„Je super vyhrať prvýkrát, ale keď sa vám podarí víťazstvo obhájiť, o to intenzívnejší pocit to je.“
Plne vyťažená a mimoriadne úspešná. Aj takto by sme mohli v skratke opísať Nataly Šubrtovú - navádzačku našej najúspešnejšej paralympioničky Henriety Farkašovej. Obe dámy majú na konte niekoľko medailí z paralympijských hier, sú dvanásťnásobnými majsterkami sveta a držiteľkami Veľkého krištáľového glóbusu. Za ich výbornými výsledkami stojí kopec driny a obety. Lyžovanie však nie je plateným zamestnaním, a preto si Nataly buduje kariéru aj v inej oblasti a v zmysle hesla „vždy je lepšie mať toho veľa, ako sa nudiť a nič nerobiť“ žije skutočne naplno. O tom, ako vyzerá navádzanie zrakovo postihnutej lyžiarky a ako sa dá skĺbiť práca, záľuby a príprava na profesionálne športové výkony zakončené víťazstvom nám porozprávala v našom rozhovore.
Ahoj, Nataly. Vítame ťa medzi nami a na úvod ťa poprosíme, aby si nám o sebe povedala niekoľko slov.
Moje meno je Nataly Šubrtová, mám 27 rokov, pochádzam z Martina, avšak narodila som sa na východe v Kežmarku, čiže som srdcom východniar. Momentálne žijem v Bratislave, kde zároveň aj pracujem na Úrade jadrového dozoru Slovenskej republiky na Sekcii dozorných činností a medzinárodných vzťahov. Primárne sa venujem agende jadra v medzinárodných vzťahoch a na európskej úrovni (dimenzia EÚ), čiže v skratke tlmočím, hájim a presadzujem naše slovenské záujmy v jadre v súlade so všetkými medzinárodnými záväzkami, ktoré máme. Vyštudovala som Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a minulý rok som ukončila doktorandské štúdium úspešnou obhajobou dizertačnej práce. No a na záver, okrem práce sa vo svojom, takmer celom, voľnom čase venujem lyžovaniu, t.j. navádzaniu zrakovo postihnutej lyžiarsky Henriety Farkašovej.
Henrieta je naša najúspešnejšia paralympionička a vy ste si po úspechoch v Soči plánovali dať študijno-zdravotnú prestávku. Ako to s vami vyzerá dnes?
S Heňou fungujeme ako dvojica už deviatu sezónu a práve tá nasledujúca „paralympijská“ (2017/2018) bude naša jubilejná desiata. Po Zimných paralympijských hrách v Soči 2014 sme si dali tzv. povinne-dobrovoľnú pauzu od lyžovania, nakoľko Heňa už samotnú paralympiádu v Soči absolvovala so zranením, a to roztrhnutým predným krížovým väzom v pravom kolene. V dôsledku toho bola následne nevyhnutná operácia. V prvom štádiu absolvovala artroskopiu, ktorá však nedopadla najšťastnejšie, a preto bola nevyhnutná aj štandardná operácia kolena. Samotný proces zákrokov, liečby a rehabilitácie sa tým natiahol na viac ako 18 mesiacov, avšak minulý rok (jeseň 2016) sme sa už opäť mohli vrátiť v plnej sile. Momentálne už trénujeme naplno, bez akýchkoľvek obmedzení, avšak s ohľadom na moju prácu a voľný čas, ktorým disponujem.
Ako si sa dostala k úlohe navádzačky?
Oslovil ma náš bývalý tréner, nakoľko slovenská lyžiarska komunita nie je až taká veľká, či by som nechcela skúsiť navádzať jedno zrakovo postihnuté dievča. Ja som následne ponuku prijala a prvýkrát sme s Heňou absolvovali spoločný výjazd na ľadovci v Rakúsku v novembri 2008. Sama lyžujem od 3-4 rokov a kedysi som bola v žiackej reprezentácií, takže lyžovanie je pre mňa asi rovnako prirodzené ako bežná chôdza.
Dosiahla si nejaké úspechy aj ako samostatná jednotka?
Čo sa individuálnych úspechov týka, tak od malička som mala veľmi dobré výsledky, aj keď tu samozrejme hovoríme o predžiackej a žiackej kategórii. Pravidelne som sa umiestňovala na medailových priečkach v rámci pretekov Slovenského pohára a taktiež som niekoľkokrát za sebou skončila v celkovom sezónnom poradí na 2. mieste v rámci celej SR. No a na základe týchto výsledkov som súťažila aj na pretekoch Európskeho pohára v Taliansku, Rakúsku, Česku a Francúzsku. Bola som zaradená do žiackej a juniorskej reprezentácie SR.
Nebolo ti ľúto zanechať sólovú kariéru?
Pravdupovediac, nie. Život mi do cesty priniesol iné, zaujímavé veci a čím som bola staršia, tým viac som bola presvedčená o tom, že sa nechcem venovať výlučne športu, ale že sa profesijne vidím niekde inde.
Keď sa nad tým spätne zamyslíš, čo ťa napĺňalo viac? Sólo alebo tímová práca?
