Na ženy v IT neboli ľudia v minulosti veľmi zvyknutí. Aj preto bola možno pre niekoho “atrakce-senzace”.
Pre mnohých je ešte aj v roku 2017 spojenie slov IT a ženy nepredstaviteľné. Nemohli sme ukázať lepší príklad, než si zavolať Luciu Kubinskú, ktorá si túto sféru podmanila a ukazuje chlapom aj ženám, ako na to. Cez život freelancera po sedenie v agentúre ukončené založením vlastného úspešného, aj vo Francúzsku pôsobiaceho startupu. Dizajn bol jej život od malička a svojou snaživosťou môže inšpirovať mnohých mladých ľudí k tomu, aby sa nebáli budovať si svoje sny už počas školy.
Na začiatok skús čitateľkám povedať dve vety, ktoré ťa najlepšie vystihnú.
Som Lucia, vyštudovala som reklamu a po práci v agentúrach som zakotvila ako online produktový dizajnér v startupe. Mám rada mäso a čokoládu.
Čomu sa momentálne venuješ, kde pracuješ?
Spolu s Websupport-om a Neulogy Ventures sme založili startup InHiro. Teraz je z nás francúzsko-slovenská firma. Vyvíjame online softvér, ktorý pomáha recruiterom hľadať vhodných a šikovných ľudí. Sme malý tím, čiže ako dizajnér mám na starosti nielen vzhľad aplikácie, ale aj UX, copywriting, občas komunikujem s klientmi, občas pohnem s našimi marketingovými aktivitami. Je to pestré!
Kedy sa u teba zrodila túžba pracovať v dizajne?
Počas základnej školy som bola so sesternicou v kníhkupectve a ona zrazu vytiahla z police nejakú knihu a hovorí: „Nechcela by si niečo takéto?” Bola to kniha s názvom HTML pro úplné začátečníky. Mala som asi 13 rokov a najbližšie hodiny a dni som sa od toho nevedela odtrhnúť. Tu len tak na okraj pripomeniem, že to boli roky dial-upu (a ani ten nebol samozrejmý). Po jednoduchých webstránkach som potom objavila svetové webdesign štúdiá a zistila som, že weby sa dajú robiť aj krajšie, lákavejšie, čo ma napokon doviedlo od tvorby webstránok k ich návrhu, dizajnovaniu.
Ako si túto túžbu živila? Vieš priblížiť svoje začiatky?
Na začiatku to boli len také experimenty, malé webstránky, s kamarátom sme spravili úplne seriózny web pre našu základnú školu. Veľkým vzorom pre mňa bola česká webdizajnérka Michaela “Mishka” Suchá, s ktorou som si vymenila pár mailov. Potom som bola webmasterom aj na gymnáziu. Popri tom sa už zbierali zákazky aj od firiem a vtedy mi došlo, že sa tým chcem živiť.
Na akú strednú školu padla voľba? Zanechala v tebe niečo, čo využívaš dodnes?
Nebudem sa hrať na rebelku, na základnej škole (ZŠ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, pozdravujem!) som mala perfektné učiteľky a výborné výsledky, takže som jednoznačne chcela ísť na gymnázium (GJGT v Banskej Bystrici, tiež pozdravujem!). Na strednej mi ale fakt nešli prírodovedné predmety, čo už. Ako webmaster som však prichádzala do kontaktu s učiteľmi a profesormi a dá sa povedať, že to boli prvé “accountské” skúsenosti. Bolo potrebné vyriešiť ich požiadavky a tie vhodne implementovať.
Jedenásť rokov si pracovala ako freelancerka. Aký to bol pocit, keď v roku 2003 pravdepodobne väčšina klientov príliš ženy v IT sfére nestretávala?
Takto spätne si myslím, že som možno bola trochu “atrakce-senzace” a tým pádom mi to mohlo pomôcť v marketingu. Celý biznis okolo webdizajnu sa vtedy na Slovensku len vyvíjal, ja som mala šťastie na fajn chalanov z tejto rodiacej sa komunity web profesionálov. Komunikovali sme online, ale boli aj stretávky. Možno som to len nevnímala, ale nikdy som nenarazila na výsmech alebo múr len preto, lebo som dievča.
Máš pocit, že sú stále predsudky voči ženám v takomto pracovnom prostredí?
Ja osobne nemám negatívnu skúsenosť, ani som nikdy nemala pocit, že mi je ako žene ukrivdené. V niektorých sférach alebo pozíciách ženy narazia na tzv. “sklené stropy”, neviditeľnú silu, ktorá im bráni v postupe. Alebo majú pocit, že si zaslúžia vyššie platy, ale ako ženám im to nie je dopriate. S týmto našťastie nemám skúsenosť. Muži a ženy na pracovisku, vzájomná dynamika, to je veda sama o sebe. Mne vyhovuje mužský alebo zmiešaný kolektív.
