Spoznajte evolúciu najpopulárnejšieho žánru súčasnosti - od veľkej revolúcie po doterajší vrchol.
Koncom minulého tisícročia to mali filmové adaptácie komiksov ťažké. Nikto ich nebral vážne a dostávali sa do rúk nie príliš schopných filmárov. Táto situácia sa však neočakávane zmenila. 20th Century Fox pripravovalo adaptáciu X-Men a angažovaný bol na ňu prekvapivo Bryan Singer. Hlavným dôvodom bol jeho predchádzajúci počin, v súčasnosti už slávna klasika Usual Suspects. Mladý režisér ukázal, že dokáže pracovať s viacerými hlavnými postavami, čo bolo pre túto látku najdôležitejšie. Mladý filmár navyše nebol predlohou dotknutý a rozhodol sa pre osobitejší prístup.
Štylizovanú komiksovú formu, s ktorou pracovali jeho žánroví predchodcovia, hodil za hlavu a zasadil príbeh do skutočného sveta. Prekvapivejšia však bola celková koncepcia jeho diela. Tam, kde sa komiksovky 90. rokov sústredili na akčné scény a efekty, mladý tvorca nasadil psychológiu. Prvýkrát tak boli superhrdinovia nielen nositeľmi nadprirodzených schopností, ale skutočnými postavami s prepracovanými charaktermi. Navyše celá zápletka bola metaforou na nenávisť voči utláčaným menšinám, či už rasovým alebo s odlišnou sexuálnou orientáciou. V tej dobe to bol neuveriteľne riskantný prístup k blockbusteru a štúdio muselo byť pred premiérou veľmi nervózne. Možno aj kvôli tomu sa finálny produkt drasticky prestrihával. Na výsledku to však prekvapivo nebolo poznať. Diváci sa do filmu zamilovali, komerčný úspech bol veľký a vznikol nový trend.
Komiksovky sa začali dostávať do rúk kreatívnych režisérov pracujúcich s postavami rovnako precízne ako s akciou. Pokračovanie kultového Blada tak dostal na starosti mexický podivín Guillermo Del Toro a v mnohom svojho predchodcu prekonal. Skutočné zlato sa však urodilo na konkurenčnej pôjde. Dlho pripravovaná verzia Spider-Mana, s ktorou svojho času koketoval dokonca aj James Cameron, skončila v rukách Sama Raimiho. Ten sa síce na začiatku kariéry (trilógia Evil Dead, Darkman) presadil agresívnym audiovizuálnym štýlom, no v časoch angažovania sa už sústredil viac na ambicióznejšie látky, kde pracoval s omnoho umiernenejšou formou než počas svojich začiatkov. A v podobnom duchu koncipoval aj svoj vysokorozpočtový debut.
Rozprávačský talent a remeselná zručnosť bola patrná v každej scéne a po megalomanskom úspechu, keď sa mu na zámorskom trhu podarilo pokoriť dokonca druhú epizódu Star Wars, mali producenti jasno. O komiksové filmy začína byť enormný záujem a budú dostávať prvotriednu kreatívnu aj finančnú opateru. K tomuto rozhodnutiu dozaista prispel z úzadia aj M. Night Shyamalan. Jeho Unbreakable bol síce pôvodný príbeh, no pracoval so superhrdinskou tematikou a odkazoval na svet komiksov v prvom aj druhom pláne. Tak jednoznačný úspech ako jeho predchádzajúci film Šiesty zmysel nedosiahol, no svetu ukázal, že z príbehov o ľuďoch s nadprirodzenými schopnosťami môžu vznikať skutočne kvalitné a kreatívne uchopené filmy, na ktoré navyše chodia aj diváci.
V pokračovaní mutantskej ságy sa Singer ešte viac odviazal a v mnohom svoj originál prekonal. Čo sa týka výpravnosti, pitvania charakterov aj celkového vyznenia v druhom pláne, s ktorým pracuje táto séria doteraz. Tržby boli ešte vyššie a už bolo definitívne jasné, kde je zlatá žila. Komiksovky našli ideálny balanc medzi fan servisom a predlohou nedotknutými divákmi a štúdiá lákali čím ďalej zaujímavejšie mená. Zďaleka však nešlo iba o superhrdinské témy. Komiksové predlohy skrývali množstvo látok rôzneho žánru a zamerania. Veľmi často aj za hranicami vedeckofantastického žánru. Medzi najzaujímavejšie spracovania z tohto súdka patria Road to Perdition, Old boy, História násilia alebo Prízračný svet. Postarali sa o ne Sam Mendes, Chan- wook Park, David Cronenberg a Terry Zwigoff.
