„Som, čo kreslím,“ hovorí ilustrátorka, dizajnérka, karikaturistka a tak trochu aj princezná – Daniela Pavlíková, ktorá žne úspech doma i v zahraničí.
Povolanie ilustrátorky si vysnívala a aj napriek pochybnostiam okolia (a občas aj tých vlastných) sa rozhodla kresliť „až do zbláznenia a do zarábania“. Na vysokú školu to Danielu Pavlíkovú síce zavialo na štúdium estetiky, no keď držala diplom v ruke, mala vo svojom smerovaní už jasno. Dnes vďaka autorskej postavičke Lolli, fashion ilustráciám či veselým karikatúram sprostredkúva optimistický pohľad na svet aj bez ružových okuliarov. Hravé ilustrácie 25-ročnej Daniely zdobia nejeden slovenský interiér od cukrární, cez vintage obchody s oblečením až po detské izby. Postavička Lolli sa dostala na Majstrovstvá Slovenska mažoretiek, do tanečného štúdia, televízie či do omaľovánky, je dokonca aj tvárou kozmetického štúdia v ďalekej Keni. Rodáčka z Trebišova sa nedávno stala aj ambasádorkou prestížnej anglickej spoločnosti s umeleckými potrebami Winsor & Newton na Slovensku a prostredníctvom svojej tvorby sa tak snaží robiť dobré meno Slovensku aj za hranicami. Nazrite do ružového sveta Danyela art.
Pamätáš si z detstva ilustráciu, ktorá na teba urobila dojem?
Myslím, že ani nie. Všetky milé obrazy, ktoré mi utkveli v pamäti a ktoré som kreslila, pochádzali z reálneho života a zážitkov. Som dieťa, ktoré ešte vyrastalo na bláznení s kamarátmi na preliezačkách a čítaní knižiek nielen pred spaním, ale aj počas dňa, takže som si svoju fantáziu mala na čom rozvíjať.
Kedy a prečo nastal v tvojom živote zlom, keď si si povedala, že sa budeš živiť umením?
Nebol to zlom, skôr pár udalostí, ktoré ma pomaličky nasmerovali k môjmu snu. Najprv som s kamarátkou počas vysokej školy založila eshop s bižutériou, ktorý sme viedli pekným konceptovým štýlom a myslela som si, že taká tá „echt“ fashion a blogerská scéna je to, čo ma bude napĺňať. Ale chýbalo mi v tom viac tvorivej zložky a chcela som prezentovať niečo moje, o čom svet ešte nevedel, že dokážem. Popri tom som dostala aj naozaj zaujímavé pracovné ponuky, o ktorých veľa báb sníva, ale po určitom čase ma práca ubíjala a bola som nešťastná. Stále som tvorila obrazy pre svojich blízkych a ich blízkych. V poslednom ročníku vysokej školy, keď som už nemala čas na prácu na polovičný úväzok, som si uvedomila, že zárobky z obrazov a Danyela art mi pokryjú moje výdavky do konca štúdia. Po ukončení školy prišiel moment, ktorý poznajú viacerí z nás - čo teraz so životom?
Rodičom si vtedy povedala, že ti radšej zhorí papier pod rukami od kreslenia, ako by si sa mala zamestnať v nejakej firme či korporácii – žiaden plán B teda neprichádzal do úvahy?
Keď som cestovala s diplomom domov, mala som ešte stále v hlave otázku, čo s budúcnosťou. Viac-menej to už však bolo len premýšľanie, ako rodičom oznámiť, že neuvažujem nad hľadaním reálnej práce, ale hľadaním svojich zákazníkov. Cestovala som s papiermi, kde som si písala, čo všetko musím spraviť, aby som sa zdokonalila, dobre odprezentovala a predala a stále vo mne viac a viac rástol duch „ideš do toho naplno“. Takže moji rodičia už len počuli presne tú vetu o horiacich výkresoch a nemohli s tým spraviť nič, len sledovať.
Tvoj umelecký svet je ... skrátka ružový :) Bola aj tvoja cesta k úspechu taká? Ako sa ti podarilo vybudovať si meno?
