Jeden z velikánov cyklistiky - Marco Pantani.
21 dní v sedle, tisíce kilometrov a cesty lemované množstvom fanúšikov. Aj tak by sa v krátkosti dali definovať najslávnejšie cyklistické preteky sveta - Tour de France. Môžeme ich tiež nazvať miestom, kde sa rodili legendy. Veď práve tieto preteky robia z cyklistov nesmrteľných. Zásluhou predovšetkým Petra Sagana sú aj na Slovensku mimoriadne populárne a slovenskými fanúšikmi dlho očakávané. Úžasné príbehy však preteky nepíšu len od roku 2012, kedy sa náš "Tourminátor" na nich poprvýkrát predstavil. Francúzske cesty nám každoročne prinášajú strhujúce momenty, ale na Elyzejských poliach môže stáť v žltom drese vždy len jeden. Marco Pantani bol jeden z tých, ktorým sa to podarilo.
Rodák z talianskej Ceseny, Marco Pantani, mal odjakživa blízko ku dvom kolesám. Kamarátil sa s chlapcami, ktorí jazdili na bicykloch a on sa k ním pridal. Oproti iným kamarátom mal však zjavnú nevýhodu. Zatiaľ čo ostatní jazdili na závodných bicykloch, mladý Marco si musel vystačiť len s dámskym bicyklom jeho matky. Aj napriek tomuto hendikepu za svojimi rovesníkmi rozhodne nezaostával, práve naopak, dokázal s nimi držať krok. Dokonca hneď ako začalo stúpanie do kopca, tak už všetci videli len jeho chrbát, čo sa mu samozrejme páčilo. Okamžite sa do cyklistiky zamiloval.
V samotných začiatkoch kariéry.
Nebolo teda prekvapením, že mladý Talian si chcel zaobstarať vlastný bicykel. Keďže aj rodičia boli spokojní s tým, že Marco sa niečomu venuje, rozhodli sa mu toto želanie splniť. Spolu s otcom a dedom sa vybrali do predajne, kde mu plánovali kúpiť nejaký lacný bicykel, lenže keď mladík uvidel v predajni jeden žiarivý červený, nemohol mu odolať. Jeho presvedčenie bolo také silné, že po vačku sa musel bachnúť aj dedko. A tak celý spokojný mohol začať brázdiť talianske cesty. Bicykel sa stal pre neho všetkým. V obývačke si ho upravoval, v kúpeľni umýval a aby bol čo najľahší, neustále ho vylepšoval.
Onedlho si jeho výnimočný talent všimli aj profesionálne tímy a podpísali s ním zmluvu. Po príchode ku profíkom však stratil niečo, čo ho zdobilo celé tie roky predtým - chuť závodiť. Chvíľu uvažoval aj o tom, že nadobro s cyklistikou skončí, ale našťastie si to rozmyslel a urobil dobre, pretože pomaly sa začínali dostavovať prvé väčšie úspechy. Pantaniho najväčším tromfom boli, samozrejme, dlhé vrchárske etapy. Nerobilo mu problém začať útočiť už 100 kilometrov pred cieľom. Vedel svojich súperov zaskočiť, a to najmä v obľúbených horách. Na začiatku stúpania sa pre niekoho možno nepochopiteľne držal viac vzadu. Robilo mu totiž radosť vidieť ostatních jazdcov trpieť, zatiaľ čo on kopce zbožňoval. Následne sa postavil zo sedla a s noblesou všetkých obehol. Nikoho teda neprekvapí fakt, že už ako 24-ročný sa umiestnil tretí v celkovom poradí Tour de France.
Kopce miloval.
Marco bol takisto magnetom na zranenia. Pri jednom nevýznamnom závode v Taliansku, ktorý bral len ako prípravu a neplánoval v ňom atakovať popredné priečky, sa mu stalo najvážnejšie zranenie, aké kedy mal. Policajti zle uzatvorili cestu, a tak sa na ňu dostal neželaný hosť. Auto sa talianskému cyklistovi priplietlo do cesty v tú najhoršiu možnú chvíľu. Pri zjazde po náročnom stúpaní do neho Pantani vo veľkej rýchlosti narazil a vyžiadalo si to veľké následky. Dvojitá zlomenina ľavej nohy nebola jediným problémom. Nevedelo sa, či nádejný cyklista bude vôbec ešte niekedy vedieť chodiť. Vďaka nezlomnej vôli, pravidelných návštev masérov a fyzioterapeutov sa mu nakoniec na milovaný bicykel podarilo vrátiť, ale zaplatil privysokú cenu. Vynechal takmer celý rok 1996 a stajňa Carrera s ním rozviazala zmluvu.