Stretla si sa aj ty s “odhováračkami”, aby si skúsila niečo iné alebo si mala plnú podporu od okolia?
Mamina je programátorka. Asi žiadny rodič nie je spokojný ak dieťa trávi za počítačom veľa času, ale naši v tom videli potenciál. Myslím, že teraz sú spokojní!
Pracovala si aj v agentúrach. Vedela by si porovnať tieto dva svety? Keď pracuješ sama na seba a keď pre reklamku? V čom je to iné?
Reklamka je perfektná skúsenosť. Mohla som si vyskúšať prácu na rôznych projektoch. Je to šanca rozšíriť portfólio, nachytať známe mená a hlavne sa veľa naučiť. Práca v kolektíve má svoje čaro. Potom som chcela vyskúšať niečo iné, prácu len pre jedného klienta a mať veci pod dohľadom dlhší čas, prešla som teda pod Websupport. Zrazu nečakáte na feedback od klienta, ak sme si niečo schválili v tíme, išlo to von a hotovo. Tá facka potom príde priamo od návštevníkov a zákazníkov v podobe reálnych nákupov.
Dokázala by si stručne priblížiť, čo je InHiro? Kedy sa zrodil tento nápad?
Nápad sa zrodil začiatkom roka 2013 vo Websupporte. Ako pankáči sme nemali žiadne HR oddelenie a tým pádom sme mali chaos v prijímacom procese. Základom bolo spraviť “inteligentný” systém na triedenie mailov a archiváciu životopisov, vrátane tímovej spolupráce. Stála som na začiatku tohto interného projektu, potom som naň kvôli iným povinnostiam v rámci WS zanevrela, aby som sa neskôr znova vrátila. Vtedy sme naštartovali InHiro ako samostatnú firmu.
Ako ste s ním od roku 2013 pokročili a aké sú ďalšie vízie?
Medzitým máme dva produkty. Spomínaný systém na komunikáciu a manažment životopisov. Druhý produkt je softvér na aktívne vyhľadávanie kandidátov, lebo pravda je taká, že na niektoré pozície vám životopisy neprídu, musíte ľudí osloviť sami. Pred vyše rokom sme sa spojili s parížskou firmou Esther Ellis a naším primárnym cieľom je Francúzsko, väčší a silnejší trh. Vízia je postupne si podmaniť Európu.
Čo je podľa teba kľúčom úspechu v dizajnérskom svete? Čo odlišuje úspešného dizajnéra od neúspešného?
Ťažká otázka, lebo úspech znamená pre každého niečo iné. Niekto chce byť slávny dizajnér, mať tisíce followerov na sociálnych sieťach a lietať z konferencie na konferenciu. Niekomu vyhovuje byť v tieni a jednoducho robiť úspešné projekty so spokojnými klientami a používateľmi. Čiže kľúčom je zistiť, ktorý typ dizajnéra som.
Aka by si motivovala dievčatá k tomu, aby skúsili nejaký job v IT?
Každý človek (dievča aj chlapec) musí sám v sebe vedieť, kam ho to ťahá a čo ho láka. Práca v IT nemusí nutne znamenať programovani. Sú tu kreatívne, analytické pozície, ale naplno využiť sa dajú aj silné komunikačné zručnosti. Ak má baba takéto nutkanie a nie je si celkom istá, je viacero aktivít, ktoré vedia prácu v IT priblížiť (RailsGirls a pod.) a potom môže istejšie povedať, či ju to stále láka alebo nie.
S akým najzaujímavejším zadaním si sa v živote stretla?
V Zaraguze sme robili kampaň pre Prostenal a prišli sme s konceptom “Klub ďaleko močiacich”. Bol to z našej strany risk , predsa len, toto nie je téma spojená s humorom, ale klient nám dôveroval a dosiahli sme super výsledky. To boli super časy!
Je niečo, čo na svojej práci nemáš veľmi v láske?
Moju prácu mám veľmi rada. S co-founderom Andrejom sme toho už veľa prežili, celkovo mám vždy šťastie na dobrých kolegov a kolektív. Samozrejme, nie je to vždy ideálne, máme pred sebou obchodné alebo technologické výzvy. Vtedy je aj atmosféra hustejšia. Môj bývalý kolega Ivan ale vedel vždy takéto situácie vyriešiť komentárom typu „Luliky, o tom to je, nie? Že si pripravená vojsť do toho ringu a dať to!”
Máš popri toľkej práci čas aj na nejaké voľnočasové aktivity? Ak hej, akým sa venuješ?
Rada čítam. Momentálne napríklad zbierku čínskych sci-fi poviedok, rada cestujem, a toto leto som si konečne kúpila bicykel takže uvidím, či ma to chytí. Rada si pozriem futbal a fandím Atleticu Madrid a PSG :)
Ďakujeme Lucii za príjemný rozhovor!
