Filmy, ktoré verne zachovávajú kritériá gotickej tvorby.
Dôsledné dodržiavanie tradičných hororových postupov, ľúbostná zápletka kontrastujúca so strašidelnými motívmi, duchárska tematika, starosvetská atmosféra či množstvo mrazivých scén – to sú typické znaky gotického subžánru. Zatiaľ čo niektoré z nich (Tí druhí, Neviniatka,...) dodržiavajú princípy minimalizmu a klasických duchárskych hororov, odkláňajú sa od vizuálnych exhibícií a navodzujú atmosféru strachu z neznámeho, iné, najmä burtonovky, sa doslova vyžívajú v nádhernej vizuálnej kompozícii či gotickej estetike.
V niektorých z nich dominuje tematika strašidelných domov skrývajúcich desivé tajomstvá, v iných zase hororová atmosféra slúži ako pozadie pri rozvíjaní tragického milostného príbehu. Z hľadiska dnešných kritérií by sme niekoľko filmov v rebríčku ťažko označili nálepkou horor, no napriek tomu ide o diela, ktoré majú veľkú historickú hodnotu a svojím spôsobom predurčili vývoj tohto subžánru.
Dracula (Bram Stoker´s Dracula, réžia: Francis Ford Coppola, 1992)
Horor nakrútený podľa svetoznámej predlohy Brama Stokera, no romantickou líniou či psychologickým rozpitvaním Draculu, ktorý vo filme na rozdiel od knihy nie je len nepríčetné monštrum, ale aj rozorvaný, milujúci a tragédiou sužovaný muž, ju dokonca v týchto ohľadoch predstihuje. Vyzdvihnúť nemožno iba osudový milostný príbeh, ale aj svojské poňatie, ktoré tejto látke dodáva úplne nový rozmer. Snová výprava, pôsobivé kostýmy a kulisy, atmosférická hudba Vojciecha Kilara, dokonale obmieňajúca hrozivé a zároveň ľúbostné kompozičné motívy. Úžasná je aj práca s kamerou, ktorá ponúka množstvo podmanivých surrealistických obrazov, vrátane pohrávania sa s tieňmi. Gary Oldman je najbrilantnejší Dracula, akého si možno predstaviť – maximálne démonický a odpudivý, no do svojej postavy zároveň vtisol pečať ľudskosti a vnútornej variabilnosti.
Tí druhí (The Others, réžia: Alejandro Amenábar, 2001)
Nekompromisne jeden z najlepších hororov so starosvetským nádychom, ktorý nevsádza na povrchné hororové klišé a prvoplánové krvavé scény, ale na poriadne dusnú, mrazivú atmosféru, vynikajúci scenár a geniálne vypointovaný záver. Na jednej strane priam neuveriteľne komorný a tichý, na strane druhej maximálne desivý a ťažiaci z potenciálu vizuálne strašidelného viktoriánskeho domu, nachádzajúceho sa v hmlistej pustatine. Temnota sálajúca z jeho jednotlivých kútov je v perfektnej symbióze s úzkostlivou a nábožensky striktne založenou ústrednou hrdinkou v podaní skvelej Nicole Kidman. Amenábar navyše mimoriadne zručne ovláda zákonitosti filmového remesla, vrátane dávkovania napätia a stupňovania atmosféry. Od pomaly plynúceho úvodu cez intenzívne duchárske pasáže až po šokujúcu pointu a vyvrcholenie. Originálny a prepracovaný scenár či ponurá minimalistická atmosféra činia z tohto filmu jednu z najkvalitnejších hororových lahôdok.
Frankensteinova nevesta (Bride of Frankenstein, réžia: James Whale, 1935)
Mnohé scény z Frankensteinovej nevesty dnes pôsobia trochu bizarne a úsmevne, no napriek tomu táto uznávaná klasika, ktorú stvorila spisovateľka Mary Shelley, patrí medzi vrcholné míľniky svetovej kinematografie. Po obsahovej i vizuálnej stránke dokonca kvalitatívne prekonáva svojho predchodcu Frankensteina. Večné motívy týkajúce sa života a smrti, snaha osvojovať si vyššie privilégiá a nekonečná, chvíľami zvrhlá ľudská túžba zasahovať do prirodzeného poriadku vecí. Témy, ktoré sú dodnes nadčasové. Dielo má množstvo gotických aspektov, no hrôzostrašné scény na rozdiel od prvého Frankensteina aj tak ustupujú do úzadia – väčší dôraz sa v ňom totiž kladie na morálny a humanistický rozmer, a tak monštrum vďaka perfektnej charakterizácii vzbudzuje skôr ľútosť ako strach. Historický význam Frankensteinovej nevesty je však obrovský – preto má v rebríčku svoje pevné miesto. A Karloffova kreácia monštra skrývajúceho v sebe ľudské črty je dodnes nezabudnuteľná.