Neriešim to úplne komparatívne. Myslím, že obe ma v tom danom čase a v danej životnej etape plne napĺňali. Lyžovaním žijem a určite to tak bude aj naďalej, a to aj potom, keď skončím s navádzaním.
Ako prebieha komunikácia na svahu a stalo sa, že vám niekedy zlyhala?
Na prilbách máme nainštalované vysielačky tzv. intercom-y spolu k mikrofónom, cez ktorý Heni dávam pokyny a hovorím jej, kadiaľ má ísť, resp. čo bude nasledovať, či je nejaká prekážka na trati, či je trať príliš rozbitá v bráne alebo keď nasleduje sklon/prechod do strmšej pasáže, tak ju na to upozorním. Taktiež sa za ňou stále otáčam, aby som si vedela regulovať vzdialenosť, keďže čím bližšie je ku mne, tým rýchlejšia je aj samotná jazda. Okrem toho jej dávam aj pokyny k štýlu jazdy, to znamená, že ak robí nejaké chyby alebo ide príliš pasívne a podobne, tak ju na to upozorním a ona sa to následne snaží skorigovať. Stalo sa nám už aj to, že sa nám vysielačky vybili. V takom prípade sme museli pokračovať bez komunikačného spojenia len prostredníctvom toho, že Heňa „išla“ (nakoľko nie je úplne nevidiaca, ale zrakovo postihnutá) za krikľavo oranžovým tričkom, ktoré ja nosím na kombinéze s označením G ako Guide.
Aké sú bezpečnostné opatrenia a čo všetko ste povinné dodržiavať?
Bezpečnostné opatrenia sú rovnaké ako pri „zdravých“ športovcoch. Odlišné je len to, že zrakovo postihnutí lyžiari majú pred sebou navádzača, ktorý im určuje a volí čo najlepšiu a najrýchlejšiu trasu a má za úlohu čo najlepšie naviesť pretekára za sebou. Vzdialenosť medzi navádzačom a zrakovo postihnutým pretekárom je určená v závislosti od typu disciplíny, t.j. pri disciplínach Obrovský slalom, Super-G, Super-combi a Zjazd nemôže táto presiahnuť viac ako dve brány a pri Slalome viac ako tri brány. Avšak, toto je pomerne veľký rozostup a v praxi si ja osobne neviem predstaviť, že by Heňa bola až tak ďaleko. Všeobecne teda platí, že čím bližšie, tým lepšie. Ideálne je, keď mi je Heňa doslova na špičkách lyží.
Mali ste už niekedy kolíziu?
Kolíziu medzi sebou sme ešte nemali, ale stalo sa nám už niekoľkokrát, že sa Heňa zrazila s turistami na zjazdovke pri lyžovaní na voľno, nakoľko tam je častokrát veľmi ťažké predvídať, z ktorej strany sa na vás niekto vyrúti.
V čom spočíva rozdiel medzi tvojou prácou s Henrietou, ktorá nie je úplne nevidiacou, a prácou ostatných navádzačov s úplne nevidiacimi lyžiarmi?
Spôsob navádzania nevidiacich lyžiarov je o niečo odlišnejší, nakoľko títo sa navádzajú výlučne zvukom, to je cez tzv. megafón, ktorý má navádzač pripevnený na chrbte (niečo ako ruksak). Pretekár teda nasleduje zvuk vychádzajúci z tohto megafónu, prostredníctvom ktorého mu navádzač odovzdáva pokyny. V prípade zrakovo postihnutých lyžiarov je navádzanie kombináciou pokynov cez intercom-y a nasledovaním navádzača (orientácia sa na vyššie spomínané krikľavo oranžové tričko).
S Henrietou ste nazbierali celú kopu medailí, medzi nimi aj niekoľko zlatých, tak sa nám pochváľ vašimi úspechmi.
S Heňou lyžujeme spolu už deväť sezón, momentálne najdlhšie zo všetkých dvojíc na Slovensku. Za tú dobu sa nám podarilo získať 5 zlatých, 1 striebornú a 1 bronzovú medailu zo Zimných Paralympijských hier vo Vancoveri 2010 (3-1-0) a Soči 2014 (2-0-1). Sme taktiež 12-násobné majstersky sveta z Majstrovstiev sveta (High-1 KR 2009, Sestriere IT 2011, La Molina ES 2013 a Tarvisio IT 2017) a máme na konte niekoľko desiatok víťazstiev vo Svetovom a Európskom pohári (pódiových umiestnení možno aj stoviek, neviem presne). Zároveň sme celkovými víťazkami Svetového pohára, a teda držiteľkami Veľkého krištáľového glóbusu v sezónach 2016/2017 a 2011/2012. A na záver máme ešte aj 5 malých krištáľových glóbusov za celkové víťazstvo vo Svetovom pohári v jednotlivých disciplínach.
Ako vyzerá vaša príprava?
