Krátka história muzikálov od začiatkov až po súčasnosť.
Do našich kín nedávno zavítal jeden z hlavných oscarových kandidátov, muzikál La La Land (našu recenziu si môžete prečítať tu). My sa na tomto mieste budeme venovať trochu histórii žánru, do ktorého tento vynikajúci počin patrí. Muzikály sú v tejto dobe pod radarom, pretože mnoho divákov neprekusne sledovať na plátne dve hodiny spievajúcich a tancujúcich hercov.
Pritom ide o jeden z najikonickejších a najtradičnejších žánrov kinematografie, v ktorom vzniklo mnoho periel a nezabudnuteľných diel. Určite kvôli obsiahlosti materiálu nespomenieme všetky, pretože napríklad v Indii sa ich točí neúrekom, no tie najvýraznejšie počiny a tvorcovia neostanú opomenutí.
A hneď prvé z nich patrí k najrevolučnejším udalostiam histórie filmu. Už od svojho počiatku tvorcovia riešili technický problém, a teda ako dodať k pohyblivým obrázkom aj zvuk. Táto snaha trvala takmer tri dekády, až sa štúdiu Warner Bros. podarilo súťaž o prvý zvukový film vyhrať. Písal sa rok 1927 a s premiérou Jazzového speváka sa odštartovala nová éra. Éra zvukového filmu.
Tam, kde sluchovú zložku dodával živý orchester sa vďaka vyriešeniu problémov so synchronizáciou mohlo audio ozývať priamo z úst hercov na plátne. Tento projekt bol sčasti stále nemý, no spevácke čísla a hlavne veta "Say, Ma, listen to this" boli už súčasťou záznamu na filmovom páse. Diváci boli očarení a tvorivé filmárske zložky zároveň nervózne z riešenia mnohých technických problémov, spôsobených nástupom zvuku. Mnoho hviezd nemej éry nevedelo poriadne rozprávať, museli sa hľadať ideálne miesta, kam pripevňovať mikrofóny a dialógy, s ktorými málokto vedel pracovať, sa stali neodmysliteľnou súčasťou tohto odvetvia.
Takisto to viedlo k zmene filmovej reči. To, čo sa riešilo rakurzami a strihom, sa dalo momentálne vyjadriť pomocou hovoreného slova. A aj spevom. Muzikály boli už aj v tej dobe pevnou súčasťou divadelnej scény, takže bolo pochopiteľné, že tento žáner sa vďaka diváckemu záujmu musel preniesť z divadelných dosiek na strieborné plátna.
Dva roky po premiére prvého zvukového filmu už vzniklo vyše päť desiatok muzikálov a od 30. do 50. rokov sa písala zlatá éra tohto žánru. A postupne sa začali formovať prvé hviezdy. Najvýraznejšími v tomto období boli jednoznačne Fred Astaire a Ginger Rogers. V období od roku 1933 - 1949 natočili spolu desať spoločných snímok.
Väčšinou išlo o divácky nenáročné, no veľmi príjemne romantické komédie. Medzi najlepšie z nich sa radia Swing Time, Top Hat, Shall we Dance alebo Gay Divorce. Za zmienku takisto stojí snímka Holliday Inn, kde sa Astaire stretol s ďalšou veľkou hviezdou tej doby, Bingom Crosbym. Práve po tejto milej komédii je pomenovaná slávna sieť hotelov.
Ešte väčšiu popularitu než Astairova najčastejšia partnerka si získala Judy Garland. Nepochybne aj vďaka účinkovaniu v legendárnom Čarodejníkovi zo zeme Oz Victora Fleminga. Ten sa považuje za predchodcu muzikálov, kde sú texty piesní previazané s dejom. Dovtedy boli totiž spievané a tanečné čísla iba vsuvkami, ktoré príbeh nikam neposúvali. Zaznela tu takisto jedna z najslávnejších melódií filmového plátna Somewhere over the Rainbow.