Ospalá diera (Sleepy Hollow, réžia: Tim Burton, 1999)
Majstrovský Burtonov počin, ktorý ani po rokoch nestráca nič na svojej pôsobivosti. Dejová zápletka a vzťahy medzi postavami sú možno až príliš prekombinované, no to nič nemení na tom, že atmosféricky a audiovizuálne ide o jednu z najlepších žánroviek vôbec. Lubezkeho poetická kamera čaruje jeden podmanivý obraz za druhým a zábery na pochmúrnu, osamotenú spleť domov, v útrobách ktorých sa skrýva nejedno tajomstvo či na hmlistý, ťaživý les, sú doslova pastvou pre oči. Značná dávka brutality tu nie je samoúčelná a plytká, ale štýlová a hravá, nestrácajúca autorský šmrnc. Napätie by sa dalo krájať a v porovnaní s jemnou krásou Strihorukého Edwarda, Mŕtvej nevesty či Veľkej ryby je to nevídane hororové a krvavé. Magická hudba Dannyho Elfmana je kapitola sama o sebe a ľúbostné scény medzi Deppom a Christinou Ricci dodávajú temnej gotickej štylizácii nežný, romantický pôvab.
Mŕtva a živá (Rebecca, réžia: Alfred Hitchcock, 1940)
Tento Oscarom ocenený mysteriózny romantický thriller je nakrútený na motívy úspešného gotického románu od britskej spisovateľky Daphne Du Maurier a kombinuje typicky naivnú ľúbostnú zápletku so záhadnou, mystickou atmosférou. Hlavná hrdinka v podaní Joan Fontaine, ktorá sa vydá za bohatého vdovca, stvárneného Laurenceom Olivierom, odchádza žiť na jeho monumentálny starodávny zámok. Tu sa dostáva do neustálej konfrontácie s jeho predchádzajúcou mŕtvou manželkou. Jej tieň vznášajúci sa nad ich životmi možno vnímať ako nadprirodzený prvok, no tajomno postupne ustupuje do úzadia kvôli prevažujúcej detektívnej línii. Podľa dnešných kritérií ide skôr o klasický detektívno-romantický príbeh, no napriek tomu možno Mŕtvu a živú vnímať ako živnú pôdu pre ďalšie, dobovými konvenciami nezošnúrované a odvážnejšie gotické snímky. Koniec koncov dielo poslúžilo ako inšpirácia viacerým tvorcom vrátane Guillerma del Tora pri nakrúcaní Purpurového vrchu. Z historického hľadiska je teda jeho hodnota nespochybniteľná.
Jana Eyrová (Jane Eyre, réžia: Cary Fukunaga, 2011)
Túto filmovú adaptáciu slávneho gotického románu považujem kvalitatívne za najvydarenejšiu a emocionálne najsilnejšiu. Aj opakovaný remake môže prekonať svojich predchodcov, ak je nakrútený s citom a umocnený individuálnym autorským štýlom. Zásluhu na intenzívnom emočnom zážitku nenesie iba vnímavo zachytený príbeh nešťastnej lásky, ale aj precízna výprava zvýrazňujúca tragiku dobových pomerov. Do temnej atmosféry znázorňujúcej anglický chlad sa prepletá krehký romantický motív pôsobiaci v kontexte všadeprítomnej nenávisti a strohosti ako závan vykúpenia. Skvostná hudba Daria Marianelliho dodáva konkrétnym scénam potrebnú hĺbku, rovnako ako osudové herecké výkony Mie Wasikowskej a Michaela Fassbendera. Pri pohľade na jeho žalostného Rochestera tuhne krv v žilách a Wasikowska osudom lynčovanú Janu Eyrovú nemohla stvárniť lepšie. Film pomaly plynúci, miestami strašidelný a krutý, no v jednotlivých obrazoch zároveň aj nadpozemsky nežný a intímny.
