Ženská krása bola niekedy bláznivá.
Ženská krása si za posledných niekoľko storočí prešla mnohými bláznivými fázami a aj keď by si sa pri pohľade na množstvo dnešných žien mohol chytať za hlavu a rozmýšľať, čo to na sebe vlastne majú, v minulosti to často bolo oveľa horšie. Nejdeme teraz hovoriť o konkrétnom vkuse, ale skôr o tom, že ženy nosili jedovaté farby, ktoré ich v skutočnosti pomaly zabíjali a pokojne nosili aj 50-centimetrové podpätky len preto, aby všetkým vôkol seba dokazovali svoj sociálny status.
Obrovské podpätky
Ženy s vysokým sociálnym statusom sa vždy museli od bežných žien nejakým spôsobom odlišovať. Ešte v 15. až 17. storočí sa im to úspešne darilo tým, že si na nohy pravidelne obúvali bizarné topánky, aké si samozrejme chudobnejšie ženy nemohli dovoliť a to aj napriek tomu, že boli očividne príliš nepohodlné už na prvý pohľad. Topánky dostali názov chopine a ich primárnym a jediným cieľom bolo demonštrovať to, ako vysoko sa v spoločnosti žena nachádza. Výška samotných opätkov niekedy dosahovala aj 50 centimetrov, takže ženy často nevedeli chodiť osamote a potrebovali slúžky na to, aby ich podopierali.
Ochrana mejkapu
Žena strávi niekoľko desiatok minút v kúpeľni pred zrkadlom, aby si pripravila dokonalý mejkap a keď potom vyjde na ulicu, začne snežiť či pršať a všetko je razom preč? Ešte v 20. storočí sa preto ženy rozhodli proti zradnému počasiu bojovať celkom jednoduchým spôsobom a na svoju tvár si v prípade potreby nasadzovali čosi, čo pripomínalo priehľadný nástavec. Samotný nápad pritom nebol vôbec zlý, avšak po niekoľkých sekundách nosenia sa vnútro nástavca zarosilo a aj keď mala žena dostatočnú ochranu svojho mejkapu a tváre, nebolo jej to nič platné, pretože prakticky ani nič nevidela.
Lícne priehlbinky
Aké súčasti ženského tela sa odjakživa považovali za roztomilé a atraktívne? Dajme tomu, že jednou z nich boli aj lícne priehlbinky a ak sa s nimi žena nenarodila, potom na začiatku 20. storočia muselo ľudstvo prísť so spôsobom, ako priehlbinky umelo vytvoriť. Vzniklo na to jedno bizarné zariadenie, ktoré si žena nasadila na tvár, pripla za ušami aj pri brade a potom ho niekoľko dní či týždňov nepretržite nosila aj napriek tomu, že samotné nosenie bolo mimoriadne bolestivé. Ak sa ženská pokožka dostatočne podvolila, teoreticky sa priehlbinky na tvári objavili, avšak či to stálo za tú bolesť, to už povedať nevieme.
Predĺžené telo
V časoch, keď v Európe prekvitala renesancia a všetko, na čo bolo ľudstvo zvyknuté sa viac či menej menilo a transformovalo, tieto zmeny neobišli ani ženskú krásu. Jedným z najvýraznejších pravidiel krásy pre vtedajšie ženy bolo čo najdlhšie čelo, takže si tieto nežnejšie polovičky dokonca nechávali umelo upravovať hranicu, kde im začínali vlasy, a ďalším zaujímavým faktorom bola aj neprítomnosť mihalníc. Okrem vyholeného čela si tak na ženách nenašiel ani prirodzené mihalnice na očiach, čo však mužom v tom čase asi veľmi nevadilo.
