Stala sa obeťou lobotómie a sexuálneho zneužívania?
Mala našliapnuté ku kariére veľkej filmovej hviezdy. Osud to však zariadil inak. Jej protispoločenské postoje vyústili až súdnymi procesmi a nariadenými psychiatrickými liečbami. Práve tam mala byť zamestnancami sexuálne zneužívaná a dokonca sa povrávalo, že sa stala obeťou lobotómie. Tieto tvrdenia sa však po prvýkrát objavili až v knihe „Shadowland“ z roku 1978 od Williama Arnolda. Zrejme sa teda jednalo o zámerne nafúknutú bublinu s cieľom šokovať a vyprodukovať čo najväčšie zisky. Život Frances Farmerovej je ale i tak hodný záujmu. Ako sa z poctivej študentky stala skrachovaná herečka závislá od alkoholu a amfetamínov, na to sa pozrieme v nasledujúcich riadkoch.
Je rok 1913 a manželom Farmerovým na svet prichádza malá Frances. Búrlivé obdobie 1. svetovej vojny sa v Seattli veľmi neprejavuje, no i tak sa rodina Farmerových zmieta v problémoch. Otec utláčaný dominantnou a direktívnou matkou to čoskoro vzdáva a rodinu opúšťa. Frances tak prichádza nadobro o milovaného otca. Medzi rovesníkmi sa veľmi neprejavuje. Okolie ju vníma ako samotárku. Frances to však neprekáža, radosť jej robí spev a hra na klavír. O to väčšie prekvapenie je, keď jej na strednej škole vyjde v školskom magazíne esej propagujúca Nietzscheho filozofiu. „Boh je mŕtvy“, hlása v nej. To si jej správania začne všímať aj samotné vedenie mesta a baptistická cirkev. Titulky novín neriešia nič iné len stredoškolskú študentku popierajúca Boha. V očiach verejnosti sa náhle stala problémovou dievčinou, ktorá odmieta americké hodnoty. A podľa toho sa aj začala správať.
V dvadsiatich dvoch rokoch sa o búrlivú verejnú diskusiu postarala opäť. V časopise „Hlas akcie“, ktorý podporoval komunizmus, vyhrala letenky do New Yorku a späť, pričom výlet zahŕňal aj malú zachádzku do Sovietskeho zväzu. Potom, čo sa kauza prevalila na verejnosť, najviac zasiahla jej matku, zarytú antikomunistku. Frances však cestu nepodnikala so skrytými politickými zámermi, jej ciele boli oveľa prozaickejšie. Chcela skrátka vidieť svetové divadelné centrá. Moskva a New York boli pre ňu vášňou, ktorej nevedela odolať aj za cenu nabúraných rodinných vzťahov. Keď však dorazila z Moskvy do New Yorku, jej výlet sa premenil na niečo viac. Spiatočné lístky do Seattlu predala a v New Yorku si prenajala byt. Svet filmu a divadla sa jej zapáčil natoľko, že bola rozhodnutá sa doň ponoriť tiež. Začala preto obchádzať rôzne filmové agentúry a nádejou veľkého úspechu. A mala šťastie. Úspešná filmová spoločnosť Paramount Pictures jej totiž ponúkla zmluvu, a tak si už ako 23-ročná zahrala vo svojom prvom filme Too Many Parents.
Do Seattlu sa vracia rok a pol po odštartovaní dobrodružnej cesty ako filmová hviezda. Tlač jej predpovedá veľkú filmovú kariéru. Frances sa však neplánuje stať bezduchou tvárou Hollywoodu. Od začiatku jej kariéry preto odmieta fotenie, zverejňovanie svojho súkromia do rúk novinárov a ďalšie povrchnosti, ktoré bral filmový priemysel ako samozrejmosť. Nad pseudonymom ani neuvažovala a filmovým svetom verejne pohŕdala. Hollywood bol pre ňu len povrchnou mašinériou na peniaze. Taktiež odmietala, aby ju filmoví tvorcovia obsadzovali iba preto, že má peknú tvár. Za skutočné umenie považovala divadlo. Od zmluvy s Paramount Pictures napokon odstúpila, aby sa stala členkou legendárneho divadelného súboru Group Theater. Všetko šlo ako po masle. So súborom Group Theater zažívala svoje doposiaľ najšťastnejšie obdobie a aby toho nebolo málo, pošťastilo sa jej aj vo vzťahovej otázke. Do oka si padla s presláveným dramatikom Cliffordom Odetsom. Mala dvadsaťštyri rokov a v živote všetko, po čom túžila. Ako to už však býva, po vzostupe prichádza pád. A ten zväčša končí až na samotnom dne.