Uznávaní tvorcovia tu dokázali odtlačiť svoj rukopis a ukázali, že komiksové príbehy môžu zaujať aj náročnejšieho diváka. Producenti mali vo veľké a zaujímavé mená na režisérskych stoličkách dôveru a začalo sa experimentovať s formou. Medzi najslávnejšie pokusy sa radia Sin City Roberta Rodrigueza a 300 Zacka Snydera. Obaja sa rozhodli svoje kreslené predobrazy preniesť na plátna kín vizuálne čo najpodobnejšie originálu. Točilo sa iba na greenscreene a všetky prostredia vznikli v útrobách počítačov, aby vizuál čo najviac pripomínal populárne predlohy. Obaja slávili úspech, získali si značný kultový status, no čas ukázal, že ide skôr o slepú uličku než smer, ktorým sa bude žáner uberať.
S formou sa takisto veľmi zaujímavo pohral aj oscarový tvorca Ang Lee. Jeho Hulk pripomínal kreslené predlohy nie doslovnosťou, ale zvoleným štýlom. Všetky možné aj nemožné prechody, práca s obrazom v obraze a originálnymi rakurzami kamery pripomínali stránky z komiksov, vrátane ich listovania. Mimoriadne zaujímavé, odvážne a štýlové spracovanie sa však nestretlo s jednoznačným úspechom.
Obsahovo sa Lee snažil nadviazať na Raimiho so Singerom, no jeho scenár nedokázal tak hladko korčuľovať medzi serióznou drámou a pulpovosťou ako vyššie spomenuté snímky. Tento experiment neohúril divákov ani väčšinu kritikov a komerčne ostal ďaleko za svojimi ambíciami. A je to škoda, pretože je to jeden z najzaujímavejších filmov s touto tematikou a rozhodne by si zaslúžil v očiach divákov resuscitovať.
To sa však nedá povedať o projektoch, ktorým sa budeme teraz chvíľku venovať. Rozhodne nie každá adaptácia skončila v správnych rukách, začali sa vynárať aj trapasy. Liga výnimočných, Catwoman, Punisher s Thomasom Janom alebo zakončenie trilógie s Bladom rozhodne patria medzi počiny, ktorých kvalitami ani tržbami sa tvorcovia chváliť nebudú. Spomedzi nich dokonca vyčnieva nepopulárny Daredevil. Ten sa formálne zasekol vo videoklipovej estetike 90. rokov, casting titulného hrdinu Benom Affleckom bol obrovský prešľap a Jennifer Garner takisto nebola ideálnou voľbou.
Komerčne si však viedol relatívne slušne a dokázal ponúknuť minimálne skvelého Colina Farrella a občas efektnú scénu patriacu k tomu lepšiemu, čo bolo natočené. Odporúčam zhliadnuť Director´s cut, ktorý mnohé vylepšuje a aj keď na špičku tento počin zďaleka nedosahuje, nie je takou hanbou, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Následný spin-off Elektra však už patrí k veľkým prešľapom.
Medzi vydarenejšie, aj keď nijako ohurujúce diela patria sympatický Hellboy Guillerma Del Tora s vynikajúcou ústrednou postavou stelesnenou neodolateľným Ronom Perlmanom, temný Constantine s Keanu Reevesom alebo ambiciózna V ako Vendetta. Neboli to síce žiadne pecky, no potešili oko a srdce nejedného diváka. Na týchto druholigových komiksovkách je však vidieť posun v prístupe štúdií oproti predchádzajúcej dekáde. Aj menej dôležitým projektom venovali producenti relatívne slušné rozpočty a zverovali ich tvorcom s víziou. Mohli si tak dovoliť slušný vizuál a v prípade Keanu Reevesa alebo Natalie Portman aj nejakú populárnu hviezdu. Občas aj napriek nevôli ortodoxných fanúšikov ako pri Constantinovi.
Sarkastický anglický blonďák sa zmenil na čiernovlasého Američana a noirový tón predlohy sa zmenil na kombináciu propagácie kresťanskej viery s varovaním ministerstva zdravotníctva. Väčšinovému divákovi však tento posun nevadil a vykľul sa tu ďalší prekvapivý hit. Tie skutočné hody sa však servírovali inde. Sam Raimi prišiel s pokračovaním Spider-Mana a všetkým vytrel zrak. Perfektne vyvážený film dokáže potešiť hravosťou a nadchnúť veľkoleposťou a drivom. Poučení z nemnohých chýb jednotky, tvorcovia zaradili vyšší prevodový stupeň a započali dobrý zvyk pokračovaní prekonávajúcich originál. Žáner mal nového kráľa, no konkurencia už pripravovala protiúder.
Sedem rokov po zničení série Joelom Schumacherom sa Warner rozhodol vzkriesiť Batmana. Touto úlohou bol poverený Christopher Nolan. O genéze projektu sa môžete dočítať viac v našich kultovinách, takže iba v skratke. Realisticky poňatá verzia legendy pod názvom Batman Začína dokázala každého uchvátiť hlavne svojou prvou, v rámci komiksoviek nelineárne rozprávanou polovicou. Ohlasy sa však rozdeľovali s nástupom druhej polovice filmu. Realizačné a rozprávačské majstrovstvo sa zo snímky síce nevytratili, no slúžili už klasickému komiksovému príbehu. Drvivá väčšina reakcií však bola aj napriek tomuto menšiemu zaváhaniu vynikajúca. Preto bolo prekvapením, že sa diváci na vydarený reštart obľúbeného hrdinu nehrnuli v takom počte, ako sa predpoladalo. Až po úspechu na domácich nosičoch sa mu dostalo zaslúženého uznania.