Najbledšia pokožka
Anglicko v 17. storočí sa vyznačovalo skutočne rôznymi zvláštnymi praktikami, ktorými chceli ženy vylepšiť svoju krásu. Jednou z týchto praktík bolo aj takzvané bielenie pokožky, čo sa samozrejme nezaobišlo bez šarlatánskych spôsobov, ako prinútiť svoju prirodzenú farbu pleti premeniť sa na jej bledšiu verziu. Ženy na to v tom čase začali používať zmes olova a octu a aj keď sa to mohlo spočiatku zdať ako skvelý nápad, pretože sa pleť skutočne menila na bielu, postupom času chytala žltý nádych a ženy tak vyzerali ešte horšie, ako keď sa do toho pustili. Okrem iného sa tejto praktike venovala aj kráľovná Alžbeta I. a bola jej veľkou zástankyňou.
Zvýraznené žily
Určite si už niekedy počul, že ľudia zo vznesenejších rodín majú modrú krv a keď sa o tom rozprávalo ešte v 17. storočí, mnohé ženy to zobrali tak vážne, až sa pustili do zvýrazňovania svojich žíl. Ak si sa teda pozrel na dekolt nejakej princeznej či šlachtičnej, pokojne si sa mohol zaraziť, pretože ich žily človeku neuveriteľne bili do oka. V dnešnom svete by zrejme len málo ľudí považovalo takúto úpravu za atraktívnu, avšak pred toľkými rokmi to bola skutočná úprava krásy.
Rozhryznuté pery
Aj keď Alžbeta I. rada používala kozmetické prípravky a bielila si pokožku, kráľovná Viktória nemala s kozmetikou žiadne zľutovanie. Po tom, čo ju medzi ženami zakázala, museli vtedajšie nežnejšie polovičky vymýšľať nové spôsoby na to, ako sa urobiť krajšími. Ak teda nemohli zvýrazniť svoje červené líčka a nemali k dispozícii ani rúž, napadlo im, že stále môžu použiť prirodzené funkcie svojho tela. Namiesto rúžu preto používali krv, keď si rozhrýzli pery a ak chceli mať začervenané líčka, jednoducho si ich začali štípať. Nebolo to síce najkrajšie riešenie, ale v tej situácii určite najjednoduchšie.
Arzén ako zdravotný prípravok
Ľudia v minulosti používali najrôznejšie chemikálie na to, aby sa stali krajšími. Keby si dnes niekomu povedal, že pravidelne užívaš látku s názvom arzén len preto, že potrebuješ dosiahnuť rozkvitnutú tvár a svietiace oči, avšak nikto si pred toľkými rokmi neuvedomoval, aká škodlivá vie táto látka byť. Po čase totiž ľudské telo začne na pravidelné prijímanie arzénu reagovať tak, že sa väčšie množstvá ukladajú v štítnej žľaze a v najhoršom prípade to pokojne môže skončiť aj smrťou.
Jedovaté zelené farbivo
Za čias kráľovnej Viktórie bolo nielenže obmedzené používanie kozmetiky, ale ešte sa aj medzi ľudí dostalo špeciálne zelené farbivo, ktoré si rýchlo obľúbili najmä zámožnejšie panie. Problémom samotného farbiva bol jeho pôvod, keďže sa vyrábalo spojením starého známeho arzénu a medi, čo bolo jedovaté. Nielenže takto zafarbené šaty pomaly zabíjali samotnú nositeľku, ale používali sa aj ako nátery stien v príbytkoch, takže predstavovali veľké riziko aj pre každého obyvateľa v takomto dome.
Charakterizujúce znamienka
Európa v 18. storočí bola od tej súčasnej o dosť rozdielna a ženská krása obsahovala aj jeden zaujímavý trend, ktorý sa celý točil okolo materských znamienok. Nešlo však o znamienka, ktoré by mali ženy od narodenia, ale o umelé znamienka umiestňované na rôznych častiach tváre signalizujúce mužom to, či je žena slobodná alebo vydatá. Znamienko nad hornou perou znamenalo, že žena je slobodná, znamienko na pravom líci zase, že je vydatá a znamienko na ľavom líci ukazovalo, že je žena vdova.
