Veľký obdiv, ktorý si počas kariéry vyslúžil vystriedalo na sklonku života opovrhovanie.
New Jersey State Hospital v meste Trenton nebolo práve miestom, kde by si sa chcel/a na začiatku 20. storočia ocitnúť. Aspoň čo sa týka povestného a široko ďaleko presláveného psychiatrického oddelenia, ktoré v rokoch 1907 až 1930 viedol výstredný psychiater Henry Cotton. Pomätený, šialený, nepríčetný. To je len zlomok charakteristík, ktoré sa v súvislosti s Dr. Cottonom používajú. Svoju negatívnu slávu si vyslúžil najmä netradičnými medicínskymi praktikami a metódami vzbudzujúc v dnešnej spoločnosti až zimomriavky. Zastával totiž názor, že za všetkými duševnými poruchami a dysfunkciami stoja nevyliečené a pretrvávajúce zápaly v tele postihnutého. Cesta za uzdravením bola teda krutá a nemilosrdná. Pozrime sa však, čo priviedlo dnes už legendárneho psychiatra a výskumníka k tak radikálnym a neskôr odsudzovaným zákrokom.
Alois Alzheimer a Emil Kraepelin
I keď sa narodil v Spojených štátoch amerických, medicínu sa rozhodol študovať v Európe a mal na to patričný dôvod. Vedomosti totiž nadobúdal od vyhlásených nemeckých psychiatrov a neurológov. Emil Kraepelin a Alois Alzheimer (Alzheimerova choroba) boli velikánmi a priekopníkmi svojej doby. Obaja zastávali názor, že mentálne zdravie človeka je spojené s jeho fyziologickými poruchami. Za psychickými chorobami teda nevideli žiadny podiel dedičnosti a taktiež odmietali Freudove teórie odlišných stupňov vedomia, resp. nevedomia, ktoré by sa mohli práve nevedomými spôsobom podieľať na vzniku rôznych porúch. Svoje tvrdenia spočiatku založili na základe pozorovaní, pri ktorých sledovali pacientov s vysokými horúčkami trpiacich bludmi a halucináciami. Za sériou rôznorodých pokusov sa zrodila teória, že za abnormálnym správaním stoja biologické príčiny. Touto myšlienkou samozrejme nainfikovali aj mladého Henryho Cottona, ktorý sa ihneď po príchode do USA pustil do vlastnej lekárskej praxe. Dr. Cotton sa tak za veľkou mlákou stal vedúcim odborníkom nového prístupu v psychiatrickom obore.
Jeho nekonvenčné zákroky a zvrátené myšlienky však dostali hmatateľnú podobu až po tom, čo sa v roku 1906 (ako 30-ročný) stal riaditeľom New Jersey State Hospital v Trentone. Po svojom nástupe zaviedol mnoho progresívnych nápadov, ktoré mali onedlho zmeniť svet modernej medicíny. Veď predstava, že dovtedy len ťažko liečiteľné duševné poruchy môžu byť svojich hostiteľov s ľahkosťou zbavené, bola priam neuveriteľná. Pojem „chirurgická bakteriológia“ sa tak po chodbách New Jersey State Hospital skloňoval stále častejšie. Chirurgická bakteriológia v podstate znamenala násilné odstraňovanie infekciou napadnutých orgánov a tkanív. Dr. Cotton zväčša začínal zľahka, vytrhaním všetkých zubov. (Názornú ukážku sme mohli pozorovať aj v americkom seriáli Knick: Doktori bez hraníc). Tie sa totiž kazia najčastejšie a ich zlý stav dokáže chorobne vplývať aj na myseľ. V prípade pretrvávajúcich psychologických ťažkostí (a že zväčša pretrvávali) sa pokračovalo s odstraňovaním mandlí a prínosových dutín, ak nepomohlo ani to, v liečbe sa pritvrdzovalo. Cotton sa nezastavil skutočne pred ničím - semenníky, vaječníky, žlčník, slezina, časti žalúdka alebo črevá boli ďalšie potenciálne centrá zápalových ložísk.
