Presne tu sa písala smutná časť našej histórie.
Nacisti vybudovali sieť koncentračných a likvidačných táborov po celej (prevažne však východnej) Európe. Počas konferencie vo Wannsee z 20. januára 1942 (viedol ju Reinhard Heydrich) sa dôležití nacistickí pohlavári dohodli, že tzv. židovskú otázku v Európe je možné vyriešiť iba priemyselnou genocídou. Toto bol začiatok tzv. konečného vyriešenia židovskej otázky. Najznámejším a najväčším centrom riešenia bol Auschwitz-Bierkenau, v ktorom našlo smrť viac než 3 milióny väzňov. Auschwitz-Birkenau však nebol jediný tábor, v ktorom našli smrť nielen Židia, ale tiež príslušníci ostatných európskych národov. Na ne sme sa pozreli podrobnejšie v tomto článku.
Pojmom holokaust označujeme systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia.
Holokaust však okrem Židov zasiahol aj príslušníkov niektorých slovanských národov, hlavne Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov či obyvateľov Juhoslávie alebo Rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. Žiaľ, o svoj život prišlo v táboroch aj vyše 70 000 Slovákov deportovaných z nášho územia plus aj ďalší, ktorí skončili na území obsadenom Maďarskom.
Prečítať si takéto veci je jedna vec, no my sme sa rozhodli ísť pozrieť na vlastné oči na miesto, odkiaľ boli posielaní naši spoluobčania na istú smrť, a teda do Múzea holokaustu v Seredi. To totiž stojí práve na mieste bývalého pracovného a koncentračného tábora a predstavuje autentické miesto viažuce sa k tragickému obdobiu riešenia židovskej otázky na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Osobne som prišiel do múzea s poznatkom, aká silná musela byť propaganda v danej dobe, no aj napriek tomu som zostal šokovaný a zhrozený, keďže tá predčila aj moje najhoršie očakávania a človeku sa až rozum zastavuje, že niekto toto obdobie obhajuje a že v parlamente sedí strana, ktorá ho dokonca velebí.
Dobové fotografie, dokumenty či predmety totiž neklamú a na vlastné oči sa tak presvedčíte, ako sa na Slovensku Židom žilo. V priestoroch múzea nájdeme okrem toho napríklad aj dobytčí vagón, v ktorom deportovali Židov do koncentračného tábora Auschwitz.
Ochotný personál múzea vás oboznámi so židovskou kultúrou a dopadom holokaustu na život Židov na našom území a nadobudnete tak základné vedomosti o židovskej komunite so zreteľom na obdobie holokaustu. Múzeum zároveň slúži aj ako pamätník všetkým zavraždeným Židom zo Slovenska, pričom len samotným táborom v Seredi prešlo v období od roku 1941 do roku 1945 približne 16 000 Židov, z ktorých bola väčšina zavraždená počas holokaustu.
Život Židov počas Tisovej Slovenskej republiky
Hoci sa dnes nájde mnoho zástancov tohto obdobia, zdravo zmýšľajúcemu človeku musí byť jasné, že obdobie prvej Slovenskej republiky (do prijatia ústavy známa ako Slovenský štát) sa jednoducho radí medzi smutnú časť našej histórie. Vznikla 14. marca 1939 a zanikla 8. mája 1945, kedy kapitulovala vláda. Slovenská republika sa považovala za satelit nacistického Nemecka, keďže jej vznik je spojený práve s vyčíňaním tohto štátu. Slovenskí Židia boli vylúčení z verejných služieb, boli postupne systematicky zbavovaní svojich práv veľkým množstvom vyhlášok, nariadení a predpisov.
Ich prenasledovanie a neskoršia deportácia z územia Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom, ktorý iniciovali členovia radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa nemeckého vzoru. Začal sa realizovať plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny.
Mesiac september je úzko spojený s postojom predstaviteľov Slovenského fašistického štátu ku židovskej menšine. Tento mesiac si totiž pripíname neslávny Židovský kódex, ktorý jasne naznačil, ako sa bude so Židmi zaobchádzať, keďže diskriminoval a ponižoval túto menšinu. Obsahoval 270 paragrafov a bol jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Vychádzal z mnohých antisemitských noriem, ktoré na našom území postupne vstupovali do platnosti od roku 1940 a tie boli inšpirované a prevzaté z Norimberských zákonov, ktoré v tejto krajiny platili od roku 1935.
Židovský kódex môžeme rozdeliť do troch častí podľa ich obsahu. Prvá časť sa zameriavala na obmedzovanie osobných, občianskych, náboženských a spoločenských práv Židov, čiže napríklad boli Židia verejne označovaní žltou hviezdou, židovské deti boli vylúčené zo škôl, nemohli sa slobodne sťahovať alebo im štát vyvlastnil synagógy. Druhá časť sa zameriavala na majetkoprávne postavenie Židov a štát im tak mohol odoberať mnohé predmety osobného vlastníctva. Najrozsiahlejšou časťou bola tá tretia, ktorá hovorila o prevode židovského majetku do "árijského" vlastníctva.
Proti kódexu sa okamžite postavili slovenskí katolícki biskupi v memorande určenému prezidentovi Tisovi a aj Tukovi. Neskôr ešte v tom istom roku obdržal Slovenský štát prostredníctvom svojho veľvyslanca Karola Sidora oficiálny protest zo strany Vatikánu, ktorý Židovský kódex ohodnotil ako "rasové zákony, ktoré obsahujú nariadenia priamo proti základným princípom katolicizmu". Vatikán a biskupi zdôrazňovali hlavne požiadavku o vyčlenenie pokrstených Židov z pôsobnosti kódexu, keďže tejto žiadosti sa mohli domáhať na základe medzinárodného práva a zmlúv medzi Slovenskom a Svätou stolicou (mnohé body kódexu ich značne porušovali). Protesty však boli ignorované. Niekoľko nariadení z kódexu nájdete v tomto článku.
V konečnom dôsledku zahynulo v koncentračných táboroch okolo 68 až 71 000 Židov deportovaných z nášho územia a ďalších asi 30 000 zo slovenských území obsadených Maďarskom. Perzekúcia zo strany Hlinkovej gardy sa týkala aj Čechov, Rómov či demokraticky zmýšľajúcich ľudí a nespokojnosť s režimom a so situáciou byť satelitom nacistického Nemecka sa vyvinuli do Slovenského národného povstania.
Múzeum holokaustu v Seredi sídli na Kasárenskej ulici 1005, v blízkosti vojenských kasární Ženijného práporu. Priestory múzea sú otvorené verejnosti od nedele do štvrtka, viac informácií už ale nájdete na tomto odkaze.