A to práve v podaní Garlandovej. Veľmi populárnym sa stalo aj jej účinkovanie v pohodovom Stretnutí v Saint Louise, kde ju režíroval jej budúci manžel a klasik žánru Vincent Minelli. Spoločne potom splodili ďalšiu muzikálovú ikonu Lizu Minelli. Väčšina z počinov tejto éry nebola nezabudnuteľnými a progresívnymi dielami, ale skôr vydarenou ľudovou zábavou. Možno aj preto mnoho z nich patrí medzi divácke klasiky, ku ktorým sa vracajú ďalšie a ďalšie generácie. Ich základom nebol príbeh, ale neuveriteľné tanečné a spevácke kreácie ústredného dua. Aj keď zatiaľ boli iba efektnými vsuvkami.
Pravdepodobne aj vďaka svojej relatívnej jednoduchosti sú v týchto časoch omnoho stráviteľnejšie než filmy ambicióznych filmárov vyšliapávajúcich cestičky pre mnoho svojich nasledovateľov. Mnoho prvotných rozprávačských alebo technických postupov totiž postupom času pochopiteľne zostarlo a boli prekonané v prácach ďalších tvorcov. Aj tu sa však našli pionieri skúšajúci nové veci.
Okrem vyššie spomenutej Flemingovej klasiky k nim patril aj zakladateľ najúspešnejšieho tohtoročného štúdia, pretože v týchto časoch sa začala éra spievajúcich hrdinov aj v ďalšom odvetví kinematografie. Walt Disney sa rozhodol dať svetu prvý celovečerný animák. Pravidlá nastavené Snehulienkou a siedmimi trpaslíkmi sa pri tradičných disneyovkách dodržujú doteraz. Vrátane chytľavých muzikálových čísel.
Ďalšia éra začala v 50. rokoch a aj napriek niekoľkým zaujímavým titulom zlatej éry až tu začali vznikať v tomto žánri skutočné perly. Autori nabrali odvahu a okolo piesní tanečných vystúpení začali budovať aj zaujímavé príbehy podľa závažnejších tém. Tie boli síce podriadené stále hlavne hudobným číslam, takže nezriedka pôsobili až príliš jednoducho a naivne, ukázalo sa však, že aj tento žáner sa môže stať umelecky ambicióznejším.
Najväčšou hviezdou tejto novej éry bol nepochybne Gene Kelly. Po slušnom rozjazde v podobe On the Town, kde si zaspieval a zatancoval spoločne s Frankom Sinatrom, stvoril počiatkom 50. rokov dva legendárne kúsky, pravidelne sa objavujúce v rebríčkoch o najlepšie americké filmy všetkých čias.
Prvým z nich bol Američan v Paríži. Šesťoscarový megahit ešte trochu trpel obsahovou prázdnotou, no muzikálové čísla boli skvelé a najmä úžasné finále dokázalo na svoju stranu zlomiť aj divákov, ktorých predchádzajúce dianie na plátne príliš neoslovovalo. Hneď nasledujúci rok malo premiéru ešte slávnejšie Spievanie v daždi. Rovnako ako pri On the Town tu spojil svoje sily so Stanleym Donenom. A vznikol jeden z najkrajších filmov, aké boli o Hollywoode natočené. Odohráva sa v roku 1927, keď kinematografia prežila s premiérou prvého zvukového počinu revolúciu a tvorcovia sa jej museli prispôsobiť.
Technologicky, kreatívne a hlavne okamžite. Z toho vyplýva množstvo skutočne vtipných scén, ktoré sú prekladané ikonickými muzikálovými výstupmi, ako napríklad titulná skladba Singing in the Rain alebo neskutočne zábavné číslo Make them Laugh v podaní pohybovo mimoriadne nadaného komika Donalda O´Connora. Partnerkou mu tu bola Debbie Reynolds, matka Carrie Fisher, filmovej Lei zo série Star Wars. Obe, bohužiaľ, už v tejto chvíli nie sú medzi nami.
Tvorcovia sa však aj napriek komediálnemu tónu filmárom, ktorí museli určovať nové smery, nikdy nevysmievajú, skôr láskyplne a obdivne na nich pomrkávajú. Na dianie v továrni na sny reaguje o dva roky neskôr s podstatne vážnejším tónom Zrodila sa hviezda s Judy Garland, ktorá tu oslávila po psychických problémoch (spôsobených predčasnou slávou) oslnivý comeback na výslnie. Z 50. rokov ešte stojí určite za zmienku historický Kráľ a ja.
