Vyspovedali sme známeho moderátora, ktorý miluje výzvy s potenciálom posunúť ho.
Leoš Mareš patrí medzi najvýraznejšie československé osobnosti a za dlhé roky svojej moderátorskej kariéry sa dokázal vypracovať až na úplny vrchol. Jeho meno pozná mnoho generácií a verím, že aj vy by ste veľmi jednoducho dokázali vymenovať aspoň zopár projektov, na ktorých pracoval. Zároveň patrí k ľuďom, ktorí veľmi radi čelia novým výzvam, čo mu podľa jeho vlastných slov dodáva energiu. Viac sa už ale dozvieš v samotnom rozhovore, kde Leoš prezradil zaujímavosti zo svojho prvého obrovského koncertu v pražskom Karlíne aj o pôsobení v tanečnej súťaži.
Dva nezávislé koncerty vo Fóre Karlín či účinkovanie v tanečnej súťaži Stardance jasne dokazujú, že sa ostrieľaný moderátor Leoš Mareš dokáže postaviť takmer čomukoľvek. Najradšej má výzvy, ktoré ho kultivujú a niekam posúvajú. Nikdy však neakceptuje výzvu, o ktorej vie, že je nad jeho limity. Čo pre vás znamená slovo výzva?
So slovom výzva alebo anglicky challenge sa stretávam veľmi často a niekedy si hovorím, že možno až príliš frekventovane. Pre mňa znamená určenie si presného cieľa. Výzva je vec, ktorá núti človeka vystúpiť z komfortnej zóny. Robiť čiastkové úlohy, ktoré vás postupne dovedú k cieľu, vynaložiť maximálne úsilie. Možno sa bojíte, že to nezvládnete, ale chcete to dokázať sebe a ľuďom okolo vás. Výzva má mať podľa mňa dlhodobý charakter. Pokiaľ sa jedná o niečo krátkodobé, chápem to skôr ako stávku.
Ako sa k výzvam staviate vy sám? Kladiete si ich často?
Ako kedy. Niektoré typy výziev mám zapustené hlboko v sebe a postupne sa dostávajú na povrch. Ako keď sa topia ľadovce. Napríklad výzva zorganizovať svoj vlastný koncert. To vo mne bolo zakorenené tak silno, až sa to postupne vydralo na povrch a koncert sme usporiadali. Inokedy to sú skôr len túžby, ako to bolo v prípade tanečnej súťaže Stardance. Keď som reláciu sledoval, tanečníkom som závidel. Akú majú skvelú partiu, čo vytvorili za tím a že sú vlastne jedna veľká rodina. Tanec som mal vždy rád, ale aktívne som sa mu venoval naposledy v tanečnej. A odrazu ma oslovili, tak som neváhal a výzvu som prijal.
Pre všetkých bolo prekvapením, keď ste oznámili svoj prvý koncert. Ako ste sa tejto výzve postavili?
Áno, to bola výzva, ktorá ma stála mnoho úsilia a nervov. Chcel som totiž, aby to bol skutočne taký koncert, aký by odo mňa nikto neočakával. V sále bola skvelá energia už pred začiatkom prvej pesničky. Keď som počas skúšky prvýkrát vstúpil na javisko, ktoré bolo omnoho väčšie, než som očakával, úplne sa mi podlomili kolená. Uvedomenie si, že všetci tí ľudia sa prišli pozrieť len na mňa a chcú vidieť to, čo predvediem, ma skoro paralyzovalo. Bol som tak dojatý, že sa mi pri prvej piesni „Tři slova“ triasol hlas. Ľudia kričali, a to som vážne nečakal. Dodalo mi to energiu. Jeden hosť mi potom povedal: „Dnes ti ľudia dali naspäť to, čo celý život dávaš ty im“.
Bolo pre vás účinkovanie v tanečnej súťaži náročné? Ako ste to všetko zvládli?
Mám rád úspešné projekty. Nepúšťam sa do ničoho, o čom dopredu viem, že nezvládnem. Pri Stardance aj pri realizovaní koncertu som jednoducho veril, že to pri enormnom nasadení dokážem. A nakoniec sa to podarilo. Nie som neriadená strela. Keby som cítil vysoké riziko neúspechu, nešiel by som do toho. Musím mať aspoň teoretickú možnosť to dokázať. Môj otec vždy hovorieval: „Snaha je dobrá, ale dôležitý je výsledok.“
Nedávno ste sa objavili na obálke časopisu. V súvislosti s fotením ste začali cvičiť, bola to náročná cesta?
Cvičiť som začal pre seba a ponuka na fotenie prišla tri mesiace na to. Áno, cesta bola dlhá a strastiplná. Naplánovali sme jedálniček a cviky a začal som na sebe pracovať. Tu však hrá rolu ďalší faktor. Som veľmi netrpezlivý a chcel som vždy všetko hneď a teraz. Potrebujem, aby sa výsledky dostavili najneskôr do pol roka. Nech to stojí, čo to stojí! V Stardance sa to podarilo. V júli sa začalo trénovať, v októbri bol prenos a v decembri koniec. Podobné je to s posilňovaním. S tým som začal v novembri a v marci som už fotil obálku časopisu. Za päť mesiacov sa dá toho stihnúť veľa. Naopak, keď som chodil na golf, po piatich mesiacoch to bola stále hrôza. To ma rýchlo demotivovalo a stratil som záujem.
