Najrozporuplnejšia organizácia našich moderných dejín.
Obdobie prvej Slovenskej republiky sa neoddeliteľne spája s pôsobením Hlinkovej gardy (HG) – polovojenskej organizácie plniacej úlohu politickej polície, ktorá brutálne drvila akékoľvek formy nesúhlasu s novým režimom. Mnohými označovaná za zločineckú organizáciu podieľajúcu sa na potláčaní občianskych a ľudských práv či deportácii tisícov Židov. Naopak, inými vyzdvihovaná ako skupina hrdinských vlastencov a bojovníkov za samostatnosť s čistým morálnym štítom. Historické súvislosti, úlohy a vplyv toho aparátu na Slovenský štát nám priblíži historik Anton Hruboň.
PhDr. Anton Hruboň, PhD., absolvent odboru história na FHV (dnes FF) UMB v Banskej Bystrici. Špecializuje sa na dejiny Slovenska v 20. storočí, najmä ich spoločensko-politickým a vojenským aspektom. V širších európskych súvislostiach skúma fašistické, národnosocialistické a nacionalistické organizácie, totalitné ideológie, vybrané problémy kultúrnych dejín a menšinových komunít s dôrazom na stredoeurópsky priestor. Rovnako je autorom mnohých odborných publikácií (Hlinkova garda na území Pohronskej župy, Slovensko v rokoch neslobody 1938 - 1989, Partizáni a Slovensko ...)
Za akým účelom vôbec Hlinkova garda vznikla? Čo dalo prvotný podnet na vytvorenie tejto zložky v HSĽS?
Oficiálne vznikla ako organizácia, ktorá mala vykonávať propagandistickú a strážnu službu pre HSĽS. V skutočnosti je však takáto interpretácia vágna a nezodpovedajúca reálnym zámerom. Keď Alexander Mach vydal v lete 1938 výzvu na formovanie Hlinkových gárd v slovenských mestách a obciach, kurz európskeho vývoja do ďalších rokov bol viac menej jasný. Ako to napísal v titule svojej knihy český historik Robert Kvaček – „nad Evropou zataženo“... Mach videl v garde potenciálny mocenský inštrument, hoci to verejne nepriznal a pokračovateľku fašistickej organizácie Rodobrana, ktorá pod plášťom HSĽS pôsobila na scéne v rokoch 1923 – 1929. Ako novinár mal dobrý prehľad, čo sa deje v zahraničí. Nepochybne spozoroval, že v iných krajinách sú podobné organizácie takpovediac „trendy“ a svojej funkcie nátlakového prostriedku demonštrácie moci sa zhosťujú k spokojnosti strán, ktoré nad nimi držali záštitu. Ľudová strana bola v tomto smere vlastne tak trochu staromódna – ako jedna z mála strán, ktorým voňala autoritatívna forma vlády, nemala vlastnú stranícku milíciu. To sa však založením HG zmenilo.
Aká bola najradikálnejšia zmena v úlohách gardy pred a po autonómii Slovenska?
14. marec 1939 bol pre slovenskú spoločnosť len štátoprávnym medzníkom. Z hľadiska režimu, ktorý tu bol nastolený fakticky už v októbri 1938, tento dátum až tak veľa neznamenal. Vznik slovenského štátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strane ako jedinej povolenej slovenskej strane plne otvoril dvere aj do tých sfér, ktoré v krátkom období autonómie Slovenska manažovali ministri ústrednej vlády v Prahe. Po vzniku slovenského štátu Hlinkovej garde narástli krídla. Gardisti sa štylizovali do pozície „štátu v štáte“, vedenie organizácie si vyhradzovalo právo určovať charakter slovenskej politiky alebo sa na ňom prinajmenšom spolupodieľať. Urýchlil sa aj proces nacizácie HG, ktorá sa stala nástrojom pre presadzovanie nemeckých predstáv nacionálnosocialistického smerovania Slovenska.
Deň po vzniku prvého Slovenského štátu vypukla medzi Maďarskom a novovzniknutou republikou tzv. Malá vojna. Zúčastnila sa HG ako polovojenská organizácia pri obrane východného Slovenska?
