Snímky všeobecne uznané za nevydarené si tiež vedia získať srdcia filmových fanúšikov.
Každý z nás dozaista zažil situáciu, kedy mal chuť pustiť si film a chuťové bunky nemali práve náladu na ťažkú filozofickú drámu, na Temného rytiera alebo na precíznou rukou vedenú fincherovku vyžadujúcu neustálu koncentráciu. Nie, niekedy má jednoducho filmový divák deň, kedy sa rozhodne zakotviť v prístave hlúpych, nie úplne zvládnutých, no svojím spôsobom zvláštne čarovných snímok. Napokon, kto by sa nechcel obzrieť za detskými spomienkami či pripomenúť si zábavne strávené chvíle pri sledovaní niektorých „zlých“ filmov? Či už ide o povrchné a uletené komédie, sympatické pokusy postaviť Indiana Jonesa proti múmiám alebo vizuálne uspokojujúce orgie fungujúce aj napriek hlúpučkému scenáru. Tu sú niektoré „guilty pleasures“, ktoré stoja za pozornosť.
Sucker Punch (2011, réžia Zack Snyder)
Snyderov fetiš na jednom zo svojich vrcholov. Nezmyselné a neuveriteľne štýlové spomalovačky trčiace na každom centimetri tejto priamočiarej a plytkej jazdy stavajú do popredia najmä pôvabnú Emily Browning, čo samozrejme znamená, že publikum len tak ľahko oči od obrazovky neodtrhne. Zack Snyder sa ani len nepokúša, aby jeho imaginárny svet dával zmysel, jeho existenica slúži len na režisérovo onanovanie nad štylizáciou vizuálnych prvkov. Tie sú minimálne veľmi zaujímavé a za sprievodu bizarného výberu hudby majú veľmi svojský náboj. Na druhú stranu je Sucker Punch mnohými označovaný za totálny odpad a úprimne by sme taký názor len ťažko vyvracali racionálnymi argumentami, no niektorí sa k nemu radi vracajú a ako pri mnohých snímkach so Snyderovým rukopisom veľmi záleží či vám jeho štýl vonia alebo nie.
Janíčko a Marienka: Lovci čarodejníc (2013, réžia Tommy Wirkola)
Film s nulovou príbehovou hodnotou vytvorený len za jediným účelom - zabaviť diváka. Treba uznať, že to sa mu darí celkom úspešne a toto nadupané béčko je optimálnou voľbou na spríjemnenie nedeľného poobedia. Kombinácia diabetika Jeremyho Rennera a sexy Gemmy Arterton odetej v latexe sa v sprievode „fuckovacích“ hlášok a galónov krvi ľahko stane obľúbenou guilty pleasure záležitosťou nejedného filmového fanúšika. Tí ďalší budú zase len neveriacky krútiť hlavou. Či ide o sprznenie klasického príbehu alebo jeho zábavnú a s nadhľadom podanú verziu je na vás.
Mortal Kombat (1995, réžia Paul W. S. Anderson)
Filmové adaptácie počítačových hier bohužial stále nedokážu poskytnúť uspokojujúce výsledky (snáď až na Silent Hill). Nič na tom nezmenili ani minuloročné snímky Warcraft a Assassin's Creed. Jedna snímka však bola schopná nadobudnúť status určitého kultu medzi béčkovými filmami. Slávna videohra sa svojej prvej filmovej verzie dočkala v polovici 90. rokov a mnoho z nás si ju pamätá ako jeden z obľúbených filmov z raného detstva. A hoci je zhliadnutie po viac ako dekáde bolestivé ak si človek všíma hereckú neschopnosť väčšiny obsadenia, či stupidity celého príbehu, Mortal Kombat vlastní svojskú atmosféru, ktorá ostáva príťažlivou aj napriek katastrofálnej (ne)kvalite projektu. Pridajte si neuveriteľne cool „theme song“ a film ašpirujúci na pomyselný trón guilty pleasure snímok je na svete.
Sharknado (2013, réžia Anthony Ferrante)
Korunovaným kráľom post-apokalyptických béčok je neoddiskutovateľne Sharknado. TV film nasledovaný tromi pokračovaniami sa so svojimi ľudožravými žralokmi a desivo zlými vizuálnymi efektmi akýmsi spôsobom stal obľúbeným. Presnejším vyjadrením by azda bol fakt, že si žraločia apokalypsa bola schopná vybudovať základňu fanúšikov, ktorá bola dostatočným dôvodom pre nalievanie peňazí do sequelov. A napriek tomu, že ide o prihlúplu premisu a veľmi zlú réžiu, naivita a práca s vedomím vlastnej hlúposti umožnili tejto sérii nie len prežiť, ale zaznamenať aj určitý úspech. No a keďže tvorcovia sú si očividne vedomí, že to, čo robia je totálna hlúposť a dokážu tento fakt využiť vo svoj prospech, úspech Sharknada je takmer sympatický.
