Skúsme sa trocha odosobniť od politiky a aktuálnej spoločenskej situácie. Je Moonlight naozaj filmom, ktorý si zaslúžil vyhrať?
Všetci už veľmi dobre viete, čo sa udialo počas posledného odovzdávania cien Akadémie. Najprestížnejšia udalosť filmového sveta sa minulý rok ocitla pod ostrou paľbou kritiky najmä zo strany afroamerickej komunity z dôvodu ignorácie a prehliadania ich tvorby. To však nebolo všetko. Spoločnosťou v Spojených štátoch taktiež behom uplynulého roka otriaslo hneď viacero kontroverzií a nám bolo jasné, že sa „politizovaniu" a najmä výrazným zmenám počas 89. ročníka nevyhneme. Nominácie vo všetkých kategóriach boli zrazu diverzitnejšie, avšak rozruch vyvolával jeden konkrétny film. Bol ním Moonlight, príbeh o živote mladého černošského chlapca, ktorý vyzdvihovali kritici takmer po celom svete. Získal 8 nominácií a premenil hneď tri z nich, vrátane tej najcennejšej. Je však filmom, právoplatne presahujúcim kvality geniálneho La La Landu? Na chvíľu sa skúsme odosobniť od všetkých dohadov, trapasov, politiky či predsudkov a poďme sa pozrieť na to, ako obstál v našej nezaujatej recenzii.
Scenárista a režisér v jednom Barry Jenkins spracoval pôvodne školský divadelný projekt Tarella Alvina McCraneya s názvom In Moonlight Black Boys Look Blue a s adaptáciou mu pomohol aj samotný tvorca. O čom teda presne je? Všade vôkol ste si už mohli prečítať, že sa s filmom častokrát skloňuje homosexualita. To však nie je tak úplne pravda. Nehovorím to iba pre to, lebo viem, že takéto označenie od filmu odoženie množstvo latentne konzervatívnych divákov. Hovorím to hlavne z toho dôvodu, že zlatom ovenčená snímka ponúka svojou myšlienkou omnoho viac. Sledujeme v nej chlapca menom Chiron počas troch etáp života. Jeho detstvo poznačila absencia prítomnosti otca, matkina závislosť na drogách či šikanovanie v škole. Chiron nikdy nepoznal lásku a rovnako tak nepoznal ani svoje miesto vo svete. Čo sa však deje, keď sa mu predsalen pritrafí do cesty niekto, kto ho zoberie pod svoje krídla a dá jeho existencii zmysel? Rozprávať by sa dalo dlhšie, no tu to radšej ukončím. Viac ako to, že ide o skutočne chladný a dojímavý príbeh, naozaj vedieť nepotrebujete.
Čo však potrebujete vedieť je to, že Moonlight vo svojich jednotlivých aspektoch naozaj vyniká. Napríklad také technické spracovanie je bezpochyby hodné veľkej chvály. Od nádherného strihu, cez vedenie kamery, farebnú škálu až po nenásilné ozvučenie. To všetko vytvára koherentný celok, ktorý defakto absentuje hluchú pasáž. Tomu samozrejme dopomáha aj scenár či herci. Herecká zložka v podstate neobsahovala žiadnu slabú linku. Či už to bol výkon Mahershalu Aliho, André Hollanda či skvelej Naomie Harris, zo všetkých sálala obrovská dávka charizmy a citu, ktorý dopĺňal uveriteľný a šikovne napísaný scenár. Ako jednoznačné plus ešte dodatočne prihadzujem stopáž. Neviem, akým zázrakom sa to mohlo stať, ale po skončení tretieho aktu som neveriacky pozeral na bežiace titulky a vôbec si neuvedomil, že film sledujem už 110 minút. To sa mi už naozaj dlho nestalo.
Je však Moonlight filmom, ktorý sa zaradí medzi velikánov Oscarového neba? Bohužiaľ, podľa môjho názoru nie, respektíve lepšie povedané, nie na dlho. Aj napriek všetkým svojim kvalitám, jeho citu, vášni a kráse, neobsahuje niečo, čo by vás posadilo na zadok. Ďalej nie je v istých momentoch ľahko divácky prístupný a počas svojho priebehu od vás vyžaduje obrovskú dávku kooperácie. Jednotlivé akty trvajú naozaj krátko a nútia vás naplno používať svoju predstavivosť. To by v žiadnom prípade nebolo mínus, ak by sa tvorcovia viac zamerali na postavy ako také. To, čo sa v tomto ohľade podarilo napríklad Manchester by the Sea, tu podrháva hlavne z toho dôvodu, že dej pred vami ostáva akýmsi zvláštnym spôsobom uzavretý. Uvediem príklad. Postupom času vidíme Chironovu transformáciu na človeka, ktorý mu pripomínal otca, no práve tohto človeka vidíme na plátne iba necelých 30 minút (aj to pravdepodobne preháňam) a musíme si iba domýšľať jeho input do života strateného chlapca. Takýchto príkladov by sme našli hneď niekoľko, a to je pre mňa osobne jedna z najväčších chýb inak vskutku osobitého a svojím spôsobom silného zážitku.
Ako som už povedal, film má svoje plusy a mínusy. Rozhodne nie je bezchybný, no ak vám niekto bude tvrdiť, že získal 8 nominácií (!) iba kvôli svojmu afroamerickému tvorivému tému, tak mu rozhodne neverte. Moonlight je nádhernou ukážkou niečoho, čo môže zažiť hocikto, bez ohľadu na svoj pôvod či farbu pleti. Je filmom o nepoznaní lásky a chladnom uzavretom svete vôkol mladého chlapca/dospievajúceho/muža. Dlho som sa pohrával s hodnotením, ale myslím, že mu s čistým svedomím môžem udeliť 8/10. (P.S. Oscara za najlepší film by som aj tak radšej videl v rukách La La Landu, ktorý všetky vyslovené aspekty dotiahol ešte o krok ďalej.)