Obrany východného Slovenska sa prirodzene zúčastnili mnohí členovia HG, keďže už v tom čase išlo o masovú organizáciu. Bojovali však v rámci slovenskej armády a nie v samostatných gardistických jednotkách pod velením dôstojníkov HG. Zásluhy HG v tomto konflikte jej vedenie neskôr zveličovalo a legitimizovalo nimi svoje právo prehovárať do politického vývoja v novovzniknutom štáte, za ktorý – podľa vlastných slov – organizácia krvácala na bojovom poli.
Aká bola úloha gardy pri arizácii židovského majetku a presadzovaní antisemitských zákonov v praxi?
Garda ako organizácia zohrala v celej protižidovskej mašinérii podstatnú rolu. Predstavitelia HG sa dlhodobo aktívne prihovárali za radikálne riešenie židovskej otázky, príslušníci HG sa zasa podieľali na realizácii perzekučných opatrení v praxi. HG ako organizácia z právneho hľadiska nemala na presadzovanie protižidovských zákonov priamy vplyv. Jej funkcionári však boli často tými najhlasitejšími propagátormi politiky nekompromisného „zúčtovania“ so Židmi, prilievali oheň do dehumanizačnej protižidovskej kampane v tlači či vo verejných priestranstvách. Moderne povedané, boli akousi lobistickou oligarchiou, ktorá diktovala rýchlo sa stupňujúce tempo všetkých protižidovských nariadení podľa nemeckého vzoru: od odňatia krčmárskych koncesií, cez bizarné zhabanie rádií a kožušín vo vlastníctve Židov, až po tzv. Židovský kódex a deportačný zákon.
Vieme s istotou povedať, či samotní gardisti alebo velenie vedelo, čo sa deje v táboroch, do ktorých boli Židia, Rómova či odporcovia režimu vyvážaní?
O priemyselnom vyvražďovaní a jeho konkrétnej forme prinajmenšom v prvých mesiacoch po spustení masového vyhladzovania Židov v koncentračných táboroch nevedel na Slovensku takmer s istotou nikto. Už v lete 1942 sa však prevalili alarmujúce indície o skutočnom osude deportovaných. Je málo známe, že ešte dávno pred útekom Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, ktorí v apríli 1944 po strastiplnej ceste na Slovensko podali detailnú správu o tom, čo sa deje v Osvienčime, sa podarilo ujsť z koncentračného tábora Majdanek inému slovenskému Židovi, Dionýzovi Lénardovi. Lénard zanechal o svojich traumatizujúcich zážitkoch z východného Poľska ústne i písomné svedectvo. V čase Lénardovho väznenia v Majdaneku síce ešte neexistovali plynové komory, no životné podmienky väzňov tam boli už vtedy strašné, pod úrovňou hospodárskych zvierat. Väzni v lágri umierali od úmornej práce, vládol v ňom všadeprítomný hlad a teror, šírili sa choroby. Je krajne nepravdepodobné, aby sa o týchto skutočnostiach podaných Lénardom nedozvedeli aspoň niektorí predstavitelia ľudáckeho režimu, najmä veliteľ HG a minister vnútra v jednej osobe Alexander Mach. Lénarda totiž vyšetrovala Ústredňa štátnej bezpečnosti, ľudácka obdoba neskoršej komunistickej Štátnej bezpečnosti; informácie od Lénarda sa takisto rozšírili v kruhoch komunistickej ilegality cez známeho výtvarníka Štefana Bednára napojeného na odboj, ktorú ÚŠB sledovala a samozrejme aj medzi reprezentantmi židovských náboženských obcí.
Mimoriadne silným signálom o osudoch Židov, ktoré propaganda eufemicky maskovala odsťahovaním „na práce“ či do „nových domovov“, boli takisto osobné skúsenosti slovenských vojakov z východného frontu. Slovenská armáda sa v júni 1941 po boku Nemecka zapojila do ťaženia proti Sovietskemu zväzu a jej príslušníci videli na vlastné oči otriasajúce výjavy zmasakrovaných Židov priamo v uliciach miest a dedín. Všeobecne sa vedelo o tom, že deportovaných Židov v táboroch na území okupovaného Poľska nečaká nič dobré. Tušili to aj samotní Židia pri nástupe do dobytčích vagónov a ak živili nejaké ilúzie, tie sa rozplynuli už krátko po príjazde do lágrov. V každom prípade, otázku by som nestaval do polohy, či činitelia HG alebo HSĽS o hromadnom vraždení vedeli alebo nie. Odkláňa to pozornosť od podstaty ich zodpovednosti. Aj keby Židov v Poľsku nepovraždili, čo je to za režim, ktorý vlastných občanov označí za prevtelenie satana v ľudskej koži, olúpi ich o občianske a ľudské práva, zbaví ich živobytia, zákonne posvätenou cestou im ukradne takmer všetok majetok a nakoniec odpraví za hranice štátu a tam ich odovzdá do rúk nacistov, ktorí už roky hovorili o nutnosti vyhubenia židovstva? Nech si na to odpovie každý sám.
