O kríze v slovenskom hokeji sa začalo hovoriť po tohtoročnom neúspechu, no i v minulosti sa nám častokrát nedarilo podľa predstáv.
Keď sa v roku 1993 po rozpade Československa český tím úspešne zaradil medzi elitu v najvyššej kategórii, naše novovzniknuté národné hokejové mužstvo bolo umiestnené do kategórie C1. Následne sa nám podarilo vybojovať si postup medzi elitu, kde od roku 1996 sústavne pôsobíme.
Naše najväčšie úspechy sú všetkým dobre známe – jedna bronzová, dve strieborné a jedna zlatá medaila z majstrovstiev sveta, na olympijskej pôde sa za najúspešnejší považuje turnaj vo Vancouveri, kde sme obsadili „nešťastné“ štvrté miesto. Nie vždy sa však naším chlapcom darí, a aj momentálne obdobie môžeme považovať za krízu, keďže výkony „bývalých majstrov sveta“ určite nedosahujú predpokladanej úrovne. Preto sme pre teba pripravili zoznam najhorších predstavení našich chlapcov, ktoré našťastie v mnohých prípadoch hráčov poučili.
Chcel by som na úvod pripomenúť, že tento článok nemá v žiadnom prípade pôsobiť ako výsmech voči slovenskému hokeju. Jedná sa len o fakty a poukázanie na tie „menej“ vydarené roky pôsobenia našej reprezentácie na medzinárodnej scéne.
1996, MS v Rakúsku – 10. miesto
Prvý rok v elitnej kategórii nevyšiel našim chlapcom vôbec podľa predstáv. Zverenci vtedajšieho trénera, Júliusa Šuplera, dosiahli len na 10. miesto. Naši českí bratia zvládli tento turnaj oveľa lepšie a obsadili prvú priečku. My sme sa nedostali ani zo základnej skupiny, i keď na začiatku turnaja to vyzeralo po remíze 3:3 s Kanadou nádejne. Následne sa nám podarilo zvíťaziť len v poslednom zápase proti Nemecku, inak sme prehrali so všetkými ďalšími členmi skupiny A – s Rakúskom, USA aj Ruskom. Kapitánsku pásku mal na ruke Oto Haščák. Treba však pripomenúť, že na tomto turnaji nás reprezentovalo až 14 hráčov zo slovenskej ligy a na úvodný turnaj medzi elitou obstáli slušne.
Prvý gól Pavla Demitru na pôde MS proti USA
1998, ZOH v Japonsku – 10. miesto
Pod vedením kapitána Zdenka Cígera sa nám na turnaji odohrávajúcom sa v hlavne medzi českými fanúšikmi legendárnom Nagane podarilo vybojovať podobné umiestnenie ako dva roky predtým na majstrovstvách v Rakúsku. Už cez kvalifikačný turnaj postupoval náš výber zložený z hráčov hrajúcich v Európe s odretými ušami, no problémy, aké sa začali objavovať v Japonsku boli akousi kliatbou. Chrípka a núdzové pristátie lietadla boli pred zápasmi s Rakúskom, Talianskom a Kazachstanom príliš veľa. Prvý zápas – remíza, druhý sme vyhrali a v poslednom nás Kazachstan zdolal. Na prehru sa z tribúny prizerali Pállfy, Demitra, Šatan, Zedník a chápali, že odídu domov bez toho, aby stihli zasiahnuť. V zápase o umiestnenie sme prehrali s Nemeckom, a tak sa zrodilo ďalšie z najhorších umiestnení našej reprezentácie.
2002, ZOH v USA – 13. miesto
Po poslednej olympiáde verila hokejová verejnosť v zázrak, ktorý by chutil lepšie, ako 10. miesto. Prišlo však niečo horšie. Po striebre z roku 2000 sme chceli celému svetu ukázať, že to nebola náhoda. To sa nám bohužiaľ opäť už na “predturnaji” proti trojici papierovo slabších súperov nepodarilo. Kvôli systému turnaja sa väčšina hráčov z NHL mohla zapojiť len do jedného z troch zápasov, a tak sme hneď v úvodnom stretnutí proti Nemcom zhoreli 0:3. Žigo Pálffy mal vtedy nastúpiť len na rozcvičku a vystrašiť súpera, no po zbabranom priebehu sám naskočil, čím porušil dohodu s jeho klubom. Ani to však nestačilo. Lotyšov sme následne museli poraziť, no prišla šokujúca remíza 6:6 doplnená prehrou 2:3 s Rakúskom. Na poslednej prehre bolo výrazne cítiť, že v početnej nevýhode sa hokej hrá zle – dve päťky sú proste málo.
2008, MS v Kanade – 13. miesto
Na tomto turnaji zvíťazilo Rusko. V skupine C, kde sme figurovali my, Nemci, Nóri a Fíni sme dokázali získať iba jedno víťazstvo. To sa zrodilo v úvodnom meraní síl proti Nórom, ktorých sme zdolali presvedčivo 5:1. Potom však mužstvo vedené kapitánom Róbertom Petrovickým nedokázalo vybojovať ani bod. Po základnej skupine sme sa kvôli vzájomnému zápasu ocitli pod Nemeckom a nezostávalo nám nič iné, ako bojovať o záchranu. Tam sme v dvojzápase dvakrát zdolali Slovincov, a vďaka tomu zostali medzi hokejovou elitou. Jediné plus turnaja boli “asistenčné” hody Ľuba Višnovského, ktorý si za 5 zápasov pripísal až 7 gólových prihrávok.