Rovnakému zadosťučineniu sa bohužiaľ nedostalo pokusu o návrat Supermana. Bryan Singer dostal k dispozícii rekordný 260-miliónový rozpočet a voľnú ruku. Namiesto progresívneho pohľadu na postavu Muža z ocele ponúkol priame pokračovanie prvých dvoch Supermanov z prelomu 70. a 80. rokov. V mnohých pasážach vynikajúci, no občas nie úplne strhujúci projekt mal čaro svojich predchodcov, no doba sa posunula. Brnkanie na nostalgickú strunu sa nestretlo s pochopením a aj napriek tomu, že si film našiel množstvo fanúšikov, novodobou klasikou sa nestal. Rovnako ako tretí diel X-Men, ktorých kvôli tomuto projektu ich duchovný otec opustil. Brett Rattner sa neukázal ako ideálna náhrada a zavŕšenie prvej trilógie kvalitatívne zaostáva za revolučnými prvými časťami. Finančne však paradoxne slávil najväčší úspech.
Svojim predchodcom sa nevyrovnal ani Raimiho návrat k Spider-Manovi, no stále išlo o radovo lepší počin než o rok staršia príšerná adaptácia Fantastickej štvorky. Tá ako keby zaspala dobu a snažila sa predviesť odľahčenou zábavou v štýle komiksoviek minulého storočia. A dopadlo to zle nedobre. Šťastím pre producentov bola obrovská fanúšikovská základňa predlohy, takže sa z tohto nepodarku vykľul relatívne veľký hit. Zlá povesť sa potom odzrkadlila až na pokračovaní, ktoré si udržalo (ne)kvalitu jednotky, no diváci už po predchádzajúcej skúsenosti radšej ostali doma. Podobný osud stretol aj Ghost Ridera s Nicolasom Cagom, takže kvalitatívnu česť žánru musel zachraňovať druhý Hellboy. Ten však finančne pohorel a zavŕšenia trilógie sa už zjavne nikdy nedočkáme. A je to škoda.
Rovnako ako pri veleúspešnom Hancockovi. Problematická a v ťažkých pôrodných bolestiach rodiaca sa komiksovka podľa pôvodného námetu si vybudovala zaujímavý vesmír a predstavila zábavného hrdinu s tvárou Willa Smitha. Produkčné problémy sa však na snímke nemilo podpísali a boli príliš viditeľné. Vznikol nesúrodý, no veľmi zaujímavý bordel, ktorý by si svoje rozšírenie v sústredenejšom pokračovaní určite zaslúžil. Predchádzajúce sklamania však vyvážilo pokračovanie začínajuceho Batmana.
Temný Rytier sa za osem rokov od svojej premiéry stihol stať už dávno legendou. Dejovo aj myšlienkovo komplikovaný kriminálny epos o boji za dušu mesta a ťažkom údele superhrdinu posunul žáner na úplne nový level. Diváci aj kritici Nolanovmu počinu tlieskali a nechali celosvetovo na tržbách vyše miliardu dolárov. Bol to obrovský triumf po každej stránke, ktorému sa dali odpustiť aj scenáristické a dramaturgické prešľapy vychádzajúce z kombinácie komiksovej a realistickej štylizácie. Osem oscarových nominácií bol a doteraz je pre komiksový film nevídaný výsledok, rovnako ako víťazstvo v hereckej kategórii pre zosnulého Heatha Ledgera. Prostredný diel Nolanovej trilógie je vrcholom zlatej éry žánru.
Z vysmievaného a podceňovaného žánru sa za osem rokov stal najdôležitejší artikel hollywoodskej produkcie, pýšiaci sa špičkovým obsadením pred aj za kamerou. Adaptácie komiksov sa veľmi často dostávali do rúk výrazných tvorcov, ktorí rozumeli filmárskemu remeslu a navyše dokázali do svojich projektov dostať aj výrazný rukopis. To už však na svoju šancu čakalo malé štúdio pokúšajúce sa experimentovať. Naštartovali nové trendy a ukázali celej filmovej verejnosti, ako má vyzerať práca s marketingom aj diváckymi očakávaniami. A len tak mimochodom, nepriamo sa im podarilo zabiť moderný blockbuster. O tom, ako je cesta do pekiel dláždená najlepšími úmyslami si povieme v záverečnej časti seriálu.
Ktorý z filmov z tohto obdobia máte najradšej nám môžete prezradiť už tradične v našej diskusii.
