Britské ostrovy, Spojené štáty americké, Austrália a iné časti vyspelého sveta). Druhú skupinu tvoria historické komunity. Ide o našich krajanov žijúcich mimo Slovenska už stovky rokov (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko,...).
Neoficiálne rozdelenie bývalého Uhorska:
Nás zaujali poslední spomenutí. Chceli sme vedieť, ako žijú dané historické komunity už stovky rokov bez priameho kontaktu s materskou krajinou. Zabudli na svoj pôvod? Aké je ich dedičstvo? Otázok je veľa. No nechceli sme hľadať odpovede kdesi po internete, a tak sme sa vybrali priamo za nimi.
Výber padol na vojvodinských Slovákov. Sú roztrúsení po severe Srbska a ich najväčšia koncentrácia je zaznamenaná práve v obci Báčšky Petrovec, neďaleko Nového Sadu. Sadli sme do autobusu smerujúceho z Bratislavy do Belehradu a naša cesta mohla započať.
Vitajte v obci! Lepší prvý kontakt s novým prostredím sme si ani nemohli želať:
Najskôr si ale predstavme čo-to z histórie. Väčšina krajiny vo Vojvodine je rovinatá. Ide o súčasť Panónskej panvy, z čoho vyplýva, že je veľmi priaznivá pre poľnohospodárske účely. Preto bola osídlená už od obdobia 3200 rokov pred naším letopočtom. Svoje miesto tu v kolobehu dejín našlo veľa etník. Slovania sem prišli až počas sťahovania národov v 6. storočí. Historicky sa územie delí na 3 časti – Báčka, Banát a Sriem. Centrom oblasti je mesto Nový Sad.
Minulosť samotnej obce siaha až do predhistorickej doby. Prvými zaznamenanými osídlencami boli Maďari a Srbi. Postupom rokov sa osada rozrastala, a keď v nej postavili prvý kresťanský kostol, zasvätili ho sv. Petrovi. A práve vďaka tomu obec získala svoje meno - Petrovec. Dodatok „Báčsky“ iba upresňuje jeho polohu, teda v oblasti Báčky, keďže „Petrovcov“ je viacero.
Jednoznačnou dominantou je miestny kostol:
Na začiatku 18. storočia sa v okolí zriadila vojenská hranica a centrom sa stal Futog, osada v bezprostrednej blízkosti Nového Sadu. Do jej správy bol zahrnutý aj Báčsky Petrovec. Dôležitým zemepánom sa v danom období stal Mihajlo Čarnojević.
V oblasti bolo veľa práce, no málo pracovníkov. Keď Mihajlo rozmýšľal, ako daný problém vyriešiť, napadlo mu osloviť Mateja Čániho, Slováka z dediny Málinec, aby sa mu pokúsil dodať pracovnú silu. Zo severných končín Uhorska sa tak dal do pohybu až dvojtisícový zástup Slovákov a Sloveniek putujúci do futockého panstva. Zabývať sa mohli v Petrovci, čo samozrejme využili a ihneď po príchode sa dostali do majoritného postavenia.
Okrem malých kopcov za Novým Sadom je okolo len nekonečná rovina:
Je veľmi dôležité poznamenať, že išlo o stúpencov reformovanej cirkvi, teda evanjelikov. Kresťania hlásiaci sa k učeniu Martina Luthera boli v Uhorsku obmedzovaní, keďže v 17. storočí sa aj napriek všetkému preferovali katolíci. Spomenutý dvojtisícový dav bol práve zástupom evanjelikov, ktorí sa rozhodli odísť niekam, kde budú mať slobodu vo svojom vierovyznaní. Oplatilo sa im, v Petrovci už výrazné obmedzenia nemali. A čo viac, veľmi im pomohlo vydanie Tolerančného patentu v roku 1781. Jozef II. ním zrovnoprávnil evanjelikov (a ďalšie kresťanské odnože) s katolíkmi v celom štáte, a Petrovčanom tak dodal náboženskú slobodu, o ktorej mohli vo svojich pôvodných sídlach v skorších rokoch len snívať.
Modrým písmom sú vyznačené slovenské osady v Srbsku:
Aj napriek vzdialenosti tamojších Slovákov od svojej pôvodnej domoviny pod Tatrami nikdy ani len nepomysleli, že by sa vzdali svojho dedičstva. Petrovská inteligencia sa dokonca postavila čelom aj nepríjemnej maďarizácii, a to dokonca najintenzívnejšie v rámci celého Uhorska! Založila sa Slovenská knižnica, Spolok triezvosti a podobne. Dôležitým míľnikom bol rok 1918, pretože Rakúsko-Uhorsko po porážke v prvej svetovej vojne zaniklo. Keď sa občania Petrovca razom ocitli v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, otvorili sa im nové možnosti.
Budova Matice slovenskej v Srbsku. Jej výraznú modrú farbu ťažko prehliadnuť. Zároveň ide o jednu z najkrajších budov v obci a okolí vôbec:
V súčasnosti obec funguje ako každá ďalšia v Srbsku. S rozdielom, že majoritu obyvateľstva tvoria Slováci a nie Srbi či iní. Podľa údajov Štatistického ústavu republiky Srbsko z roku 2012 žije v Báčskom Petrovci približne 6 155 ľudí. 4982 z nich je Slovákov, zvyšok, teda 610, tvoria Srbi. Badáme tak úbytok obyvateľstva, keďže v roku 1991 by sme napočítali 7229 ľudí a v 2002 menej, a to 6727. Aj napriek všetkému Slováci stále tvoria väčšinu.
