Evolúcia krutých praktík.
Mučenie alebo tortúra sa stalo neoddeliteľnou súčasťou vojnových konfliktov, no i vnútropolitických sporov. Svoju vrcholnú formu získava v stredoveku pod záštitou svätej cirkvi a jej verných služobníkov z radov inkvizície. I keď sme si od tej doby prešli veľkým pokrokom, moc so toho nezmenilo, kruté zaobchádzanie s cieľom odstrašenia alebo získania informácií je stále jednou z „najobľúbenejších“ metód vojenských veliteľov, tajných služieb i vlád. V nasledujúcich riadkoch si tak predstavíme evolúciu mučenia, povieme si niečo o najpoužívanejších „technikách“ a ich využití.
Je vystrašený. Počuje kričiaci dav bažiaci po krvi, ale nič nevidí – je spútaný a zabelený do deky. Priletí niekoľko prvých kameňov. Inštinktívne si chce rukami chrániť hlavu, ale putá na zápästí mu to nedovolia. Spŕška kamenia narastá, no s ňou aj bolesť. Už nemá ani silu prosiť o milosť. Ešte viac sa skrčí a v myšlienkach prosí boha, aby jeho utrpenie rýchlo skončil. To si však ešte niekoľko hodín počká. Zatiaľ prilietava ďalšia smršť kamenia. Reč je o najstaršom spôsobe mučenia a trestu smrti – ukameňovaní. História tohto brutálneho trestu siaha ďaleko do minulosti a stáva sa súčasťou svätých kníh. V Biblii sa spomína v súvislosti s popravami svätcov, v Koráne je zase spojená s cudzoložstvom. Najbežnejší trest v staroveku má oproti ostatným spôsobom jednu veľkú „výhodu“ – obeť neznesiteľne trpí, či už fyzicky alebo psychicky. Dav sa totiž triafa do nehybného človeka - zviazaného, zabaleného do plátna a často i zahrabaného v zemi. Navyše sú na hádzanie zvolené menšie kamene, aby ani zásah do hlavy obeť okamžite neusmrtil či jej nespôsobil vážne zranenia. Smrť tak prichádza veľmi pomaly. Obeť totiž spravidla umiera na poranenie mozgu, zástavu dýchania, vnútorné krvácanie, úrazový či psychický šok.
Mučenie nie je vo všeobecnosti ničím novým, v staroveku sa však stáva súčasťou justície a preniká hlboko do kultúrnych štruktúr. Stáva sa krutým trestom, ktorý má len jediný význam – odstrašiť ostatných od páchania zločinov a rebélií. Kelti tak s obľubou zabodávajú odsúdením meč medzi rebrá. Egypťania zase strkali do všetkých možných telesných otvorov rákosové steblá, ktoré následne zapaľovali. Židia ukameňovali, Peržania nechávali zločincov umierať na púštnom slnku. Vrchol vtedajšej civilizovanosti, Rimania, hádzali trestancov divokým zvieratám či ich ukrižovali. Gréci využívali jed, lynčovanie či len nabrúsený meč.
„Krik bude prechádzať sústavou trubíc, pričom celý systém zmení utrpenie na rev skutočného býka“, Takto opisuje svoj nový nástroj Perillos z Atén vládcovi sicílskeho mesta Akragas, kráľovi Falarisovi. Skúsený vynálezca zbesilo behá okolo „sochy“ mosadzného býka a ukazuje vládcovi, odkiaľ bude vychádzať dym a popol tých, ktorí upadnú do nemilosti. Dnes sa už nedozvieme, čo rozzúrilo tyrana a samozvaného kráľa mesta Akragas, isté však je, že Falaris chcel vidieť praktickú ukážku nového vynálezu. Necháva preto Perillosa zajať a napchá ho do pupku mosadzného býka. Potom už len pod ním zapáli oheň. Mosadzná socha sa veľmi rýchlo zahreje a za chvíľu je rozpálená do biela. Perillos sa začína dusiť a doslova sa smaží vo vlastnej šťave. Grécky učenec zaplatí za svoj šialený vynález životom - polomŕtveho ho vytiahnu z býka a zhodia z útesu. Pohľad na nový vynález, ktorý získava pomenovanie „sicílsky býk“, je doslova fascinujúci. Zatiaľ čo obeť v útrobách zvieraťa trpí, zvonku vyzerá všetko magicky – mosadz sa sfarbí do biela, z nozdier vychádza hustý dym a vďaka sústave trubíc miesto desivého kvílenia počuť býčie mručanie. Celú situáciu kazí iba ohavný puch spáleného mäsa. Avšak i napriek novým objavom menia prístup k mučeniu až starovekí Rimania – vďaka krutému zaobchádzaniu získavajú informácie od vojnových zajatcov. Mučenie ako súčasť výsluchu používajú aj u otrokov, a to do 2. storočia n. l., neskôr sa využíva aj pri príslušníkoch nižších spoločenských tried. V prípade otrokov boli kruté výsluchy doslova nutné. Rimania sa totiž domnievali, že dobrovoľnému priznaniu otroka sa nedá veriť.