Hady v lietadle (2006, réžia David Ellis)
Názov tejto snímky hovorí azda za všetko. Die Hard v lietadle je patrične šialený a to predovšetkým, keď príde na znásilňovanie logiky. S trochou nadhľadu a pivom v ruke sa však na túto kolosálnu béčkovú hlúposť dá pozerať a dokonca sa dobre pobaviť, predovšetkým vďaka Samuelovi L. Jacksonovi v hlavnej úlohe. Kto už by si nezamiloval jeho slávne „Enough is enough! l have had it with these motherfucking snakes on this motherfucking plane!“? Hady v lietadle si stihli vybudovať pomerne veľkú základňu fanúšikov a v čase uvedenia do kín boli udalosťou. Dnes už dávno zabudnutou, no právom patriacou k veľmi obľúbeným zastávkam v oddelení guilty pleasure filmov.
Prince of Persia (2010, réžia Mike Newell)
Neškodný letný blockbuster kliatbu adaptácií počítačových hier síce nezlomil, no napriek plytvaniu hereckým potenciálom svojho obsadenia sa mu podarilo pripraviť relatívne zábavných 111 minút. Draho vyzerajúci a hlúpo napísaný film pohodlne zapadne do šablóny mnohých ďalších guilty pleasures a zaujímavým ho tak robí skôr prítomnosť talentovaného Gyllenhaala, pôvabnej Arterton a Bena Kingsleyho. Veľkolepá výprava samozrejme tiež zážitku neubližuje a v kombinácii s exotickou atmosférou a príjemnou hudbou stačí na doručenie zábavnej jednohubky. Je pravda, že herci majú problém predať humor, no to môžeme dať za vinu aj slabému scenáru. Ak ale máte chuť stráviť necelé dve hodiny oddychovaním a sledovaním neškodnej a celkom sympatickej zábavy, nemáte sa čoho obávať.
Kliatba bratov Grimmovcov (2005, réžia Terry Gilliam)
Chuťovka pre fanúšikov Heatha Ledgera. Skrz-naskrz priemerné a neinovatívne podanie klasického príbehu poteší najmä atmosférou a temnejším tónom, no ďalšie pozitíva by sme hľadali márne. Napriek tomu sa niektorí fanúšikovia k filmu radi vracajú a my im to v žiadnom prípade nemáme za zlé. Sledovať Matta Damona a budúceho Jokera loviť strašidelné prízraky a za prítomnosti Cersei Lannister a Monici Belluci rozprávať svoj príbeh je predsa len celkom zábavné. Z predostreného sveta je síce len jeden veľký guláš, no aspoň je ztvárnený pekne a zaujímavo.
This Is The End (2013, réžia Seth Rogen, Evan Goldberg)
Rogenovský humor je záležitosť, ktorej buď prídete na chuť alebo nie. Ťažko si predstaviť, že existuje aj niečo medzi tým, no ak patríte k prvej skupine, This Is The End je skvelá jazda. Film, ktorý je oveľa inteligentnejší, než by si väčšina divákov chcela priznať sa v záplave vtipov najrôžnejších kategórií mení na miestami chaotický a hluchý, no často neuveriteľne trefný a zábavný kus filmového remesla. Rogenov humor ide často za hranicu (Sausage Party nám to nedávno predviedla v plnej paráde), ale ten sebazhadzujúci a ironický spôsob akým je dávkovaný si nejde nezamilovať. Je pravda, že snímka je (doslova) stretnutím partie kamarátov, ktorí sa spolu jednoducho vyblbli, no výsledok je zábavný, občas nekonvenčný a hlavne nekompromisný. Opäť sme na križovatke kde niektorí krútiac hlavou projekt zavrhnú, no tí z nás, ktorí na Rogena majú žalúdok si užijú hodinu a pol skvelej zábavy.
Páčil sa vám dnešný výber guilty pleasures? Ak áno, nabudúce sa môžete tešiť na ďalšiu dávku viac či menej zlých snímok, ktoré stoja za pozornosť. Kandidátov je kvantum, takže sa nudiť určite nebudete. V diskusii sa samozrejme môžete podeliť aj o svojich guilty pleasure favoritov.