Dr. Jekyll a pán Hyde (Dr. Jekyll and Mr. Hyde, réžia: Victor Fleming, 1941)
Tak ako dobová Frankensteinova nevesta, aj snímka Dr. Jekyll a pán Hyde disponuje nápaditými, pokrokovými myšlienkami zaoberajúcimi sa aspektmi ľudskej duše. Dokážu určité chemické látky ovplyvniť náš charakter? Je možné, že sa v nás po ich použití prebudí naša temná, pred svetom skrytá stránka? Transformácia psychiatra Jekylla na násilnícke monštrum v podobe pána Hydea je priam unikátna, a to nie iba z fyzického hľadiska (vizuálne efekty zachytávajúce jeho desivý prerod sú maximálne pozoruhodné), ale aj z toho osobnostného. Túto perfektne napísanú postavu vynikajúco stvárnil Spencer Tracy, ktorý je najväčším ťahúňom diela. Rovnako presvedčivo sa vcítil do roly intelektuálneho vedca/psychiatra, ako aj do roly neľútostného netvora. Scény s ním majú neskutočnú atmosféru a jeho diabolské správanie postupne naberá na obrátkach. Ak máte radi zlatú hollywoodsku éru, určite by ste si filmové vzdelanie mali doplniť aj o tento skvelý kúsok, prípadne vám možno viac ulahodí staršia, ale taktiež kvalitná verzia z roku 1931 s Fredricom Marchom.
Mŕtva nevesta Tima Burtona (Corpse Bride, réžia: Tim Burton, 2005)
Malý filmový poklad a jeden z najosobitejších počinov Tima Burtona. „Hororové scény" oplývajú originálnym autorským drajvom, sú plné nápaditosti, elegancie a navyše ich obohacuje úsmevne plachá romantická línia. Svet záhrobia a kostlivcov v ňom žijúcich Burton servíruje ako radostný a zábavný, zatiaľ čo vo svete živých panuje temnota a malomeštiacka viktoriánska úzkoprsosť. Mŕtva nevesta je plná tematických i vizuálnych kontrastov a zároveň je presiaknutá autorovými špecifickými reflexiami, groteskným humorom a nádherne podaným romantickým príbehom umocneným hudbou Dannyho Elfmana. Výtvarná stránka v podobe bábkovej animácie možno neosloví každého, no k Burtonovým dielam nezameniteľne patrí. Bohužiaľ, kúzlo jeho filmov v poslednom čase nekompromisne vyprcháva, no našťastie sa vždy môžeme vrátiť k jeho starším klenotom.
Neviniatka (The Innocents, réžia: Jack Clayton, 1961)
To, o čom mohol Hitchcock v 40. rokoch iba snívať, prináša o dvadsať rokov neskôr progresívny horor Jacka Claytona. Na mysli mám v prvom rade mieru využitia výrazových prostriedkov hororového žánru a celkový odvážny prístup k tematike paranormálnych javov. Bežného diváka, odchovaného na súčasných explicitných hororoch, bude možno iritovať minimalizmus prejavujúci sa v absencii prvoplánových lakačiek či pomalý rozbeh. To, čo však robí film takým silným, je práve jeho starosvetská duchárska atmosféra, množstvo hutných, ťaživých scén, novátorská forma využívajúca potenciál zvuku a kamery a koniec koncov kontroverzný príbeh. Hlavná hrdinka v podaní Deborah Kerr totiž začne byť posadnutá predstavou, že do dvoch detí, ktoré vychováva v obrovskom viktoriánskom dome, sa prevtelili duchovia mŕtvych a zvrátených sluhov. Zaujímavosťou je, že filmársky i tematicky tento precízny sugestívny horor poslúžil ako inšpirácia Alejandrovi Amenábarovi pri nakrúcaní Tých druhých, pričom jeho prioritou bolo oživiť dnes už zabudnuté klasické hororové postupy.
Búrlivé výšiny (Wuthering Heights, réžia: Peter Kosminsky, 1992)
Pochmúrna historická romanca, ktorá vás odzbrojí náporom klasických, no citlivo spracovaných tematických motívov, ako sú tragická, nenaplnená láska, zrada, nenávisť či túžba po pomste. Búrlivé výšiny nakrútené podľa gotického románu Emily Brönteovej sú prenikavou sondou do povrchných dobových spoločenských štruktúr, v dôsledku ktorých boli city dvoch zamilovaných ľudí z odlišných vrstiev vystavené pohŕdaniu a odsúdené na zánik. Brönteová okrem toho vytvorila realistické, psychologicky pútavé charaktery hlavných postáv, poväčšine zápasiacich so svojimi negatívnymi stránkami a neresťami. Filmári sa snažili zachovať ducha predlohy – bezútešnosť príbehu znásobujú pútavou formou ponúkajúcou romantické obrazy drsných anglických vresovísk či emocionálnou hudbou. Búrlivé výšiny sú síce romantikou skrz na skrz, no sú obohatené o viaceré strašidelné scény, ktoré vynikajúco zapadajú do celkového konceptu. Navyše Ralph Fiennes v úlohe rozpolteného Heathcliffa a Juliette Binoche ako jeho osudová Catherine predvádzajú mimoriadne herecké výkony.