Čo sa týka dnešných čias. Našu cestu za spoznaním tohto zaujímavého miesta sme započali v Bratislave, odkiaľ ide do Srbska priamy autobus. Po vystúpení v Novom Sade sme si rýchlo osvojili miestne dopravné zvyky a s veľkými kuframi sme sa ocitli v autobuse smerujúcom do Báčskeho Petrovca.
Po vystúpení na prvej zastávke sme sa dostali k ubytovaniu a práve tu došlo k nášmu prvému kontaktu s miestnymi Slovákmi. Milá pani Jarmila nás privítala vrúcnym „Pekný večer prajem!“ a hneď nám bolo jasné, že sme takmer doma. Po dlhých hodinách plných srbčiny a ďalších jazykov sme sa zrazu ocitli medzi „našimi“. Dospali sme náročnú cestu a v nasledujúce dni sme si dali za cieľ čo najlepšie spoznať miestne pomery.
Ako prvé sme navštívili miestne Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom. Bolo založené 1.10. 1919, teda rok po ukončení prvej svetovej vojny ako reakcia na fakt, že Petrovčania sa ocitli v novom štáte, spomínanom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Jeho honosnú budovu navrhol architekt Michal Plavec (1879-1944) a zdobí tak centrum obce až do dnešných dní. Vyučovacím jazykom nie je len srbčina, ale najmä slovenčina. Jej mäkkosť počuť hneď pri vstupe počas hľadania kabinetu riaditeľky. Tou je pani Anna Medveďová. Počas nášho spoločného rozhovoru nám rozrozprávala nielen o histórii Petrovca, ale primárne o škole samotnej.
Následne sme sa vydali na obhliadku priestorov. Ako prvá nám bola predstavená spoločenská miestnosť plná obrazov významných Slovákov, kde sa často stretávajú študenti spoločne s učiteľmi či významnými delegáciami. O chodbu ďalej človek nájde veľmi bohatú školskú knižnicu.
Návštevníci majú k dispozícii až 27 000 jednotlivých výtlačkov! Či už od slovenských alebo zahraničných autorov. Skutočne je z čoho vyberať. Stačí len prísť. Rozmanitosť školských priestorov podporuje aj miestnosť s ornitologickou zbierkou. Vo vitrínkach je hneď niekoľko desiatok druhov vtákov, ktoré žili a stále aj žijú v okolitej krajine. Najväčšiu zásluhu na vytvorení zbierky má bývalý učiteľ Samuel Spevák so svojimi študentmi, milovníkmi biológie. Spoločne chytili, vypreparovali a vystavili jednotlivé kusy zvierat, z ktorých veľa už dnes vo Vojvodine dôsledkom krajinných zmien nemožno nájsť.
Nechýba ani základná škola pre mladšie ročníky:
Na svoje si však prídu aj milovníci umenia. Na niekoľkých metroch štvorcových, v galérii vojvodinských slovenských akademických umelcov (Galéria Karola Miloslava Lehotského) zozbieralo vedenie školy hodnotné diela priamo od ich autorov. Zbierka v súčasnosti obsahuje diela až 30 jednotlivých autorov, Slovákov z Vojvodiny. Sú medzi nimi Pavel Čáni, Pavel Pop, Martin Kizúr, Jozef Klátik a ďalší.
Galéria na gymnáziu plná diel od vojvodinských Slovákov:
Nechýba ani historická miestnosť. Svojím jedinečným čarom ohúri návštevníka hneď pri vstupe. Je nutné poznamenať, že v roku 1944 bola na nádvorí gymnázia založená 14. vojvodinská úderná slovenská brigáda. Skladala sa z radov všetkých Slovákov žijúcich vo Vojvodine, nechýbali ani učitelia a žiaci z Gymnázia Jána Kollára a radoví občania s vôľou pomôcť pri posledných bojoch krvavého konfliktu. Veľa z nich, žiaľ, v neľahkých bojoch padlo, no tí, čo prežili, pokračovali vo svojich činnostiach aj po vojne. Ukázalo sa, že aj Slováci dopomohli a najmä boli ochotní oslobodiť Juhosláviu.
Historická miestnosť je naozaj pútavá:
Vlajka 14. vojvodinskej údernej slovenskej brigády:
Späť k samotnej obci. V čase nášho pobytu bola v rekonštrukcii hlavná ulica, a preto vládol navôkol čulý stavebnú ruch. Nakoľko v miestnych domoch žije až 6000 ľudí, na Slovensku by sme Báčsky Petrovec považovali za pomerne veľkú dedinu.
Boli sme prekvapení miestnou rozmanitosťou. Domáci majú k dispozícii rýchle občerstvenie, reštaurácie, hneď niekoľko kostolov a veľa najrôznejších obchodov (kúpiť sa dajú záhradné potreby, papiere, elektronika, textil, potraviny, veci do domácnosti a veľa ďalšieho). Blízkosť Nového Sadu, druhého najdôležitejšieho srbského mesta, zaručuje miestnym pomerne slušný život. Okolie obce pripomína bežné scenérie južných častí Slovenska. Nekonečná rovina plná poľnohospodárskych políčok, ciest, vodných kanálov a usadlostí.
Ešte zopár zvyšných fotografií z našej návštevy:
Nezabúdajme na našich krajanov, oni na svoj pôvod nezabúdajú. Ak by ste o dedinke (ceste tam, ubytovanie a pod.) chceli vedieť ďalšie informácie alebo máte tipy na podobné články, pokojne sa ozvite na Facebook alebo mail [email protected].