Nenazvala by som to úspechom, skôr len cestou a určitými skúsenosťami. Vo svojom svete Danyela art som sa rozhodla ísť tou ružovou cestou a ukazovať ľuďom, ako si aj tie neružové dni zveseliť jednoduchou krásou a radosťami. Nie všetko prebiehalo s ľahkosťou. Tvorba si vyžaduje množstvo času, reálnej práce a čo sa týka umenia, aj emócií, múzy a správneho načasovania. Museli sme si na seba s umeleckým časom zvyknúť a rešpektovať sa. Aj moje obrázky boli na začiatku len čistými nepopísanými papiermi. Všetko dobré a ozajstné si vyžaduje aktivitu, prácu, trpezlivosť a opustenie vlastnej komfortnej zóny.
Ako sa dnes žije ilustrátorom na Slovensku – je ťažké uživiť sa tu len umením?
Dobre sa nám žije. Žije sa nám asi tak, ako ostatným freelancerom, startupistom a podnikateľom. Ja sa považujem za zabehnutého začiatočníka v podnikaní na plný úväzok, takže nemôžem situáciu zhodnotiť na 100%. Avšak o umenie je v poslednej dobe dosť veľký záujem - dostatočne veľký na to, aby sa umelec dokázal uživiť. Ľudia vyhľadávajú čoraz viac originálnych kúskov, nie len obrazov, umenie už chcú zaradiť aj do svojho šatníka. Mne osobne sa darí, mám množstvo objednávok ajveľa vlastných cieľov a nápadov. Neviem si predstaviť, že by sa mi moja práca rozbehla natoľko, ak by som to robila popri nejakom zamestnaní. Vyžaduje si viac, než čas plného úväzku, hlavne preto, lebo umenie sa nedá neustále tvoriť od 9tej do 17tej hodiny každý deň a častokrát sa musím prispôsobiť deadlinom a zákazkam na poslednú chvíľu.
Netajíš sa tým, že máš rada všetko ženské a princeznovské – koniec-koncov to vyžaruje aj z tvojej tvorby – čo ťa k tomu ťahá?
Bohužiaľ, som princezná. Princezné sme všetky. Nedáme to na sebe poznať, ale vyžaruje to z nás stále. Mnohokrát sa stretávam s tým, že najprinceznovejšie motívy si vyberajú ženy, ktoré musia byť v každodennom živote dámy, vážne ženy, matky, a tak by chceli chodiť každý deň celé v ružovom, len nemôžu. Nechávam teda priestor svojej ženskosti aj dievčenskosti a tvorím, čo chcem, čo sa mi páči, k čomu ma ťahá. Neberiem ohľad na to, čo by som vo svojom veku tvoriť mala, ako by som mala pôsobiť. Zobrazujem len to, čo v podstate sme. Sme princezné.
Venuješ sa aj fashion ilustrácii. Nemáš dojem, že u nás je tento žáner dosť zanedbávaný? Objavili sa tvoje fashion ilustrácie aj v časopisoch?
Na Slovensku je fashion ilustrácia tohto druhu ešte v plienkach. Pomaličky sa rozbieha, ale myslím, že zatiaľ len zo strany nás, umelcov. Vo svete pracujú ilustrátori pre veľké dizajnérske značky ako Prada, Dior, Chanel. Valentino mal minulú sezónu dokonca všetky výklady vyplnené ilustráciami tohto druhu. Čo však pri tomto nedostatku vnímam ako pozitívum je to, že tričká či dekoratívne predmety s módnou ilustráciou tu ešte vnímame ako veľmi originálnu a luxusnú. Ako obvykle, veľa zahraničných trendov si osvojíme až neskôr, takže očakávam nárast v dopyte. A čo sa týka našich časopisov, tie na fashion ilustráciu ešte stále nemajú žiaden budget.
Venuješ sa aj karikatúram – nemáš problém vytvoriť ich tak, aby neurazili? Predsa len, zvýrazňujú aj také ľudské črty, na ktoré ich nositeľ nemusí byť práve hrdý...
Svoje karikatúry nazývam „happy portréty“, takže sa snažím nevyzdvihnúť ľudské nedokonalosti až v takej miere, skôr len pretvoriť ľudí na kreslené postavičky s úsmevom na tvári v prostredí, ktoré im je najbližšie. Zatiaľ boli ohlasy len pozitívne. Z ľudí robím stále krajších, ako sú. Aj keď to vraj niekedy už nie je možné, ja to dokážem:)
Objavila si sa aj v televízii - aký projekt ste spolu chystali? Ako si sa k tomu dostala?
V Markíze som sa už pár krát objavila v relácii Teleráno a najbližšie som prijala pozvanie spraviť reportáž o svojej práci pre reláciu Reflex v projekte, kde sa približujú a prezentujú mladí slovenskí umelci. Našli si ma a pozvali na základe referencií na moju tvorbu a obidve strany sme sa zhodli, že výsledný efekt bude pre diváka príťažlivý a zaujímavý.
