Anton trpí schizofréniou a túžil sa dostať do národnej knižnice v Argentíne.
Ak sa niekto len tak zo dňa na deň stratí, v mnohých prípadoch sa nájde o niekoľko kilometrov ďalej, pretože pochopí, že nemá zmysel utekať ďaleko a chce sa hneď vrátiť domov. Keď však v roku 2012 zmizol Kanaďan Anton Pilipa z Vancouveru, jeho rodina nevedela, čo si má počať, pretože v najbližších dňoch a týždňoch o ňom nikto nepočul, nikto ho nevidel a po Antonovi akoby sa zľahla zem. Najhoršie na jeho zmiznutí bolo to, že len pár mesiacov pred ním mu lekári diagnostikovali schizofréniu, čo nie je choroba, s ktorou sa treba zahrávať, pretože v ľudskej mysli dokáže narobiť poriadny chaos. Anton takúto ranu od života nečakal a po diagnostikovaní tohto ochorenia sa výrazne zmenil. V ďalších mesiacoch to spozorovali aj ľudia z jeho okolia a Anton sa dokonca zaplietol so zákonom, keď ho obvinili z napadnutia a nedovoleného ozbrojovania. Nevedno, či za to mohla choroba, alebo si Anton plne uvedomoval, čo sa s ním môže stať, a tak pár týždňov pred jeho súdným pojednávaním zmizol zo svojho domova a vyparil sa na celých päť rokov.
Pred zmiznutím pracoval pre niekoľko humanitárnych organizácií a veľkú časť svojho života zasvätil pomoci ľuďom, ktorí to potrebujú najviac, a tak mal vždy veľmi skromné nároky a zároveň odvážne ciele. Jedným z nich bola návšteva národnej knižnice v argentínskom hlavnom meste Buenos Aires a podľa všetkého bolo práve toto miesto cieľom jeho dobrodružnej cesty naprieč dvomi kontinentmi. Aby sme to uviedli na správnu mieru, keď sa Anton v roku 2012 stratil, vyrazil na cestu z Vancouveru do Buenos Aires úplne pešo a bez akejkoľvek väčšej hotovosti či konkrétneho plánu. Postupne sa mu podarilo prejsť z rodnej Kanady cez USA, Mexiko, Guatemalu, Kostariku, Panamu, Kolumbiu, Venezuelu až do Argentíny, kde skutočne skúsil navštíviť národnú knižnicu, lenže miestni pracovníci ho odmietli pustiť do jej priestorov, pretože sa Anton nevedel preukázať žiadnym preukazom totožnosti. Na celom svojom dovtedajšom dobrodružstve teda prechádzal hranicami bez pasu a po obrovskom neúspechu v Buenos Aires chvíľu nevedel, čo si má počať, a tak sa napokon vybral do susednej Brazílie. Prešiel ďalších niekoľko tisíc kilometrov a predieral sa cez Amazonský prales, kde sa jeho dobrodružstvo napokon skončilo, pretože ho tam zahliadol miestny policajt a zaujímalo ho, prečo sa niekto po území pralesa pri meste Manaus prechádza bosý a špinavý. Anton mu samozrejme nevedel ukázať žiadne dokumenty, a preto ho policajt zobral na stanicu, kde sa vďaka neuveriteľnej zhode náhod podarilo zistiť, že ide o muža, ktorý pred piatimi rokmi zmizol z ďalekej Kanady.
Policajti okamžite upovedomili jeho rodinných príslušníkov a onedlho už v Brazílii pristával jeho brat Stefan, ktorý nemohol uveriť tomu, že jeho brat žije. Mal síce dlhočízne vlasy a vyzeral o dosť rozdielne, ale Stefan hneď vedel, na koho sa pozerá a Anton bol nakoniec rád, že jeho príbeh dopadol šťastne. Obrovské šťastie mal pritom aj v Amazonskom pralese, kde sa prechádzal bosý a snáď zázrakom sa mu nič nestalo, aj keď v následnom rozhovore s bratom priznal, že to na jeho ceste nevyzeralo vždy úplne ideálne. Viackrát ho okradli a zobrali mu aj to posledné, čo mu ešte zostávalo, a keďže nemal žiadne peniaze, nemohol si kúpiť ani nové topánky. Väčšinu času sa spoliehal na pohostinnosť cudzích ľudí a ak aj tá zlyhala, potom siahal po potravinách z kontajnerov, alebo sa vybral do lesa a hľadal tam jedlé plody. Antonovi síce bolo smutno za jeho rodinou, ale aspoň na vlastnej koži zažil to, že na našej planéte sa dá žiť veľmi jednoduchým spôsobom a verí, že raz by si to mali vyskúšať všetci ľudia.
Nanešťastie pre Antona, hneď po návrate do rodnej vlasti ho prišli zatknúť policajti, keďže ešte v roku 2012 ušiel pred spravodlivosťou a nedostavil sa na súd. Jeho rodina ho z väzby dostala vďaka kaucii, avšak Anton sa aj napriek svojmu zdravotnému stavu a ochoreniu bude musieť postaviť pred sudcu a vypočuť si rozsudok s trestom za to, čo spáchal ešte pred rokmi. Na druhej strane, Anton sa zatiaľ doma postupne aklimatizuje a veľmi rád sa vyberá na prechádzky, ktoré mu napriek nepríjemnej skúsenosti rodina nezakazuje, ale určili mu už presný čas, dokedy sa musí vrátiť späť domov. Opätovne tiež začal brať lieky, ktoré potláčajú príznaky schizofrénie a ak ku nemu bude sudca zhovievavý, už onedlho bude môcť začať žiť svoj život prakticky odznova.
