Hviezdne obsadená vojnová melodráma konečne dorazila do našich kín.
Robert Zemeckis sa už dávno zaradil medzi režisérske legendy. Jeho Návraty do budúcnosti, Stroskotanec alebo Forrest Gump sa už dávno stali klasikami. O jeho najlepších kúskoch si môžete prečítať v našom rebríčku. Vo svojom najnovšom počine spojil sily s rešpektovaným scenáristom Stevenom Knightom (Východné prísľuby, Locke) a najmä hviezdnou hereckou dvojicou Brad Pitt a Marion Cottilard. O ich údajnom romániku a následnom rozpade „Brangeliny" sa v bulváre popísalo viac než dosť, takže je relatívne prekvapivé, že na ich spoločný projekt sa obecenstvo nehrnulo. Spojenci v kinách nepríjemne prepadli a mnoho chváli nezožali ani od kritiky. Hlavným dôvodom môže byť aj fakt, že nejde o univerzálnu hitovku, ale „iba" veľmi kvalitnú staromilskú poctu žánru.
Dej začína v Casablance v roku 1942. Kanadský agent Max (Brad Pitt) má za úlohu spolu s francúzskou špiónkou Marianne (Marion Cottilard) spáchať atentát na nemeckého veľvyslanca. Súčasťou ich utajenia je predstierať, že sú manželský pár. Po vzájomnom zblížení a úspešnom ukončení akcie sa do seba skutočne zamilujú, vezmú sa a majú spolu dieťa. Po roku manželstva sa však ukáže, že Marienne možno skrýva nepríjemne tajomstvo. A tu by som rozprávanie deja uťal a ak ste doposiaľ nevideli trailer ani nečítali synopsu, odporúčam vám to nerobiť. Ako je totiž u Zemeckisa nemilým zvykom, v propagačných materiáloch sa odkrýva viac než je dobré a diváka tak uberá o časť napätia.
Ako som už písal v úvode, tento film je retro. Pri pozeraní si spomeniete na niektoré melodramaticky ladené vojnové špionážne thrillery zo 40. rokov minulého storočia. Inšpirácia Casablancou je zjavná už z roku a mesta, kde sa prvá polovica odohráva. Druhá polovica následne v mnohom pripomína (aj napriek absencii škodoradosti) kúsky Alfreda Hitchcocka, ako Zahraničný dopisovateľ, Podozrenie alebo Povestný muž. A pôsobí ako niečo, čo skutočne mohlo v tej dobe pomocou súčasnej technológie vzniknúť. Príbeh sa nikam neponáhľa, hudba zaznie málokedy a výrazové prostriedky pripomínajú klasický Hollywood okorenený občasným vizuálnym nápadom využívajúc súčasných trikových možností. Prístupom sa tak z režisérovej tvorby najviac približuje k zabudnutému hororu Pod povrchom. Samozrejme, pohybujeme sa v úplne inom žánri. Lepšie povedané žánroch. Strieda sa tu špionážny thriller, melodráma a detektívka. Dohromady toto spojenie vytvára funkčný celok, ktorý však novodobý divák nemusí rozdýchať. Opakuje sa tak trochu situácia ako pri predvlaňajšom Moste špiónov od Stevena Spielberga fungujúceho podľa rovnakých pravidiel, akurát implementovaných na diela o dekádu mladšie. Niekto bol z tohto prístupu nadšený, ďalší si čas v kine skracovali pozeraním na hodinky.
Rovnako ako forma k svojim vzorom odkazuje aj obsah. Nie je tu nič nové, väčšinu času sa ide po predvídateľných cestičkách a viac než na akciu sa vsádza na dialóg a ešte viac mlčanie. Je úctyhodné, že tvorcovia neutekajú k osvedčeným trikom ako dolovať emócie. Všetko je odťažité, netlačí sa zbytočne na pílu a stále sa nájde nejaký pôsobivý nápad, ako sa vyhnúť tradičným postupom. A minimálne na obdivovateľov klasickej vojnovej (a krátko povojnovej) tvorby továrne na sny to funguje aj napriek slabšiemu rozbehu skvelo. Takisto je príjemne, že tento prístup dáva možnosť vyniknúť obom hercom. Tí ukazujú, že právom patria vo svojom remesle k špičke a majú medzi sebou výbornú chémiu.
Bradovi Pittovi každým rokom rastie charizma a jeho chladnokrvný agent zmietaný medzi loajalitou k vlasti a láskou k svojej rodine je tak hrdina, ktorému môžeme bez problémov fandiť. Ešte lepšia je však Marion Cotillard v náročnej a nejednoznačnej úlohe. Hlavne v poslednom akte dostane priestor ukázať, že Oscara na poličke nemá náhodou. V jej pohľade a gestách je viac napätia než vo väčšine scén snažiacich sa tohto pocitu docieliť akciou a streľbou. Ako príklad môže slúžiť jej fantastická etuda pri čakaní v aute na manžela počas vykonávania úlohy. Jej strach, pochyby a smútok sú čitateľné a emócie bez problémov prenesie na diváka. Mnohokrát tak z jediného pohľadu ide viac napätia ako z krvavých kúpeľov odohrávajúcich sa väčšinou mimo obraz.
Otázkou je, čo na to povie divák odchovaný komiksovkami alebo súčasnými romantickými filmami. Tento počin je totiž určený staršej cieľovke a ak sa s pravidlami rozprávania nestotožníte, môžete si túto žánrovú hru zameniť s nudou. A navyše to nie ani žiadna festivalová záležitosť schovávajúca svoj chlad a pomalé tempo za umenie. No evidentne ide o zámer tvorcov vzdávajúcim hold klasikám, ktoré ich formovali.
Aj pre odmietavé publikum je však stále na čo sa pozerať. Po remeselnej stránke ide o vysoký nadštandard, aký môžeme od toho štábu s veľkými menami očakávať. Kostými, výprava, zvuk, kamera alebo strih znesú aj tie najprísnejšie merítka. Vytvárajú autentickú dobovú atmosféru, v ktorej sa stráca aj istá naivita určitých pasáži. Patrilo to k tej dobe a občas to celé pôsobí tak, že keby sa odstránili farby, mali by ste pocit, že sa pozeráte na snímku z doby, v ktorej sa odohráva. Čo je pre podobný projekt to najlepšie, čo si jeho tvorcovia mohli želať. Niektoré scény sú skutočne brilantne zrežírované, zahrané aj realizované. Okrem už vyššie spomenutého čakania v aute patrí k vrcholu priebeh atentátu alebo milostná scéna v aute počas piesočnej búrky. Pokiaľ som nebol s niečím vyložene spokojný, bola to nevýrazná hudba Alana Silvestriho (radšej než variáciu na Zimmerov Pearl Harbor by som počul niečo v štýle Bernarda Herrmana) a občas predsa len príliš výrazné CGI. No ani tie nepodliezajú latku veľmi slušného nadpriemeru.
Spojenci sú filmom, aké sa v poslednej dobe v kinách príliš nevyskutujú a diváci na ne už nie sú príliš zvyknutí. Majú však štýl, neoddiskutovateľnú profesionalitu tvorcov, skvelé hviezdne ústredné duo a bijúce srdce. Treba to s nimi risknúť, aj keď to možno nie je vaša šálka kávy. Nikdy neviete a možno nájdete v tomto retro feelingu zaľúbenie. Myslím, že ten risk za cenu jednej vstupenky za to stojí. 8/10