Ilustrovanie sa javí ako veľmi príjemná a pohodová práca. Je to skutočne tak, alebo zažívaš aj ty pracovný stres?
Presne s týmto názorom sa stretávam veľmi často. Čo ťažké už len môže byť na tak pokojnej práci. Len si sedím, kreslím a robím, čo ma baví. Ako by som sa niekedy mohla sťažovať. Celkovo mi táto práca a pohoda, samozrejme, vyhovujú, avšak vyžadujú aj veľa trpezlivosti. Pri každej zákazke sa snažím stotožniť s klientovou požiadavkou, takže kreatívnemu procesu predchádza dobrá komunikácia. Keďže ide o sedavú prácu počas celého dňa, je veľmi dôležité popri práci športovať a stretávať sa s ľuďmi. Niekedy mám po pár dňoch tvorivej práce pocit, že mi už dochádza fantázia, tak viem, že potrebujem oddych a odreagovanie. Samozrejme, zažívam aj pracovný stres, hlavne ak mám v krátkom čase množstvo objednávok a každá je iného typu. Do toho mi pribúdajú ďalšie a už sa to sype. Ak mám toho veľa, nastavím sa na vyšší výkonný mód a zvládam aj stres. Samozrejme, pokiaľ mi to za ten stres stojí.
Práca z domu sa nezaobíde bez sebadisciplíny. Ako to u teba vyzerá, zobudíš sa a osem hodín kreslíš? Samozrejme, sebadisciplína je kľúčová. Ako som už spomínala, táto práca si veľakrát vyžaduje ten správny čas pre tvorbu a moju vlastnú pohodu. Takže každé ráno začínam výdatnými sladkými a zdravými raňajkami, ktoré mi pohodu privodia a pri pití čaju, alebo kávičky začínam pracovať. Niekedy si pred raňajkami idem zabehať alebo zacvičiť, alebo si cvičenie naplánujem na inú etapu dňa. Prezriem sociálne siete, emaily, novinky a podľa svojho “to do” listu si naplánujem, čo by som mala stihnúť a vybaviť. Optimálne mám nakresliť ilustrácie alebo obrazy, po obede, ktorý si pripravujem doma, vo svojom štúdiu, pokračujem v práci. Niekedy mám stretnutia, inokedy, ak celý deň kreslím a maľujem, si popoludní dám pauzu na 15-minútový spánok, dobrý čaj, niečo sladké a pokračujem až do večere. Snažím sa ako-tak držať nejakého pracovného času a nájsť si čas aj na “vlastný život”, ale málokedy vypínam úplne a aj po pracovnej dobe premýšľam o projektoch, plánujem si ďalšie dni a prijímam ďalšie objednávky. Moje dni sú však veľmi rozmanité, často len behám, vybavujem objednávky a stretávam sa s klientmi aj distribútormi,s ktorými spolupracujem v rámci predaja vlastných kolekcií tričiek, hrnčekov či krytov na mobily.
Zvykneš aj prokrastinovať?
Áno, patrím medzi ľudí, ktorí si vedia všetko poriadne naplánovať, ale aj následne poriadne prokrastinovať. Niekedy mi však najlepšie práce vzniknú práve pod tlakom, takže som sa so svojou prokrastináciou naučila žiť a dokonca mi je niekedy aj nápomocná. Aj keď stále, keď niečo robím na poslednú chvíľu, spomínam všetkých svätých a hlavne samú seba:)
Máš nejaké obľúbené rituály?
Áno, milujem raňajky. Sladké, ovocné, chutné a energetické. Potrebujem mať kľud, pokoj a až vtedy môžem pracovať. Dôležitým faktorom je aj dostatok kvalitného spánku, takže sa snažím stále spať minimálne osem hodín. Rada zdravo varím a pečiem, na odreagovanie a prečistenie hlavy pravidelne behávam a cvičím. Čo mi dokáže priniesť radosť je sobota, alebo bežný deň a prejdenie sa sama po obchodoch, uliciach Bratislavy a len také nasávanie atmosféry, prostredia, utriedenie myšlienok, trocha nákupov. Hneď ako ma to prestane baviť (rozumej pár hodín, v nákupných centrách 5 minút) sa vraciam spokojná a vyrovnaná k práci.