Po zranení sa v roku 1997 vracia silnejší ako nikdy predtým a aj s novou prezývkou Pirát. Na legendárnom cieľovom mieste Tour de France, Alpe d´Huez, sa predvádza v špičkovej forme. Okrem toho, že cieľ pretína ako prvý, tak 13,8 kilometrov dlhé stúpanie pokorí v rekordnom čase a opätovne obsadí tretiu priečku v konečnom poradí pretekov. To, že je to ešte len predohra veľkým veciam, však nikto netušil. Po tejto tour sa z Pantaniho definitívne stala hviezda. Sláva mu dodala charizmu a začal rád chodiť medzi ľudí, predovšetkým na diskotéky, kde spoznal svoju životnú lásku Christinu. Bol tak v absolútnej pohode a možno aj práve toto rozpoloženie stálo za jeho nadchádzajúcou životnou sezónou.
S priateľkou Christinou.
Najskôr sa mu podarilo vyhrať talianské Giro, kde predvádzal nezabudnuteľné súboje s Rusom Tonkovom. "Baby Elephanta", ako prezývali Pantaniho kvôli jeho odstávajúcim ušiam, zaútočil na poslednej horskej etape 20 kilometrov pred cieľom a ani cyklista z východu nezabránil tomu, aby Pantani uchmatol ružový dres pre seba. Nakoniec v celkovom poradí zvíťazil o viac ako minútu a pol. Naviac sa obliekol aj do dresu pre najlepšieho vrchára. Všetko nasvedčovalo tomu, že je pripravený na najnáročnejšiu časť sezóny. V prípade triumfu by sa zaradil medzi legendy, keďže len minimu jazdcov sa podarilo vyhrať Tour a Giro v jednom roku.
Lenže začiatok pretekov zatienili nečakané udalosti, ktoré sú známe pod názvom "Aféra Festina". Na belgicko-francúzskych hraniciach zastavili lekára stajne Festina počas toho, ako v aute cyklistického tímu prevážal obrovské množstvo dopingových produktov. Samozrejme, bol z toho obrovský škandál, ktorý vyvrcholil odstupením spomínaného tímu z pretekov. Nezanechalo to dobrý pohľad ale ani na ďalších jazdcov, keďže polícia prehľadávala bez výnimky všetky tímy. Hľadali v autách či hoteloch, aby sa nakoniec prevalili aj ďalšie škandály a na Tour skončili aj iné stajne. Nebolo isté, či sa cyklisti toho roku na štart vôbec dostanú. Napokon sa cyklistické preteky uskutočnili a fanúšikovia si nemohli sťažovať, pretože videli Pantaniho boj s Janom Ullrichom.
Pre Pantaniho to však nezačalo vôbec dobre a po úvodnom prológu nabral obrovskú stratu na úhlavného konkurenta v boji o žltý trikot, Jana Ullricha. Karta sa pomaly začala obracať až po príchode do Pyrenejí, ale nemecký jazdec si mierny náskok dokázal udržať aj na tomto pohorí. Prvá alpská etapa, ktorá viedla z Grenoblu do Les Deux Alpes, už bola definitívne v znamení Pantaniho a na svojho soka získal až deväť minút, čo bolo pre konečné poradie rozhodujúci náskok. So žltým dresom tak prišiel až na Elyzejské polia. Vďaka celkovému víťazstvu na dvoch najväčších pretekoch v roku sa dostal medzi elitu mien, v ktorej figurujú napríklad Indurain, Merckx alebo Hinault a zároveň je aj posledným jazdcom, ktorému sa takýto kúsok podaril. Po príchode domov do Talianska sa z neho stal národný hrdina. 80-tisíc ľudí vyšlo do ulíc oslavovať nového šampióna. To ale ešte netušili, aké udalosti budú následovať.
V dvoch najcennejších dresoch.