Frances Farmerová ako 25-ročná vychádzajúca hviezda
Vzťah s Cliffordom sa čoskoro rozplynul a neúspechom dopadla aj jej sľubne naštartovaná divadelná kariéra. Smútok a žiaľ začala onedlho tíšiť alkoholom a liekmi. Na pokraji psychických síl sa v roku 1940 vydáva späť do Hollywoodu, aby opätovne vzkriesila svoju krátku, no úspešnú filmovú slávu. Ani toto záchranné koleso ju ale z dna oceánu nevytiahne. Filmové spoločnosti majú pre ňu len nízkorozpočtové snímky, ktoré viac reprezentujú skrachovanosť ako znovurozbehnutie kariéry. Začiatok 40. rokov tak strávila opustená a v depresiách. Pred svetom sa snažila čo najviac skrývať. Alkohol a lieky navyše prekladá aj amfetamínmi. Zastavenie policajnou hliadkou októbrového večera roku 1942 bolo však pre ňu osudným. Po zastavení vozidla policajti spozorovali známu, no životom skúšanú tvár Frances Farmerovej. Tá riadila bez vodičského preukazu, navyše opitá a s rozsvietenými svetlami, čo bolo v rozpore s predpismi. Policajná kontrola sa rýchlo zvrtla na hádku, osočovanie a podmienečné odsúdenie.
Pár mesiacov po incidente bola na titulných stranách bulvárnych plátkov opäť. Tentokrát fyzicky napadla kaderníčku vo filmovej šatni. Za napadnutie bola predvolaná pred súd, kde to však malo od pokojného súdneho procesu veľmi ďaleko. Pri pojednávaní totiž napadla dozorujúcich policajtov. Jedného dokonca zrazila k zemi. Súdnu sieň opúšťala v sprievode súdnej ochranky, ktorá ju musela z budovy doslova vynášať. To už vzbudilo záujem lekárov, ktorí za jej stavmi videli neliečenú psychickú poruchu. Novinami lietali rôzne diagnózy, od rozdvojenej osobnosti až po schizofréniu. Na Frances tak čakal prvý pobyt na psychiatrii. Po jej prepustení sa ale situácia vôbec nezlepšila. Dočasný pobyt u matky ju privádzal do šialenstva. Spolunažívanie s mamou prirovnávala k nikdy nekončiacemu boju. Hádky, vyhrážanie a krik boli na dennom poriadku. Matka to napokon po pol roku vzdáva a dcéru prehlasuje za duševne chorú. Úrady žiada o odobratie právnej spôsobilosti a umiestnenie Frances na psychiatriu. A vďaka jej pokrivenej minulosti to nie je žiadny problém. Kedysi slávna herečka sa tak opäť vracia na psychiatrickú kliniku Western State Hospital, kde celkovo strávi až sedem rokov života.
Frances s manželom Leifom Ericsonom
Práve psychiatrickými pobytmi sa preslávila najviac. Po jej smrti sa totiž vynorili špekulácie o lobotómii, ktorá jej mala byť vykonaná bez akéhokoľvek súhlasu. Nebolo by na tom nič zvláštne, keďže Western State Hospital takéto praktiky skutočne vykonávala, no pravdivosť tvrdení sa nikdy nepreukázala. Autobiografia Frances Farmerovej vydaná po jej smrti disponovala taktiež celým radom dych vyrážajúcich skutočností. Pobyt na psychiatrickej klinike bol v knihe vykresľovaný ako nočná mora, kde musela byť Frances kedykoľvek lekárom či vojakom sexuálne k dispozícii. Iná pasáž dokonca hovorila o jedení vlastných výkalov. Autorka a Francesina dlhoročná priateľka Jeanira Ratcliffová však napokon priznala, že niektoré pasáže zámerne prifarbila, aby sa kniha lepšie predávala. Prifarbovať sa ale nemusela jej liečba elektrošokmi, ktorú podstupovala 3 razy týždenne, taktiež ani inzulínové kolapsy, ktoré pozostávali zo zámerného predávkovania inzulínom, aby telo zachvátili kŕče a kóma, pretože sa verilo, že takáto trauma „zresetuje“ mozog do pôvodného stavu.
Po prepustení robí všetko preto, aby sa pred mamou skryla. Mení si meno, opätovne získava občianske práva a pracuje v rôznych zamestnaniach. K zábavnému priemyslu sa predsa len na chvíľu vráti. Od roku 1958 do roku 1964 uvádza show v televízii v Indianapolis. Následne sa jej život zvrtne do starých koľají. Neakceptovateľné výstupy v práci, nadmerné požívanie alkoholu.... Jej ťažký údel končí v roku 1970 rakovina pažeráka. Kedysi talentovaná a mužmi obletovaná herečka umiera vo veku 56 rokov na pokraji psychický aj fyzických síl.