Malej Lolli – tvojej vernej postavičke, tvoríš vizuálny denník – čo ťa pri ňom inšpiruje?
Svet navôkol, móda, ženy, naše správanie, ja a moje pocity. Lolli je stále spokojná, pekná a šťastná. Všetky ženy sú najkrajšie, keď sú šťastné a vyrovnané so sebou. A to na nás muži najviac aj vnímajú. Pri pohľade na moju Lolli nikoho neprepadne pocit úzkosti alebo smútku, ale skôr stotožnenia. Sú to naše najprirodzenejšie vlastnosti a tie sa snažím vniesť medzi ľudí. Len trošku štýlovou a upravenou postavičkou.
Lolli je už ako značka – ako sa zrodila a kam najďalej sa dostala?
Lolli je moja autorská postavička, zrodila sa pár rokov dozadu. Pamätám sa, ako som si ju prvýkrát nakreslila ešte na základnej umeleckej škole. Chcela som nakresliť milučké dievčatko, ktoré by sa hodilo do rozprávky. Mojej rozprávky. Neskôr som na ňu zabudla, až jeden podvečer, už na vysokej škole, som si na ňu spomenula a napadol mi k nej názov Lolli’s diaries. Chcela som z nej urobiť divu ako Carrie v Sex v meste a prevteľovať ju do rôznych postáv a pozícií. Tak vznikla malá princezná Lolli, ale aj jej druhá tvár – vyspelá úspešná a štýlová žena Lolli. Úspech na seba nenechal dlho čakať, a tak sa Lolli stala mažoretkou, tanečníčkou z Lúčnice, kozmetičkou, bloggerkou... Lolli sa tak dostala na Majstrovstvá Slovenska mažoretiek - dokonca v ľudskej veľkosti, do tanečného štúdia, televízie, do omaľovánky. Je zaujímavé, že ženám sa predsa len najviac páči jej pozícia v mladšej detskej role než v podobizni „business woman“. Vraciam sa k tomu, že vnútri sme stále dievčatká. A ak už nie sme, vyhovoríme sa a kúpime to tričko dcérke:)
Vytváraš si rozprávkový svet – máš potrebu do neho unikať od reality? Alebo sa ti len nechce vyrásť?
Žijem si svoj rozprávkový svet. Už sa však môžem vyhovoriť aj tým, čo neveria v rozprávky, že je to aj moja profesia a je o ňu záujem. Realitu len zobrazujem v pozmenenom rozprávkovom svetle. Nikdy som nemala rada smutné filmy, smutné konce a som pozitívny človek, takže si neviem predstaviť, že by som vo svojej tvorbe zobrazovala niečo škaredé. Snažím sa všímať si aktuálnosť doby a vývoj spoločnosti, ale myslím, že odkaz „teš sa z maličkostí, miluj a ži si svoj život“, bude stále aktuálny.
Nie každý deň je ružový, čím sa utešuješ, keď sa ti nedarí?
Keď sa mi nedarí, tak trošku stresujem, potom sa ukľudňujem športom alebo spánkom. Najviac mi pomôže ten spánok a všetko strašné vyzerá na druhý deň úplne ináč. Myslím, že ak človek dospeje do bodu že už nevládze, alebo sa mu nedarí, je to nedostatkom oddychu, točí sa v začarovanom kruhu stresu a práce. Vtedy je potrebné byť s ľuďmi, ktorí nás podržia, ktorým sa môžeme zveriť možno aj s banálnym problémom a spomenúť si, prečo som do toho všetkého šiel a asi keď som, kde som, asi sa mi predsa len darí a toto je len zlý deň, alebo týždeň. Pri tomto si predstavujem Lolli, ako drží v ruke tabuľku s nápisom: „GO, GIRL!“ „KEEP DOING.“ :)
Zostať na voľnej nohe alebo začínať s podnikaním, to je aj o veľkej neistote – ako „v pohode“ prekonať toto obdobie?