Príprava pozostáva z kondičného tréningu a z tréningu na snehu/na lyžiach. V rámci kondičného tréningu, ktorý predchádza tréningu na snehu, sa venujeme celkovému posilneniu tela, nadobudnutiu svalovej hmoty, vytrvalosti a robíme rôzne balančné, posilňovacie a silové cvičenia (kombinácia rôznych športov ako beh, bicyklovanie, korčuľovanie, fitness, posilňovanie s vlastnou váhou, cvičenia na rovnováhu a balans, plávanie a podobne). V rámci tréningu na snehu sa venujeme na začiatku najskôr rôznym lyžiarskym cvičeniam na odstránenie technických chýb, potom lyžovaniu na voľno na rozlyžovanie sa a následne tréningu v bránach rozdelenom viac-menej úmerne na všetky disciplíny, tak aby sme mali natrénované všetko, v čom súťažíme.
Kde najčastejšie prebieha vaša príprava a sú naše lyžiarske strediská na porovnateľnej úrovni so zahraničnými?
Myslím, že niektoré určite áno. Máme tú napríklad Jasnú, ktorá sa za posledné roky naozaj veľmi rozrástla a kvalitatívne išla hore. Pre nás, lyžiarov-pretekárov, poskytuje napríklad výborne podmienky na tréning rýchlostných disciplín - t.j. super-G resp. zjazd. Taktiež sú tu ostatné slovenské strediská, v ktorých zvykneme mať tréning, a to Malinô Brdo, Štrbské pleso, Levočská dolina, Vrátna, avšak častokrát len vďaka ústretovosti majiteľov stredísk, nakoľko väčšina slovenských stredísk vás jednoducho na svah na tréning v bránach nepustí. Je to pomerne komplikované. Za posledné roky je veľkým deficitom našich stredísk nedostatok snehu, preto primárne volíme prípravu v rakúskych Alpách alebo v Taliansku a Francúzsku.
Ktorý moment v tvojej kariére bol ten najkrajší, najsilnejší, najpamätnejší?
Určite ich bolo veľa, no najvzácnejšie boli tie, keď sme vyhrali zlaté medaily na Zimných Paralympijských hrách a možno ešte o niečo intenzívnejšie som to prežívala na Paralympiáde v Soči 2014, keď sa nám podarilo dvakrát vyhrať, a to aj napriek tomu, že Heňa už bola v danom čase zranená a išla cez veľké bolesti. Okrem toho sme mali aj neprajníkov, ktorí si mysleli, že naše 3 zlaté a 1 strieborná z paralympiády z Vancouveru 2010 boli len náhodou a dokázať im opak, bolo tiež istým zadosťučinením. V neposlednom rade to bola hlavne rodina, náš tréner a priatelia, ktorí nám veľmi držali palce a najviac sa tešili. Je super vyhrať prvýkrát, ale keď sa vám podarí víťazstvo obhájiť aj o štyri roky, o to intenzívnejší pocit to je.
Dá sa lyžovanie časovo skĺbiť s klasickými pracovnými povinnosťami a záľubami? Neželáš si niekedy, aby mal deň viac hodín?
Dá sa, keď sa chce. Lyžovanie nie je moja práca, ale „voľnočasová aktivita“. Aj keď tá samotná charakteristika znie možno trošku degradujúco, lebo čas, energiu, financie a všetko ostatné, čo tomu venujeme, nespadá to tejto kategórie. Avšak my nie sme platení športovci, nie je to naša profesia. Ja chodím štandardne do roboty a zväčša skoro ráno alebo poobede potom trénujem. Cez víkendy a sviatky máme väčšinou spoločné sústredenia a na jeseň si čerpám dovolenku a trénujem/lyžujem s Heňou na ľadovci. Je ťažké popritom stíhať aj iné veci a niekedy by som si možno priala mať trošku viac času na seba a svoj vlastný osobný život. Čiže určite by som brala, ak by mal deň viac hodín, no žiaľ je to nemožné. Napriek tomu som viac ako spokojná, nič mi nechýba a vždy je lepšie mať toho veľa a žiť naplno, ako sa nudiť a nič nerobiť.
Keď sme už začali tému voľného času, ako najradšej vypínaš?
Veľmi rada cestujem a spoznávam nové miesta, no mám rada skôr tie netradičné, exotické. Moja srdcovka je Latinská Amerika, ale veľmi rada by som sa išla pozrieť do Afriky. Okrem toho veľa športujem, učím sa cudzie jazyky, rada tancujem, čítam knihy a trávim čas s rodinou a kamošmi.
A čo tvoje plány do budúcna?
Nemá až taký veľký zmysel plánovať, pretože aj tak mi to život vždy pekne zmení. No čo sa týka tých krátkodobých plánov, určite tam patrí príprava na budúcoročnú paralympiádu v kórejskom PyeongChangu 2018 a s tým spojené ambície, ktoré s Heňou máme. Takže sa určite budeme veľmi intenzívne pripravovať, aby všetko vyšlo tak, ako má. No a samozrejme potom tu sú nejaké profesijné plány, nakoľko mám prácu, ktorá ma veľmi baví, a tak chcem na sebe pracovať a kariérne sa posúvať ďalej dopredu. No a v osobnom živote to nechávam otvorené. Uvidíme čo život prinesie.
Nataly, veľmi pekne ti ďakujeme za čas, ktorý si s nami strávila, a tebe a Henriete želáme veľa úspechov.