Medzi najzložitejšie chirurgické zákroky, no podľa Cottona najvzrušujúcejšie, sa pokladalo odstraňovanie čriev, pri ktorých len málokedy človek vedel, aká časť sa vlastne bude odoberať. Nezvyčajným javom teda neboli ani náhle úmrtia, keď sa to s odstraňovaním príslušných orgánov už mierne prehnalo. Ešte predtým, ako existovali prehľadné štatistické metódy sa len ťažko určoval stupeň úspešnosti jednotlivých zákrokov. A keďže väčšinu pacientov operácie skutočne upokojili, pokladalo sa to za úspešné vyliečenie. Účinnosť liečby odhaduje Dr. Cotton na 85 %, čo spôsobuje nemalý záujem a pacientov tak pribúda. Nadmieru dobré výsledky a najmodernejšie lekárske praktiky mu samozrejme priniesli mnohé ocenenia a pozornosť z celého sveta. Záujem lekárov o jeho metódy sa stále zvyšoval. Cotton bol žiadaný o celý rad prednášok a diskusných fór, kde by mohol svoje poznatky zdieľať s ostatnými lekármi. Pacienti a ich rodiny už ďalej nechceli absolvovať zastarané psychiatrické metódy, ale len tie najmodernejšie pozostávajúce z invazívnych chirurgických zákrokov.
O obrovskom pokroku informoval v roku 1922 dokonca aj New York Times, ktorý vo svojom článku zameranom na Dr. Cottona publikoval: „Štátna nemocnica v Trentone je pod vedením brilantného lekára Dr. Henryho A. Cottona jednou z najvyhľadávanejších v oblasti psychických porúch, za čo môžu Cottonove progresívne vedecké metódy, ktoré nemajú v histórii medicíny obdobu. Naskytá sa nová nádej liečby psychických ochorení, nová nádej pre ďalšie generácie.“ Našťastie malo byť davovej psychózy okolo absurdných praktík čoskoro koniec. V 20. rokoch 20. storočia prišla do nemocnice v Trentone Margaret Fisherová, dcéra bohatého a uznávaného ekonóma Irvinga Fishera. Diagnóza bola jasná – schizofrénia. V mene najmodernejších praktík objavil Dr. Cotton zdroj schizofrénneho ochorenia. Problém mal byť v zápche, či dobrovoľnom zadržiavaní stolice (príčina nebola jednoznačná), liečebný proces bol teda jasný. Zbaviť črevá nadmerného výskytu baktérii, niektoré časti radšej úplne odstrániť.
Po úspešne vykonanej operácii však prišla komplikácia v podobe infekcie, ktoré v priebehu pár dní zachvátila celý organizmus. Mohli za to najmä veľmi zaostalé hygienické návyky, ktorých dôsledkom bol pojem „sterilný“ cudzím slovom. Úmrtie tak významného človeka nezostalo bez povšimnutia a na Dr. Cottona sa začala sústreďovať stále väčšia časť odbornej obce, ktorá mala z jeho praktikami značné problémy. Dlhých päť rokov pretrvávajú nezávislé výskumy a pozorovania vykonávane v Trentonskej nemocnici, až sa príde na pozoruhodné zistenia. Nie 85 % úspešnosť ale 45 % úmrtnosť pacientov na operačnom sále je jasným dôvodom, prečo s „modernými metódami“ ihneď skoncovať. Biely plášť bol však lekárovi ponechaný až do jeho smrti v roku 1933, keď dostal náhle infarkt. Jeho metódy sa ale na počudovanie praktizovali v miernejšej podobe až do 50. rokov, pokým neboli z medicínskeho sveta úplne vytlačené psychofarmakami. Možno sa raz budú aj ďalšie generácie pozastavovať nad našimi priekopníckymi metódami.