Neskorší predstaviteľ Chrisa zo Siedmich statočných a robota z pôvodnej verzie Westworldu Yul Brynner si za neho odniesol Oscara. Tento príbeh môžete poznať aj z novšej verzie príbehu Anna kráľ s Jodie Foster a Chow Yun Fatom. Slávu muzikálov samozrejme naďalej živil aj Disney. Premiéru mali Popoluška, Alica v krajine zázrakov alebo Peter Pan. Aj napriek popularite týchto snímok sa skutočné žánrové hody začali až v nasledujúcej dekáde. Okrem radových divákov začalo byť pozornejšie aj náročnejšie publikum a najmä akademická obec..
V roku 1961 sa divákom predstavil West Side Story, ktorý režíroval Robert Wise, bývalý strihač Orsona Wellesa. Ten mnohokrát predtým (aj potom) dokázal, že sa od jedného z najprogresívnejších filmárov histórie mnoho priučil. Epická variácia na Rómea a Júliu s hromadou geniálnych melódií z pera Leonarda Bernsteina. Počnúc fascinujúcim úvodom cez hitovky America alebo I feel Pretty až po dojímavý záver nenechá vydýchnuť.
Pokiaľ je Spievanie v daždi najkrajším príspevkom k tomuto žánru, tento film je najkomplexnejším a možno úplne najlepším. Bol to hit ako hrom a jeho kvality ocenila aj oscarová akadémia. S desiatimi soškami je tento opus doteraz jedným z najúspešnejších držiteľov najprestížnejšej filmovej ceny. A krasojazda pokračovala.
Premiéry mali oscarové klasiky ako My Fair Lady s Audrey Hepburn či Mary Poppins a najmä za Zvukov hudby obe s Julie Andrews. Posledný menovaný vznikol opäť v réžii Roberta Wisa. Aj napriek svojej trojhodinovej dĺžke sa stal fenoménom a ak sa k jeho tržbám pripočíta inflácia, je tretím najúspešnejším filmom všetkých čias. Hneď za Juhom proti severu a Hviezdnymi vojnami. A tento hit rovnako ako West Side Story, My Fair Lady alebo pozabudnuté muzikály Tom Jones a Oliver kraľoval oscarovému ceremoniálu.
A o slovo sa hlásila aj Barbara Streisand s Funny Girl a Hello Dolly. Žáner sa po dlhej dobe definitívne zbavil nálepky čistokrvnej zábavy a ukázalo sa, že môže byť aj predmetom závažnejších tém. Aj keď v prvom pláne sa hralo stále na romantiku. Na tento úspech sa samozrejme reagovalo aj na starom kontinentnte.
Z množstva napodobovateľov pripomeňme minimálne pokusy The Beatles o sfilmovanie svojich albumov. Minimálne Hard Day´s Night, Help a psychadelická Žltá ponorka stoja za pozornosť. Práve v týchto počinoch sa výrazne položili základy tradičných videoklipov. Pokiaľ filmy legendárnej štvorice mierili na širšie publikum, v susednom o Francúzsku vznikli pod taktovkou Jasquesa Demyho zaujímavé Dáždničky zo Cherbourgu a a Slečinky z Rochefortu.
Tie spravili z toho žánru rešpektovaný smer kinematografie aj vo vyložene artových kruhoch, čo dosvedčuje aj Zlatá palma z Cannes. V našich končinách sa však sledoval americký model, v ktorom išlo aj napriek ambíciám v prvom rade o nezáväznú zábavu. Bodovali tak napr. Limonádový Joe, Starci na chmelu alebo Kdyby tisíc klarinet u... s Karlom Gottom. Všetko počiny z československého zlatého fondu. Muzikál bol na absolútnom vrchole a bolo otázkou času, kedy ho bude nasledovať pád.
V 70. rokoch bola Amerika v kríze. Škandál Watergate, vojna vo Vietname a zlá atmosféra viedli k depresívnejším témam. Na optimistické príbehy s rozospievanými a roztancovanými postavami nebolo miesto. Tradičný Hollywood čakal s nástupom novej generácie režisérov na čele so Spielbergom, Lucasom, Ciminom alebo Coppolom ústup. Na zopár klasík sa však priestor našiel aj v tejto temnej dobe. Willy Wonka a továreň na čokoládu, Fidlikant na streche, Jesus Christ Superstar, New York, New York od Martina Scorseseho a najmä vynikajúci Minelliho Kabaret (kde obsadil svoju dcéru) ešte slávu tohto žánru chvíľu živili.