Po 4. storočí n. l. sa s mučením doslova roztrhne vrece. Vztiahnuť ruku na blízkeho svojho sa v stredoveku nevypláca. V temných časoch sa objavuje aj nová forma súdnictva – inkvizícia, kde vecné dôkazy a logické odôvodnenia nemajú žiadnu váhu. Na dokázanie viny alebo neviny existujú len dve možnosti, a to výpovede svedkov alebo priznanie. To sa vymáhalo najmä presviedčaním, väznením a mučením. Klasickým výjavom vtedajšej doby sa stáva zbičovaná plavovláska sediaca obkročmo na zvláštnom geometrickom tvare, ktorý stredovekí kati nazývajú somárí chrbát, trestná koza či ostrý kôň. Na ostrú drevenú hranu sú obete usadené obkročmo a nahé, na členky im je priviazané závažie. O všetko potrebné sa tak postará gravitácia. Neľudský krik sa nesie temnými chodbami, ale z podzemnej mučiarne nemá šancu nič preniknúť. Ostrý chrbát „somára“ pôsobí na rozkrok veľkým tlakom. Po niekoľkých minútach má osoba genitálie posiate silnými podliatinami. Ťažké závažie drví členky a spôsobuje v nohách niekoľko hodinovú stratu citu. Trestná koza má však ešte jednu, omnoho brutálnejšiu podobu. Obeť sedí na mučiacom nástroji nahá, na nohách má závažie a ako bonus ju kat ťahá tam a späť po drsnom povrchu. Koža tak po niekoľkých sekundách praská a triesky sa znovu a znovu zapichávajú do tých najcitlivejších miest. Vzhľadom na ťažké závažia na členkoch si tak trestanec odnáša z mučenia i mnohopočetné zlomeniny panvovej kosti a tým aj doživotné následky. Je nutné dodať, že táto metóda bola u katov najpreferovanejšia. Temné obdobie je tak poznačené mnohými krutými technikami - lámanie na kolese, stiahnutie z kože, postupné narážanie na kôl, Judášova kolíska, drvenie končatín...atď. Viac o týchto kreatívnych riešeniach sme sme si hovorili tu a tu.
Presuňme sa teraz na ázijský kontinent, kde je čínsky eunuch Liou Ťin v rokoch 1506 až 1510 najvplyvnejším členom vlády cisára čínskej ríše Čeng-tea. Liou Ťin cisárovi slúži od detstva. Keď sa dostane k moci, zaháji rad reforiem, aby zvýšil štátne príjmy, no i vlastný vplyv na úkor úradníkov. Odplata na seba nenechala dlho čakať – v roku 1510 je bývalými spojencami obvinený zo zrady a popravený. Ešte predtým ho ale čaká kruté mučenie. Keď sa Liou Ťin dozvie, že bude popravený „tisíc rezmi“, nie je jediným, komu sa podlomia kolená. Vie, že ho čaká zdĺhavá a trýznivá smrť. A rovnako ako zdĺhavé a trýznivé toto mučenie je, má aj výnimočné postavenie medzi popravami – toto pôvodne čínske mučenie ling-čchi sa používa iba v krajných prípadoch, a to za viacnásobné vraždy, znásilnenia detí či vzburu proti panovníkovi.