Čo boli vlastne Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a akú úlohu zohrali počas SNP?
Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy boli vojenské jednotky utvorené po vypuknutí Slovenského národného povstania. Ich členská základňa sa skladala z aktívnych gardistov a osôb, narukovaných do POHG na základe povolávacieho rozkazu. V dobe neexistencie armády, ktorá sa v dôsledku vypuknutia povstania prakticky rozpadla, suplovali – alebo lepšie povedané, snažili sa suplovať – jej základné kompetencie. Keďže POHG nemali zodpovedajúci vojenský výcvik a ani výzbroj, do bojov v SNP zasiahli len v obmedzenej miere. Garda vyslala do poľa jeden prápor v sile 350 mužov. Išlo viac menej o pomocnú jednotku nemeckých zložiek, na ktorých spočívala hlavná ťarcha potláčania povstaleckých síl na línii Žilina – Martin – Ružomberok – Horný Liptov. Ďalšie, početne menšie pohotovostné oddiely sídlili a operovali v rámci jednotlivých okresov. Okrem strážnej a poriadkovej služby organizovali protipartizánske akcie, protižidovské razie a zatýkania príslušníkov odboja. Inými slovami, robili čiernu prácu pre nadriadené nemecké jednotky.
Podieľali sa v tom čase POHG na likvidácii spoluobčanov, ich perzekúcii či iných vojenských zločinoch?
Sú zdokumentované viaceré takéto prípady. Takmer každý jeden POHG vykonával akcie namierené na vypátranie ukrývajúcich sa vyhlásených „nepriateľov národa“ – Židov, komunistov a partizánov. Niektoré oddiely, presnejšie ich časti, sa podieľali aj na vojnových zločinoch. V Kremničke, Nemeckej, ale aj iných regiónoch Slovenska. Napríklad v Kremničke gardisti svoje obete spoločne s príslušníkmi nemeckého Einsatzkommanda postrieľali doslova ako zajace ranami z pušiek a ľahkého guľometu, priamo pred bývalou protitankovou priekopou. V Nemeckej ich vraždili ranou do tyla a následne nechali spadnúť do útrob miestnej vápenky, kde zavraždené osoby zhoreli a nezostalo tak po nich ani stopy. Okrem masového vraždenia sú známe aj individuálne prípady surového zaobchádzania zo strany gardistov. Odbojára Mirka Nešpora, po ktorom sú pomenované mnohé ulice na Slovensku, dobili v bratislavskej vyšetrovni na smrť. Iným zaistencom spôsobili ťažké ujmy na zdraví. Je pravdou, že nie všetky POHG si počínali takto brutálne, no aj tak, spomínané perzekúcie výrečne svedčia o celkovom profile tejto organizácie.
POHG vnímame ako jeden z mnohých prvkov organizácie. Aké iné doplňujúce združenia vznikli v rámci samotnej HG?
V rámci HG spočiatku pôsobili viaceré kvázi autonómne zložky. Najznámejšími boli Akademická Hlinkova garda, ktorá zastrešovala študentský stav organizovaný v garde, Dopravná Hlinkova garda, ktorá organizovala pracovníkov železníc, atď. Elitou boli Vybrané jednotky HG, združujúce z pohľadu vtedajších kritérií najvernejších, najzdatnejších a najspoľahlivejších gardistov. Na nátlak Viktora Nagelera, nemeckého poradcu pri HG, postupne došlo k likvidácii týchto zborov, pretože takéto drobenie podľa jeho slov trieštilo vnútornú jednotu a garda mala byť predsa elitou národa samou osebe.
Existovali nejaké podmienky pre vstup do HG?