Čo bolo pre vás najväčšou životnou výzvou?
Stať sa slušným človekom. Nie, to samozrejme zveličujem, aj keď… Pre mňa to asi naozaj bola súťaž Stardance. Síce to tak v televízii nevyzerá, ale účasť a tréningy sú doslova devastujúce. V polovici sú súťažiaci tak unavení, že sa prestávajú báť vypadnutia, naopak sa začínajú báť, že nevypadnú! Nedávnou veľkou výzvou bolo spomínané cvičenie. Je to naozaj drina a úplne iný spôsob života. Mal som dvojfázové tréningy, akoby som sa pripravoval na olympiádu. V tej dobre som sa venoval športu aj umeniu na profesionálnej úrovni. Organizmus vydrží veľa, ale celý život by som tak viesť nechcel.
A čo vaše začiatky na Európe 2? To musela byť výzva!
Európa 2 pre mňa nebola výzvou. Bol to životný sen. Vždy sa tam teším. Cestou do práce občas počúvam aj iné stanice, a keď zaregistrujem niečo podnetné, hneď uvažujem, akým spôsobom to s Patrikom Hezuckým spracujeme a rozoberieme u nás. A ako sa zasmejeme.
Existuje niečo, čo by ste nezvládli moderovať? Na čo by ste si netrúfli?
Moderovanie je remeslo. S podporou a poctivou prípravou sa dá odmoderovať všetko. To je ako pýtať sa gitaristu, či by dokázal zahrať na rôznych miestach. Moderovať sa dá dokonca aj dopravná zápcha. Pokojne by som mohol moderovať teleshopping. Či by ma to bavilo, to je druhá vec. Jednoducho práca ako každá iná. Otázkou zostáva, či by mi to prinášalo radosť.
Ťahalo vás to k tejto profesii odmalička?
Celý život som moderátorom a organizátorom. Tak, ako moderujem teraz, som moderoval už na základnej škole. V ôsmej triede som organizoval súťaž krásy Miss. Pripravil som disciplíny, systém voľby a moderoval som. Pred prázdninami sa na to v škole oficiálne vyčlenilo celé doobedie. Vždy som to mal v sebe. Keď moderujem, moja vodcovská povaha je na mieste, je žiadaná. Organizujem hosťov, vediem situáciu, dávam tomu hlavu a pätu a pointu. Prejavuje sa to samozrejme aj v súkromnom živote, kedy moja dominantná povaha nie je vždy žiadúca. Musím sa krotiť a nedrať sa zbytočne dopredu. Nechať priestor aj ostatným.
Bavil by vás aj iný typ súťaže? Prijali by ste podobnú výzvu?
Je pravda, že momentálne dostávam mnoho ponúk. Na svojom twitteri som to glosoval ako: „Nová doba. Televízie mi volajú, aby som súťažil v rôznych reláciách. Stardance – OK. Hlas – neviem spievať. Pevnosť Boyard – nemám voľno. Chcete byť milionárom? – už som“. Ja som naozaj hlavne moderátor. Mám síce rád srandu, ale výzva by podľa mňa mala obsahovať kultiváciu a posun, či už priamo pre mňa, alebo moje okolie. Súťažiť napríklad v jedení mi príde bezpredmetné. Takéto výzvy ma odrádzajú, nemajú zmysel, sú na nič.
Čo vaše deti? Sú tiež ambiciózne a výzvam naklonené?
Akurát tento víkend som učil syna skákať do vody z houseboatu, chcel pocítiť ten adrenalín. Musel som mu vysvetliť, že skákať môže len preto, že je to známe prostredie s dostatočnou hĺbkou, kde mu nič nehrozí. Nechcel by som, aby sa jedného dňa nechal zmanipulovať a vyprovokovať a potom neuvážene niekde skákal len preto, že ide o výzvu a skáču všetci.
Internet je poslednou dobou plný podobných výziev. Zaujala vás niektorá?
Nedávno sme sa o tom rozprávali v rannej show. Niektoré výzvy, hlavne stávky na Youtube, sú veľmi bláznivé. Videl som Youtuberov ako testujú, dokazujú to, o čo by sa v normálnom živote nepokúsili. Napríklad videá s Milka tyčinkami. Partia kamarátov testuje vlastnosti troch tyčiniek totálne uleteným spôsobom. Skáču z výšky 7 metrov alebo sa učia karate. Je to pre mladých; zábavné a odvážne. Ja už v živote hľadám skôr také výzvy, ktoré ma posunú ďalej a urobia lepším človekom.
Veď posúďte sami, išli by ste do niečoho takého?
