Nečakajte však klasický vojnový film. Je však pravdou, že tomuto filmu sa dramatické prvky a dialógy hodia oveľa viac.
Keď v roku 2011 vtrhol do kín Rupert Wyatt s perfektným Zrodením planéty opíc, asi len málokto tušil, že sa snímka chytí tak dobre, že dostaneme rovno celú trilógiu. V roku 2014 dorazil Úsvit planéty opíc, tentokrát pod režijným dohľadom Matta Reevesa. V našich končinách bola dvojka prijatá trochu chladnejšie než Zrodenie (v Amerike sa chválilo oveľa viac), ale stále išlo o vynikajúci blockbuster. Nebolo najmenších pochýb, že sa dočkáme aj trojky, a ten čas konečne nastal. Vojna o planétu opíc sa môže začať. Podarilo sa Mattovi Reevesovi zachovať latku kvality a zavŕšiť (zatiaľ) trilógiu poriadne epicky?
Príbehovo sa ocitáme dva roky po udalostiach minulého dielu. Opice a ľudia sú teraz v otvorenej vojne. Niekoľko nasledovateľov Kobu (záporák z minulého dielu) sa pridalo na stranu ľudí, Caesar (Andy Serkis) a jeho verní sa pred nimi skrývajú v lesoch a odtiaľ koordinujú útoky. Hoci, „útoky“ nie je správne slovo. Bojujú len vtedy, keď na nich ľudia zaútočia. Tých vedie nemilosrdný a fanatický plukovník (Woody Harrelson), ktorý chce opice vyhladiť raz a navždy. Caesarove zúfalé snahy o mier sa však opäť zrútia a dôjde ku strašnému masakru. A vtedy si aj vodca opičej populácie uvedomí, že s týmito ľuďmi snahou o uzmierenie nepochodí.
Úprimne povedané, už naživo vidím všetkých tých divákov, ktorí sa vyzbrojení popcornom vydajú na ten „super akčňák s opicami“ a po skončení budú reptať, že tam bolo málo akcie a málo bum-prásk efektov. Bude to pre vás možno prekvapivé, ale Vojna o planétu opíc rozhodne nestavia na akcii. Akčných scén je poskromne a sú rozumne dávkované. V centre príbehu stoja opäť postavy, ich vnútorné nočné mory a traumy. Film je od začiatku ohromne atmosférická a strhujúca záležitosť. A vôbec pri tom nemusia lietať náboje. Stačí keď posadíte skupinu opíc a necháte ich rozprávať sa (alebo znakovať) v odlesku ohňa. Tretí diel je totiž poriadne temná a depresívna post-apokalyptická nálož, kde hlavnú rolu hrá – síce jednoduchý, ale dostatočný – príbeh o pomste a o tom, ako ľahko sa z dobrých stávajú zlí.
Trojka sa zameriava predovšetkým na opice – najväčšiu pozornosť si samozrejme berie charizmatický Caesar. Z Woodyho Harrelsona ide mrazivý chlad, hoci možno nemá toľko priestoru, koľko by mohol mať. Jeho pohnútky a činy sú síce nemilosrdné, ale majú svoje cynické racionálne jadro. Nejde o tu o jednoznačného záporáka, ale o človeka, ktorý chce zo všetkých síl zachrániť planétu, hoci mu je jasné, že pravdepodobne prehrá. A pokojne kvôli tomu obetuje aj to hlavné – svoju ľudskosť.
Príde mi zbytočné zmieňovať sa o vizuálnych efektoch, pretože sú absolútne špičkové. V drvivej väčšine scén nebudete vnímať, že sa dívate na prácu animátorov. Všetky tie opičie pohľady a mimika tvárí predávajú akúkoľvek emóciu maximálne hodnoverne. Možno sa pýtate, prečo má tento diel v názve slovo „vojna“, keď nejde o vojnovú snímku v klasickom slova zmysle. Iste, skutočne nemôžeme povedať, že Reeves doručil „Zachráňte vojaka Ryana s opicami“, jeho inšpirácie sú totiž niekde inde. Napríklad v Coppolovej Apokalypse, na ktorú sa vo filme viackrát odkazuje. Snímka je ale plná drsných a vyhrotených scén, ktoré dávajú pocítiť nenávisť ľudí k opiciam omnoho intenzívnejšie, než v spektakulárnych akčných výjavoch. Reeves nestráca zo zreteľa postavy a práve cez ich emócie dáva divákovi pocítiť krutosť celého konfliktu. Stavia hlavne na atmosfére, príbeh poháňajú dopredu osobné konflikty a na pozadí toho sa rozhoduje o osude celej planéty. Áno prosím, presne takto som to chcel vidieť.
Na celom filme ma fascinovalo ústredné prehodenie rolí. Ľudia sa tu (pod tlakom extrémnej situácie) zmenili v totálnych hajzlov, ktorí chytené opice umiestňujú do akýchsi proto-koncentračných táborov a využívajú na prácu. Oveľa viac humánnosti a inteligencie však prejavujú práve opice. Možno je trochu škoda, že aj na strane ľudí sa nenašiel niekto, s kým by sa dalo sympatizovať (ako v predchádzajúcich dvoch častiach), pokiaľ teda nerátame dievčatko Novu. Pravdaže, Reevesova snímka nie je bez chýb. Mohol by som zmieniť niektoré lapsy v logike deja či typické nešváre akčných filmov (Caesar je v kľúčovom momente na úteku a skupina elitných vojakov ho netrafí). Rovnako postava „Zlej opice“ (Steve Zahn) občas svojimi rádoby vtipnými hláškami len zbytočne rozbíjala atmosféru. Hoci jedným dychom dodávam, že koncept tej postavy sa mi pozdával a mala podľa mňa väčší potenciál, než len rolu poskakujúceho klauna.
Vojna o planétu opíc pôsobí takmer ako malé zjavenie. Obzvlášť, keď sa nad ňou zamyslíme v kontexte dnešnej veľkofilmovej pásovej výroby, kde sa akcia a efekty uprednostňujú pred postavami/príbehom a kedy funkčné emócie nahrádza dutý pátos. Po všetkých stránkach teda ide o výborne spracované zavŕšenie. Reevesove dielo je inteligentné, remeselne brilantné, herecky bezchybné a v závere dokonca nefalšovane dojemné. Režisér navyše elegantne zvládol previazanie s pôvodnou sériou filmov s Charltonom Hestonom. Ak by sme však dostali nový pohľad aj na tieto udalosti, vôbec by som sa nehneval. Ale aj keby už ďalšie časti nenasledovali, spolu so Zrodením a Úsvitom predstavuje Vojna o planétu opíc jednu z najlepších a myšlienkovo najbohatších blockbusterových trilógií posledných rokov. Som rád, že ohlasy z Ameriky tentokrát neklamali. Už sa neviem dočkať, kedy si dám celú trilógiu pekne na jeden šup. 9/10