Liou Ťin je priviazaný ku drevenej konštrukcii a vydesene sleduje blížiaceho sa kata. Ten drží v rukách poriadne naostrený nôž. Pokiaľ si myslíte, že poprava bude rýchla – jedno bodnutie noža do hrdla a je hotovo – mýlite sa. Smrť „tisíc rezmi“ totiž znamená, že mu bude kat po dobu troch dní postupne zaživa odrezávať kusy mäsa z tela. Ostrie noža sa najprv skúša na bicepse. Keď je kat s nožom spokojný, ide na vec. Pomaly odrezáva jednu aj druhú bradavku. Eunuchove kvílenie bodá do ušných bubienkov. Nôž odsekáva kus stehna, potom časti lýtka. Krik neustáva. Niektorí z davu zvracajú. Potom kat odkrojí uši, nos, postupne aj prsty na nohách a rukách. Ako posledné prišli na rad končatiny a keď z obeti už moc nezostáva (ale je stále nažive), prebodnú jej srdce a odseknú hlavu. Liou Ťin ale zomrel už druhý deň po asi 400 rezoch. Podľa očitých svedkoch boli odrezané kúsky jeho tela predané divákom, ktorí ich jedli a zapíjali ryžovým vínom. Tisícmi rezmi bol popravený ešte v roku 1835 vo Vietname francúzsky misionár Joseph Marchand .
Príchodom 20. storočia sa obor mučenia dostáva na nový stupeň. Počas druhej svetovej vojny sa obe strany barikád snažia o čo najefektívnejšie využívanie mučiacich metód, ktoré sa tak stávajú v rukách tajných služieb vysoko sofistikovaným oborom. Nacisti v koncentračných táboroch a po nich komunisti v sibírskych gulagoch dávajú trýzneniu nový rozmer. Nadmerné používanie psychofarmák, sexuálne zneužívania, bitky železnou reťazou, kúpele vo vriacom oleji, vypichnutie očí, pitvanie zaživa či topenie vo výkaloch boli každodennou „muzikou“ týchto šialených režimov.
V tom čase pribúda do mučiacich techník aj nový prvok – elektrický prúd. Ten sa zneužíva na diabolský nástroj zvaný picana. Vo väčšine prípadov sa jedná o posteľ, ktorá je však „vylepšená“ o trúbku, ktorá do železnej konštrukcie prináša elektrický prúd. Nešťastník je pripútaný k rámu postele a jeho telom tak pravidelne prechádza elektrina s vysokým napätím. To je, bohužiaľ, ten menej bolestivejší spôsob. Ten druhý, krutejší, obsluhujú dvaja ľudia – jeden púšťa do tela obete prúd a druhý má v rukách elektródy, ktoré prikladá na citlivé miesta. Odhaduje sa, že tento druh mučenia bol prvýkrát použitý na začiatku 30. rokov 20. storočia. Picana je dômyselná hlavne v tom, že do tela obete prúdi elektrina s vysokým napätím (12 000 až 16 000 voltov), ale s malým prúdom. Elektrické šoky sú tak veľmi bolestivé, ale nezabíjajú. Teda – nezabíjajú hneď, ale veľmi, veľmi pomaly. Aby utrpenie mučených bolo ešte väčšie, sú nešťastníci počas procedúry polievaní vodou.
Premiestnime sa teraz do blízkej minulosti, kde v svetových médiách rezonuje Wateboarding - slovo spájané najmä s tajnými službami a základňou Guantánamo, spôsob mučenia, o ktorom všetci počuli, ale málokto vie, ako brutálna táto procedúra naozaj je. Jedná sa totiž o vysoko účinné mučenie, ktoré nie je inak náročné. Stačí vám uterák, kýbeľ vody a do 10 sekúnd z kohokoľvek vyrazíte informácie, ktoré potrebujete. Je to natoľko účinná metóda, že sa používala už v stredoveku, no americká CIA ju v boji proti terorizmu zneužíva dodnes. Ostatne, nie nadarmo ju bývalý viceprezident USA Dick Cheney nazval „prínosným zdrojom informácií“. Na mierne naklonený stôl sa pripúta obeť, tej na hlavu hodia uterák, cez ktorý lejú vodu. Tá mu steká do nosu, hrdla a mozog to vyhodnotí ako topenie – mučený popadne dych, ale nemôže sa poriadne nadýchnuť, nakoľko mu do úst prúdi ďalšia a ďalšia voda. Keď CIA testovala túto techniku na svojich agentoch, podľa dokumentov najtvrdší z nich vydržali 14 sekúnd. Vtip je v tom, že pri mučení ležíte dole hlavou a voda sa vám tak nedostane do pľúc. Zdá sa to neškodné, no už samotné prežívanie topenia môže zanechať na obeti psychické následky. Navyše, pokiaľ sa to preženie, hrozí poškodenie pľúc, mozgu i polámané kosti, keď sa snaží mučený vykrútiť z pút. Američania wateboarding odkopírovali od Japoncov, ktorí ho praktikovali počas druhej svetovej vojny.