Pirát jazdil vo veľkej pohode a v novej sezóne si opäť robil zálusk na Giro a aj Tour. Ako prvé obhajoval Giro a už od úvodu pretekov bolo jasné, že o tom, kto bude ružový, sa rozhodne medzi dvojicou Pantani a Jalabert. V ôsmej etape dokáže uspieť a po prvýkrát sa ocitá na čele pretekov. Následovala časovka, ktorá Marcovi nikdy nešla a francúzsky pretekár sa hravo dostáva do vedenia. Potom už prichádzajú na rad tie najväčšie hory a od tohto momentu je to "one man show". Jediný, kto mu ako-tak dokáže stíhať, je Savoldelli, ale aj ten čoskoro odpadne. Taká dominancia Pantaniho, že po pretekoch sa za ním zastaví pár ľudí a naznačí mu, že tí zhora si neželajú, aby ďalšiu etapu vyhral, pretože nie je dobré, keď sú preteky len o jednom človeku. Pantani povahu šampióna nezaprie a keď vycíti šancu na úspech, vyrazí dopredu a znova suverénne zvíťazi. Po etape sa v jeho tíme radujú, ale zároveň dúfajú, aby z toho nevznikla nejaká závažná komplikácia.
Ráno na to sa Pantani vyberie na dopredu ohlasenú dopingovú kontrolu. Po nej už organizátori oznamujú, že v šampiónovej krvi našli zvýšenu hladinu červených krviniek a následuje okamžitá diskvalifikácia. Marco má pocit, že sa proti nemu všetci spikli a sťahuje sa do ústrania. Hoci mal len dvojtýždňový zákaz závodiť, začína s užívaním kokaínu a obhajoba Tour je stratená. V tom roku už na žiadne preteky nenastúpi. Keď po dlhej dobe konečne v sebe nájde odhodlanie sadnúť si na bicykel a trénovať, je po pár minútach naspäť. Vyrazil na miestne cesty v okolí jeho domu, ale nezaobišlo sa to bez pokrikov od okoloidúcich s volaním "Vráť sa domov, ty feťák!". Toto ho hlboko zranilo a cítil sa byť ponížený.
Po tom, ako našli v jeho krvi zvýšenú hladinu červených krviniek.
Rok 2000 mal byť pre Marca veľkým návratom. Zatiaľ čo Giro mu absolútne nevyšlo, tak vo Francúzsku to mala byť už iná báseň. Pre piráta to bola zároveň derniéra na Tour, pretože po tomto roku ho organizátori nikdy nezavolali, keďže podľa nich nedosahoval potrebnú výkonnosť. Aj napriek tomu sa mu s ňou podarilo rozlúčiť celkom veľkolepo, a to zrejme jeho najpamätnejším víťazstvom na vrchu Mount Ventoux. Spolu s Lanceom Armstrongom sa na dlhé stúpanie vyštverali naraz, ale cieľ preťal ako prvý Talian, aj keď množstvo ľudí tento triumf spochybňuje. Podla nich ho Armstrong nechal vyhrať, no dokázané to nie je.
Následujúci rok sa príde na to, že zvýšeny počet červených krviniek súvisel s jeho zranením a nie užívaním dopingu, a tak je zbavený obvinení. Bohužiaľ sa onedlho v jeho hotelovej izbe nájdu injekčné striekačky s inzulínom a prichádza ďalší trest. Média ho v tej dobe vyobrazovali ako narkomana, ktorý všetko vyhral len vďaka dopingu. U piráta začínali narastať depresie. Myslel len na to, že ak sa mu bude dariť, tak to ľudia okamžite spochybnia. Východiskom z ťažkej situácie sa preňho stali drogy. Práve tie sa mu stali osudnými. Večer roku 2004 vyplávala na povrch informácia, že telo Marca Pantaniho našli v hotelovej izbe. Neskoršia pitva dokázala, že sa predávkoval kokaínom.
20-tisíc obdivovateľov sa s ním prišlo rozlúčiť. Medzi nimi napríklad aj Diego Maradona.
Jeho smrť zasiahla celý národ. Talianska ikona odišla priveľmi skoro, iba vo veku 34 rokov. Odišiel, tak výnimočný cyklista, ktorý mal síce vzhľad piráta, ale vo vnútri ho ničilo, keď ľudia spochybňovali jeho úspechy. Marco Pantani sa bezpochyby nezmazateľne zapísal do histórie tohto športu ako jeden z najlepších cyklistov, ktorý kedy pretekali a jeho odkaz pretrváva aj 12 rokov po jeho smrti. Vyšlo o ňom množstvo kníh a aj dokumentárno-životopisný film s názvom Zbytočná smrt: Príbeh Marca Pantaniho. Takisto bol vytvorený spomienkový závod a rad monumentov, napríklad jeden z nich aj na stúpaní Col du Galibier. Svedčí to hlavne o tom, aký velikán Marco Pantani bol.