Strašenie (The Haunting, réžia: Robert Wise, 1963)
Najviac sa bojíme toho, čo nevidíme. Týmto krédom sa riadil Robert Wise pri nakrúcaní klasického duchárskeho hororu zaraďujúceho sa ku klenotom subžánru s tematikou strašidelných domov. Skupina vedcov sa rozhodne preskúmať existenciu paranormálnych javov, ktorými je premknuté desivé gotické sídlo, vzbudzujúce hrôzu a nepríjemné pocity. Prológ objasňujúci tragické a nevysvetliteľné úmrtia predchádzajúcich obyvateľov panstva vás úžasne vtiahne do diania, pričom tvorcovia opäť využívajú typické minimalistické prostriedky – navodenie fyzicky hmatateľného strachu z neznámeho a stupňovanie atmosféry prostredníctvom podivných, tajomných zvukov či šialených nájazdov kamery. Dielo sa okrem toho sústreďuje aj na psychologický profil ústredných postáv, na skúmanie ich zložitých vzájomných vzťahov. Obzvlášť úzkostlivá hlavná hrdinka v podaní Julie Harris (i keď je chvíľami pomerne afektovaná) výrazne zintenzívňuje paranoju nesúcu sa celým filmom.
Purpurový vrch (Crimson Peak, réžia: Guillermo del Toro, 2015)
Purpurový vrch sa síce dočkal zmiešaného prijatia u divákov, no napriek tomu patrí medzi typické gotické romance, ktoré v divákovi evokujú pocit nostalgie za starými klasickými horormi. Výtvarne a autorsky je bravúrne zvládnutá, v prvej polovici dokonca scenáristicky komorná v snahe predstaviť nám postavy. Salónne konverzácie onedlho nahradí hororovo-rozprávková atmosféra a z filmu začne vyžarovať poctivá snaha zanechať v divákovi silnú emóciu z videnia esteticky famózneho diela. Celková štylizácia a dekorácia scén, výprava, kostýmy a kulisy pôsobia úchvatne a veľkolepo. Poetiku filmových obrazov najväčšmi dotvára nádherne zlovestné starodávne panstvo, pričom del Toro sa vo výprave pohral aj s tými najmenšími detailmi. Čerešničkou na torte sú už „iba“ hrozivé prízraky podfarbujúce celkovú atmosféru nenávisti a strachu, ktorou je sídlo preniknuté.
Pes Baskervillský (The Hound of the Baskervilles, réžia: Terence Fisher, 1959)
Táto obľúbená detektívka od ikonického Arthura Conana Doyla sa dočkala viacerých filmových i televíznych spracovaní. Legendárny detektív Sherlock Holmes v podaní Petera Cushinga má za úlohu vyriešiť prípad obostretý tajomnom a podivuhodnými javmi. Môže za krutú smrť členov rodu Baskervillovcov prízračný, desivo kvíliaci pes? Dá sa ich úmrtie racionálne odôvodniť? Okrem primárnej detektívnej línie odhaľujúcej motívy neľútostných vrážd sa v tomto diele miesia aj viaceré napínavé a mysteriózne prvky. Samozrejme, dnes si netrúfam Psa Baskervillského označiť pojmom horor, no musíme prihliadať aj na kontext doby, v ktorom vznikol. O výtvarnú stránku plnú temných motívov sa postaralo štúdio Hammer – špecialista na dobové snímky. A nemôžem zabudnúť na výkony notoricky známych hercov, ako sú spomínaný Peter Cushing či Christopher Lee vo svojich najlepších rokoch.