Išlo však o počiny o poznanie odlišné. Viac než na zábavu sa koncentrovali na neveselé spoločenské dianie. Rovnako ako pulpová kultovka Rocky Horror Picture Show. Dozvukom tejto doby bol potom trojlístok. All That Jazz, Vlasy a hlavne Pomáda. Pokiaľ prvé dve hrali na vážne noty a aj napriek ich mimoriadnym kvalitám ich dobové publikum neprijalo, teenagerské retro slávilo ohromný úspech.
Naivita 50. rokov sa medzi mládežou uchytila, rovnako ako množstvo chytľavých, doteraz populárnych hitov a herecká dvojica Olivia Newton John a John Travolta. Ten tak potvrdil svoju pozíciu vychádzajúcej hviezdy, nakopnutú hitovou Horúčkou sobotňajšej noci.
Mimoriadny úspech tohto počinu nasmeroval cestu filmov, kde hrala hudba trošku inou cestou. V ďalšej dekáde sa zrodilo množstvo tanečných celovečerákov, ktoré sa tak stali náhradou za tradičné muzikály. Snímky ako Footlosse, Flashdance a najmä Hriešny tanec sa stali pri mladom publiku kultom, no slávy najväčších peciek a kritického uznania sa im nikdy nepodarilo dosiahnuť.
A to ani u nás. Discopříbeh alebo Fontána pre Zuzanu aj napriek svojej popularite naozaj nepatria do výkladnej skrine kvalitných diel. Z klasicky koncipovanej tvorby tak z 80. rokov stoja za zmienku hlavne Bratia Bluesovci, Viktor, Victoria Blaka Edwardsa, Yentl a remake Malého obchodíku hrôz.
Ten je držiteľom rekordu najdrahšieho alternatívneho záveru. V prvom spomínanom sa okrem jednej z najväčších automobilových naháňačiek a množstva hudobných legiend objaví aj Steven Spielberg. V tomto období neuchvacovali ani Disneyovky. Prelom nastal (aspoň pri animákoch) s príchodom ďalšej dekády.
Štúdio s logom myšiaka chytilo druhý dych a stvorilo niekoľko zo svojich najlepších počinov. Do väčšiny z nich zložil hudbu Alan Menken. Malá morská víla, Kráska a zviera, Aladdin, Pocahontas a v prvom rade Leví kráľ (s hudbou Hansa Zimmera) ukázali, že kvalitné muzikály stále žijú. Aj keď zatiaľ prežívajú iba v kreslenej podobe. A platilo to celú poslednú dekádu 20. storočia. Nič na tom nezmenili ani Allenove Všetci hovoria: Milujem ťa, nákladná Evita, ani sympatický Newsies s tancujúcim a spievajúcim Christianom Balom.
Animáky však zažívali zlatú éru. Od Disneyho prevzali podobný koncept aj konkurenčné štúdiá. Anastasia od Foxu ani Princ Egyptský ako prvý tradičný animák od kreslenej divízie Dreamworks však aj napriek svojim kvalitách nikdy nedosiahli slávy svojich vzorov. To sa však podarilo vynikajúcej Predvianočnej nočnej more z produkcie Tima Burtona. Komerčnou odozvou sa nemohol hlavnej línii Disneyoviek rovnať, no podarilo sa mu získať obrovský kultový status.
Spása v hranom filme prišla až s novým miléniom. Von Trierova Tanečnica v tme s Bjork ohúrila festivalových divákov, no tá pravá bomba prišla o rok neskôr s Bazom Luhrmannom. Moulin Rouge bol nesmierne progresívny, pracoval s populárnou hudbou a aj keď bol pre množstvo ľudí príliš divoký, väčšina obecenstva mala už po premiére jasno, že sa zrodila nová klasika.