Adept na členstvo musel mať od 18 do 60 rokov, slovenskú národnosť a „árijský“, to znamená nežidovský pôvod. Hlinkova garda sa chcela profilovať ako nadkonfesijná organizácia, no je faktom, že jadro jej členskej základne tvorili predovšetkým katolíci. V evanjelických regiónoch mala slabší vplyv, čo vyplývalo zo všeobecnej apatie evanjelikov k režimu slovenského štátu. Od septembra 1939 bolo členstvo v HG dokonca povinné, ešte v decembri toho istého roku však došlo k revízii tohto nariadenia. Malo to dva dôvody – jednak išlo o rozpor s pôvodným zámerom ľudákov budovať HG ako elitársky klub „najlepších z národa“ a v druhom rade, povinná registrácia v HG sa nestretla s patričnou podporou. Objemné zoznamy osôb, ktoré sa vyhýbali aktivitám v HG, sa na stoloch okresných úradov vcelku veselo kopili a pre režimových funkcionárov museli pôsobiť dosť trápne.
Ako vtedajšie obyvateľstvo nazeralo na gardistov? Bolo vôbec členstvo v organizácii populárne?
Obyvateľstvo nazeralo na gardistov rôzne v závislosti od aktuálnych nálad v spoločnosti, v závislosti od regiónu, i obdobia. Vo všeobecnosti sa HG tešila popularite tam, kde mala HSĽS aj v období prvej Československej republiky stabilne vysoké preferencie. Entuziazmus v radoch gardy prevládal hlavne v prvých „budovateľských“ rokoch samostatného štátu a postupne sa vytrácal. Do HG okrem nadšencov vstupovali ľudia často z vypočítavosti. Od členstva si sľubovali výhody a materiálne benefity, čo sa im nie vždy splnilo. Komu sa neušiel kúsok z arizačnej torty, zostával sklamaný a strácal motiváciu sa ďalej angažovať v organizácii. Neustále monotónne pochody na 14. marca, na Tisove, Tukove či Hitlerove narodeniny, bez „pridanej hodnoty“ v podobe štátom prideleného židovského podniku či aspoň profitujúceho obchodu, sa mnohým gardistom zunovalo. V lete 1944 v garde zostalo skutočne už len tvrdé jadro, presvedčení národní socialisti, ktorí snívali o obrate vo vojne a zmene vnútropolitických pomerov v prospech najfanatickejšieho radikálneho krídla slovenskej politiky. Podľa odhadov nemeckého poradcu Antona Endrösa sa HG v tomto čase scvrkla z masovej organizácie na zhruba 150-člennú sektu.
Na poste hlavného veliteľa HG sa vystriedali traja muži. Jedným z najpamätnejších a zároveň najdlhšie pôsobiacim veliteľom bol Alexander Mach. Ako by ste túto postavu a jej činy v rámci organizácie zhodnotili?
Alexandra Macha vnímam ako osobu pohltenú duchom doby, ktorú prevalila ťarcha vysokých funkcií. Kvalitatívne na post ministra vnútra nemal. Bol prostorekým typom politika prelietavých názorov. Diplomacia nebola jeho silnou stránkou, čo ešte väčšmi oslabovalo Machovu pozíciu v HSĽS, ako aj v HG. Mach formoval politickú líniu HG a miera jeho politického vplyvu do značnej miery kopírovala aktuálnu váhu HG v kontexte slovenskej politiky. Mach sa od počiatkov svojej kariéry nekamarátil s demokraciou. Už počas 20. rokov sa ako redaktor a organizátor Rodobrany netajil obdivom k fašizmu, a túto politickú kultúru preniesol i do HG, ktorú s krátkou prestávkou od marca 1939 do septembra 1944 viedol.
Po páde prvého Slovenského štátu sa súdy snažili o objektívnosť, mnohokrát však dochádzalo k vykonštruovaným procesom. Boli povojnové súdne konania s príslušníkmi POHG spravodlivé?
Čo je to spravodlivosť? Historik môže hovoriť jedine o zodpovednosti. Je nespochybniteľné, že napriek mimoriadnej dobe a revolučnému charakteru povojnového súdnictva príslušníci POHG a ich velitelia museli za svoje činy niesť zodpovednosť.
Ako by sme mali hodnotiť pôsobenie HG v slovenskej histórii? Išlo o zločineckú organizáciu?
Hlinkova garda ako organizácia participovala na potláčaní občianskych a ľudských práv na poli propagandistickom, politickom i vojenskom; aktivisticky, z vlastnej vôle, bez akéhokoľvek donútenia. Tým je povedané všetko.