Sirotinec (The Orphanage, réžia: Juan Antonio Bayona, 2007)
Sirotinec nie je moderne poňatý horor podľa súčasných kritérií, ktorý by uspokojil davy divákov. Práve naopak, tento kvalitný španielsky film z dielne Guillerma del Tora je v prvom rade intímna osobná dráma reflektujúca bolestivú stratu, no okorenená detsky nevinným svetom plným fantázie a postupne dávkovanými duchárskymi scénami. Z filmu vyžaruje inklinácia k tradičnej hororovej forme – tvorcovia sa opäť zaobišli bez samoúčelných krvavých orgií, a namiesto toho predostierajú dojímavý príbeh o matke, zúfalo hľadajúcej svojho syna, ktorý nečakane a za záhadných okolností zmizol. Dejiskom príbehu je opäť mohutný starý dom, nachádzajúci sa na opustenom mieste, plný duchov mŕtvych detí. Hororové scény sú solídne nakrútené, hoci nie príliš desivé, snažiace sa skôr o akúsi rozprávkovú, typicky del torovskú poetiku. Sirotinec je tradičný duchársky horor vsádzajúci najmä na ponurú atmosféru starého sídla, v ktorom sa navyše snúbi citlivo a ľudsky stvárnený príbeh.
Upír Nosferatu (Nosferatu, réžia: Friedrich Wilhelm Murnau, 1922)
Kvôli autorským právam museli tvorcovia zmeniť názov filmu i mená postáv, no napriek tomu ide o vernú adaptáciu slávneho Stokerovho románu. Mnohých možno odradí skutočnosť, že ide o nemý film, no Upír Nosferatu patrí z historického pohľadu medzi najvýznamnejšie filmy vôbec. Na danú dobu je technicky prvotriedne nakrútený, z hľadiska práce so svetlom a tieňmi neuveriteľne sugestívny. Dôležitú úlohu zohráva najmä hudobná zložka, do značnej miery vytvárajúca celkové napätie a atmosféru príbehu. Za zmienku stojí aj fakt, že zatiaľ čo väčšina dobových filmov vznikala v štúdiách, Upír Nosferatu ohromí zaujímavými exteriérmi – nakrúcal sa, mimochodom, aj na Oravskom hrade či vo Vysokých Tatrách. Vyzdvihnúť tiež musím perfektný herecký výkon Maxa Schrecka – jeho Orlok alias Nosferatu s dlhými pazúrmi, odstávajúcimi ušami a diabolským výrazom je bezchybným vyobrazením zla. Z dnešného pohľadu nejde o horor, ktorý straší každým jedným záberom, no vďaka filmárskym i umeleckým kvalitám sa právoplatne zaraďuje do zlatého fondu kinematografie.
Bonus
Nožnicovoruký Edward (Edward Scissorhands, réžia: Tim Burton, 1990)
Mohli by sme snáď zabudnúť na tento skvost, ktorý patrí k tomu najlepšiemu od nekorunovaného kráľa novodobých gotických filmov? Na tento Burtonov raný hit nahliadame priam s nostalgickou bázňou a dodnes sa rozplývame nad úžasným výpovedným príbehom plným burtonovskej alegórie, protikladov a symboliky. Tematiku boja medzi osobitou ľudskou individualitou, nezapadajúcou do „obmedzenej škatuľky normálnosti“, a úzkoprsým malomeštiackym myslením Burton pretavuje do každého filmu, no nie vždy je výsledný efekt taký ohromujúci. Nožnicovoruký Edward je stelesnením všetkého, čo od režiséra očakávame. Krásne myšlienky, charakterovo protikladné postavy reflektujúce buď povrchnosť vonkajšieho sveta, alebo hĺbku toho vnútorného, hravé vizuálne nápady, temnú rozprávkovú atmosféru či skvelý morbídny humor. Hudba Dannyho Elfmana dodáva jednotlivým obrazom neuveriteľnú váhu a Johnny Depp stvárnil jednu zo svojich najikonickejších rolí.
Samozrejme, množstvo ďalších vynikajúcich filmov sa do rebríčku nedostalo. Spomenúť musím aspoň Branaghovho Frankensteina (1994), v ktorom si titulnú úlohu monštra strihol Robert De Niro, Interview s upírom (1994) či vizuálne podmanivého, opäť burtonovského Sweeneyho Todda (2007). Za zmienku stoja aj filmové adaptácie románov od Edgara Allana Poea, ako sú napríklad Zánik domu Usherovcov (1960) alebo Jama a kyvadlo (1961). A čo vy? Aké sú vaše obľúbené gotické filmy? Podeľte sa s nami v komentároch.