Na oscarovom ceremoniáli síce v ťažkej konkurencii Čistej duše alebo prvej časti Pána prsteňov jeho tvorcovia ukoristili iba dve ceny, no podarilo sa mu tento žáner opäť vrátiť na oscarové pódium a do povedomia divákov. Jeho komerčný úspech prekvapil a producenti boli ochotnejší sypať peniaze aj na tento druh produktov. O rok na to už získalo Chicago Oscara za najlepší film.
V očiach v mnohých nezaslúžene, ukázalo sa však, že renesancia sa neodvratne začala. Z ďalších hraných kúskov stoja určite za pozornosť Burtonov Sweeney Todd, oscarové Dreamgirls. Across the Universe adaptujúce v duchu Luhrmannovej pecky piesne od Beatles, nedocenený Hairspray alebo hitoví Bedári. Aby sme spomenuli iba tie najvýraznejšie.
Na sériu High School Musical sme nezabudli, ale radšej ju potichu odignorujeme. Rovnako ako nie príliš vydarené Rock of Ages a statickú Schumacherovu verziu úžasného Fantóma opery. Väčšina z nich vychádzala z poetiky nastavenej Moulin Rougom. Pôsobivá vizuálna stránka, agresívna strihová skladba a návrat k overeným hitom boli cestou k diváckym srdciam, spokojnosti investorov aj potlesku na oscarovom pódiu.
Oproti boomu spomínaného vyššie v článku išlo stále iba skôr o výrazné odrazenia odo dna, no po dlhej dobe blúdenia v slepých uličkách sa konečne podarilo nájsť pre tento žáner správny smer. A navyše sa stále točili aj vynikajúce animáky. Celovečerný South Park, Mŕtva nevesta alebo Na vlásku sú toho dôkazom. V našich končinách bodovali Renčovi nostalgickí Rebelové a Svěrákova nedocenená rozprávka Tri bratři.
Budúcnosť vyzerá ružovo. Aktuálny, v úvode spomínaný La La Land sa teší popularite, získal rekordných sedem Zlatých glóbusov a je jedným z hlavných favoritov na Oscara. Budúci rok nepochybne rozbijú Box Office nová verzia Krásky a zvieraťa a nejaký nový CGI animák, kde bude mať hudobná zložka dôležitú úlohu. Tak dúfajme, že tento žáner chytí ďalší dych a bude opäť potešením nie iba pre festivalové poroty, ale aj pre divákov. Tí sú voči tejto kinematografickej forme stále trochu skeptickí. Je iná doba.
Tam, kde mali na začiatku muzikály výhodu využívania novej technologickej zložky a kultu hviezd, prípadne neskôr boli módnym trendom, v súčasnosti týmito devízami disponujú iné žánre. Každá éra však raz skončí a tá komiksová je tu už dosť dlho. Je isté, že diváci sa tejto vlny skôr či neskôr prejedia a producenti budú hľadať novú studňu svojich príjmov. Videoherné adaptácie sa nedokážu poriadne uchytiť, tradičný akčný žáner prežíva v áčkovej produkcii jedine s rýchlou a zbesilou sériou a diváci začínajú byť z epických trikových exibícií pomaly unavení.
Bude sa treba vrátiť na zem k hmatateľnejším témam, ktoré budú vizuálne dostatočne strhujúce. A muzikály by mohli postupne prevziať miesto, ktoré už raz dosiahli. Táto doba praje návratom a je otázkou času, kam bude smerovať pozornosť obecenstva a následne peniaze producentov a ambície talentovaných tvorcov. Vy si zatiaľ môžete pripomenúť alebo prvýkrát spoznať vyššie uvedené snímky. Mnoho z nich už dávno patrí do zlatého fondu, pravidelne vám niektoré z nich odporúčame v našich rebríčkoch alebo tipoch a skutočne stoja za to.
Navyše nikdy neviete, čo nám filmový svet ponúkne a budete môcť byť na nové trendy dostatočne pripravení. Alebo proste iba uvidíte zopár skvelých archívnych vecí navyše. A to tiež nie je nikdy na škodu.
Máte radi muzikály?
Ktorý z nich považujete za najlepší?
A myslíte, že majú šancu prevziať štafetu po komiksových adaptáciách?
Diskusia je vaša.