Ísť do toho a tak trošku nerozmýšľať. Neprepočítavať a neplánovať celý biznis naraz. Človek musí cítiť a vedieť, či to pôjde a či sa to oplatí. A musí chcieť. Pokiaľ sa človek nastaví, že svoje ciele zdolá, myslím, že sa naučí zvládať aj celkovú neistotu podnikania. Je dôležité nájsť to, čo bude zarábať peniaze a pokryje hlavné náklady na mesiac a potom k tomu nabaľovať viac práce, viac zarábania. Neuznávam ľudí, ktorí idú podnikať a chcú zarobiť hneď strašne veľké peniaze a z ekonomickej stránky majú naplánované najminimálnejšie náklady a najväčšie príjmy. Aj podnikať treba s láskou a nie len s vidinou plného bankového účtu. Treba k tomu mať vzťah a to zaručí, že sa pri prvom probléme celé podnikanie nezavrhne. A ešte sa treba pripraviť na naozajstný výkon práce. Nie je to o tom, že si zariadim kanceláriu, vytlačím vizitky a spravím selfie #firstdayinmyoffice. Podnikanie je o vybavovačkách, papierovačkách a sedení s notebookom na kolenách niekde na starom gauči so zalievanou kávou po boku možno aj so slzami v očiach.
Na Slovensku sú niektorí umelci nesmierne šikovní, nevedia však svoj talent predať, naopak takí, ktorí nemajú až toľko talentu, to často vedia výborne „obkecať“ – ako to vnímaš ty?
Na Slovensku a nielen u nás sa spolu so sociálnymi sieťami rozbehlo aj veľa „fake“ biznisov. Na druhej strane je veľa umelcov a mladých podnikateľov, ktorí majú síce málo followerov a „lajkov“ na facebooku, ale ak by ste sa ich opýtali na ich prácu, povedia vám, že nestíhajú a nemajú čas na vešanie svojej rannej kávičky na instagram. Veľakrát by som sa chcela potenciálnych aktívnych podnikateľov na facebooku, snapchate a instagrame opýtať, či si za svoj mesačný príjem dokážu zaplatiť aspoň účet za telefón, alebo aj ten im platia sponzori, investori alebo rodičia. Tieto podnikania väčšinou fungujú na bártroch, najlepšie so známymi osobnosťami, od ktorých majú fotky s ich produktmi, a tak si pozorovateľ len povie, ako sa tomuto biznisu darí. Z vlastnej skúsenosti viem, že ani 10 000 lajkov a pozorovateľov vám nezaručí prílev objednávok na ďalší mesiac, len prázdne lajky na novú fotku. Naozajstní podnikatelia a umelci sú väčšinou tí, o ktorých ani nepočujeme a ktorí si vážia každého aj neznámeho zákazníka. Týmto som chcela len poukázať na skutočnosť, ako sa vytráca z podnikania duch a zmysel. Časom sa ukáže, komu ide o naozajstnú prácu a podnikanie a komu len o prestíž a rýchly predaj. Je to o šikovnosti každého jedného z nás. Nechajme všetkých, ktorí sa chcú ukazovať, nech sa ukazujú a „predávajú“, čo môžu. A tých, ktorí sú veľmi šikovní, majú potenciál a nepredávajú, to je tiež ich vec. Buď sú leniví, alebo čakajú na to, že príde čarovná víla a odhalí ich talent svetu. Všetci sme tam, kde máme byť.
Stretávaš sa aj s kritikou?
Samozrejme, stretávam sa aj s negatívnymi odozvami na svoju prácu, aj keď ich je veľmi málo. Určite neviem, alebo nepočujem o všetkých hejteroch :D Ale zastávam názor, že ak sa ti nepáči, tak nepozeraj, neobjednávaj a nechaj priestor niekomu, kto to ocení. Tiež viem, že prácu, ktorú robím, odvádzam na sto percent, kvalitne, s láskou a čo je dôležité, produkt tvorím a vyrábam. K umeniu neodmysliteľne patrí kritika, takže si dám aj poradiť, ale len do určitej miery, pretože aj moja tvorba má moje určité pravidlá a znaky, ktoré sú jej vlastné a nie stále korešpondujú s „kostolným poriadkom“ umenia a jeho pravidiel. A aby som nezabudla, mať hejterov je dobrým znakom a dobrým poháňačom výkonu a práce.
Na čom práve pracuješ?
Momentálne pracujem na objednávkach - logo pre make-up artistku, obraz do šatníka jednej fashionistky, happy portrét pre jeden pár atď. Popri tom spracúvavam objednávky na tričká, maľované tenisky, obrazy a hrnčeky a makám na svojej novej letnej kolekcii, ktorá bude bombová! :)
Aký sen by si si rada splnila?
Už si ho plním!
Danyela art nájdete na: http://danyelaarte.wix.com/danyelaart
Foto a make-up: Gabriela Mendelová photography, Bibiana Ružičková photography, make-up Lucid style, Gabriela Sarkányova a Danyela art