Ľubo Višňovský a jeho záchranárske práce v priamom prenose
2009, MS vo Švajčiarsku – 10. miesto
Pod vedením Jána Filca sme ani vo Švajčiarsku nedokázali spraviť rozruch. Teda, dokázali. V úvodnom dueli proti Maďarsku, v ktorom sa nám len tak-tak podarilo zvíťaziť 4:3, sa súperovi priaznivci pri našej hymne predviedli piskotom a pokrykmi: “Ria, Ria, Hungaria!” Po vydretom víťazstve prišla prehra po nájazdoch s Bieloruskom a následná prehra s Kanadou. Systém turnaja nám umožnil postúpiť do osemfinálovej skupiny, kde sme po prehre s Fínmi od Čechov a legendárneho Jardu Jágra dostali lekciu 8:0. Na záver sme porazili Nórov 3:2 po predĺžení, no už to nič nemenilo na tom, že na tento turnaj celé Slovensko chcelo čo najskôr zabudnúť.
Deštrukcia od našich českých susedov
2010, MS v Nemecku – 12. miesto
Nový tréner Glen Hanlon spolu s kapitánom Rišom Lintnerom chceli s tímom “mladíkov” ukázať, že nám tu vyrastá nová generácia. Po priebehu základnej skupiny sa aj mohlo zdať, že pôjdeme ďalej. Prehra 1:3 s Ruskom a dve výhry proti slabšiemu Bielorusku a Kazachstanu nás posunuli do osemfinále. Tam nastala hororová prvá tretina s Dánskom zaručujúca prehru 0:6, proti Fínsku a Nemecku sme tiež neuhrali ani bod. Usadili sme sa na poslednom mieste v našej osemfinálovej skupine a verili, že na domácich majstrovstvách to bude lepšie.
2011, MS na Slovensku – 10. miesto
A nebolo. Teda bolo, posunuli sme sa o dve miesta vyššie. No stále je to málo na to, že sme hrali doma a mali sme najkvalitnejší káder za posledné roky. Demitra, Šatan, Gáborík, Hossa, Bartečko – všetci priložili ruku k dielu, no v základnej skupine sme napriek tomu dokázali uhrať iba jedno víťazstvo proti Slovinsku. V nadstavbe sme prehrali s Českom aj s Fínskom, posledný zápas bol už iba symbolický – s národným dresom sa v ňom lúčil legendárny Pavol Demitra.
Zápas proti Nemecku, v ktorom sme sa po takmer identických góloch Nemecka pokúsili o zázračný obrat. Neúspešne.
2014, ZOH v Rusku – 11. miesto
Opäť hviezda zostava, opäť olympiáda a opäť sklamanie. Po slušných šampionátových výkonoch v rokoch 2012 a 2013, po zisku 2., respektíve 8. miesta, sa od našich chlapcov posilnených reprezentantmi z NHL čakalo trochu viac, než potupná prehra s USA 1:7, ešte potupnejšia prehra so Slovinskom 1:3, a po remízovom výkone prehra s Ruskom po samostatných nájazdoch. Vďaka tomu, že do osemfinále postupovali všetky tímy sa naši chlapci napriek zisku jediného bodu pretlačili ďalej, no nestačili na silné Česko a prehra 5:3 bola signál, že niečo sa v našom hokeji robí zle.
Radov komentár po zbabranom zápase so Slovinskom hovorí sám za seba: "Nemali sme vodcu, nemali sme nič."
2017, MS v Nemecku – 14. miesto
Historicky najhoršie umiestnenie slovenského národného hokejového mužstva sa zrodilo v Nemecku. Hokejový tím pod vedením Zdena Cígera dlhodobo neukazoval žiadnu kvalitu a kádru, v ktorom sa nepredstavil jediný hráč zo zámorskej hokejovej ligy, nikto neveril. Dokázali sme vyhrať iba v jedinom zápase, a to proti hokejovému trpaslíkovi z Talianska. Prehra s Lotyšskom, Dánskom, Nemeckom, Ruskom, USA aj Švédskom ku koncu turnaja vlastne ani nikoho neprekvapila. Kapitán Vladimír Dravecký vo väčšine zápasov s mladíkmi z európskych líg robil pre tím všetko, ale nestačilo to. Jednoducho nám chýbala kvalita. Dostať 28 gólov v 7 zápasoch je veľa. Pred zostupom nás na diaľku zachránil smolný vlastný gól Talianov do vlastnej siete pár sekúnd pred koncom.
Fotka úspešného tímu z Olympiády vo Vancouveri. Kedy sa podobný úspech zase zopakuje?
Zostáva nám len dúfať, že do roku 2019, kedy sa konajú majstrovstvá sveta opäť na Slovensku, začne opäť v našom hokeji vládnuť láska k tomuto športu a odhodlanie, ktorým sme sa pri všetkých našich úspechoch prezentovali. Potešili nás výkony reprezentácie do 18 rokov, odkiaľ nám môže vyrásť nová generácia zásobiaca ľudí úsmevmi a radosťou.