20. storočie bolo okrem nových vynálezov prevratné i v odvetví mučenia – objavuje sa totiž teória, že použitie psychologických metód nátlaku je omnoho účinnejšie než fyzický teror. U niektorých jedincov totiž bolesť vyvoláva pocit odhodlania. Psychologické mučenie kladie vysoké nároky i na mučiteľa – musí totiž maximálne ovládať svoje správanie, nenechať sa vyprovokovať a postupovať presne podľa dopredu pripravenej stratégie. Takýto typ mučenia totiž trvá niekoľko dní, počas ktorých musí najprv zničiť psychickú stránku človeka. I tí najlepší a najodolnejší jedinci majú svoje slabé miesto. Skôr či neskôr tak pravdepodobne každý sústredenému psychickému nátlaku podľahne. Trýzniteľ sa musí najprv poriadne pripraviť. Zisťuje si o obeti čo najviac informácií – či má rodinu, akého je vierovyznania a pod. Potom sa vrhne na prvú fázu výsluchu. Cieľom je, aby obeť pochopila, kto je tu pánom, kto je sudcom a katom v jednej osobe. Často dochádza k verbálnym útokom namiereným na citlivé témy, ako napríklad: „...a kde je ten tvoj boh?“, "čo by povedala tvoja dcérka tomu, keby som jej poslal fotky otca, ako sa váľa vo vlastných výkaloch?“. Ďalej sa predstavia vyhliadky obete do budúcnosti, respektíve zdôraznenie toho, že ju žiadna nečaká. Slabších jedincov sa podarí zlomiť už počas tejto fázy.
Ak nie, spôsobuje sa obeti značné nepohodlie. Väzeň je zamknutý do malej miestnosti bez okien, stoličky, postele či toalety. Jediné, čo potom môže spraviť, je spať. To však nie je možné, nakoľko je z reproduktorov púšťaná hlasná metalová hudba. To je ten lepší prípad. V tom horšom vám pustia 15 sekundovú slučku výbuchov alebo reklamných spotov – po 10 hodinách vám vaše duševné zdravie vypovie službu. Pokiaľ nie, prichádzajú na rad hlasité zvuky cirkulárky, škrípanie, škrabanie po tabuli, atď... Ako ďalšie prichádza na rad blikajúce biele svetlo. Podľa záznamov aj tí najsilnejší končia po 20 hodinách. Keby to nestačilo, má väzniteľ pripravené v rukách ďalšie tromfy – nechá vás hladných a smädných, poprípade v miestnosti zvýši teplotu a vlhkosť, pričom vám do malej miestnosti pustí otravný hmyz. Vrcholom klasického psychologického mučenia je tzv. „hra na popravu“, kedy rozzúrený väzniteľ vytiahne obeť na svetlo s tým, že musí urobiť to najhoršie – vytiahne zbraň so slepými nábojmi a namieri mu ju na hlavu. Obeť je presvedčená, že ide na popravu. Zaznie vystreľ, ktorý však miesto smrtiacej guľky prináša doživotnú traumu.
Mučenie ako symbol utrpenia a trýznenia sa tak objavuje počas celej existencie ľudstva a je súčasťou aj moderných vojen (Irak, Ukrajina, Sýria, Juhoslávia). Ako súčasť politiky ju využívajú aj mnohé štáty ako Čína, Nigéria, Irán, Eritrea, Saudská Arábia či Severná Kórea (ktorá by si v tomto zaslúžila aj samostatný článok). Aj napriek tomu Ženevské konvencie hovoria jasnou rečou – „úmyselné mučenie, spôsobovanie veľkého utrpenia či kruté zaobchádzanie, vrátane biologických experimentov, je absolútne neprípustne, neľudské a ilegálne.“
