Ako vníma svoju prácu? Ako ho vnímajú ostatní? Kde vznikajú jeho soundtracky a čo sa za celým procesom skrýva?
Hans Florian Zimmer, pôvodom z Nemecka, je momentálne jeden z najuznávanejších skladateľov Hollywoodu. Žije s rodinou v Los Angeles, je vedúcim divízie filmovej hudby štúdií DreamWorks a riadi štúdio Remote Control Productions v Santa Monice. Každý, kto s ním prišiel do pracovného styku, si tohto génia nevie vynachváliť a každý, kto videl kultovky ako Piráti z Karibiku, Leví kráľ, Rain Man či Inception, pozná jeho prácu. Vdychuje filmom život a emócie svojimi nevídanými skladbami. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si pohľad do duše génia.
K hudbe sa dostal ako šesťročný, hrou na klavíri a syntetizátore. S jeho jedinečným štýlom kompozície však začal relatívne neskoro, priamo digitálne. Ako sám tvrdí, k tomu pravému skladateľskému umeniu sa dostal, až keď boli počítače dostatočne sofistikované, aby mu umožnili naplniť očakávanú ,,veľkoleposť“ skladby, ktorá mu hrala v hlave. Vo svojich skladbách si veľmi potrpí na geometriu. Koncom 70. rokov začal prepisovať noty do kódov. Podľa Zimmera sú počítače hudobným nástrojom predstavujúcim technológiu našej doby, rovnako ako husle v dobe Mozarta. ,,Myslím, že husle nie sú ničím viac ako kus dreva a mŕtva mačka.’’ povedal v show The Hollywood Master.
Netreba ho však brať príliš doslovne, ako aj sám dokazuje svojou tvorbou. V súčasnosti má k dispozícii vo svojom štúdiu všetky možné hudobné softvéry, stovky tisíc zvukových vzoriek, vizuálne texturálne presahy, ktoré môžu byť prevedené na zvuk a živých hudobníkov, ktorých Hans uprednostňuje. S muzikantmi sa snaží komunikovať rovnako ako s filmármi. Nepoužíva hudobné výrazy ako ,,presto’’, skôr sa im snaží vysvetliť scénu a kontext nôt, aby sa do toho vedeli vcítiť a dali tam viac vzrušenia. Pomocou NORAD radu počítačov by mohol napodobniť celý orchester len pohybom myši, ale je si vedomý ,,krehkej existencie’’ orchestrálnych telies.
To, že máme možnosť prísť do filharmónie a ako publikum si pozrieť vystúpenie orchestra, je pre Hansa mimoriadne dôležité. Preto sa snaží svoju momentálnu skladbu dávať zahrať vždy nanovo masám vášnivých virtuózov. Nové zvuky sú potom viac organické, odlišné a jedinečné. V súvislosti s týmto prichádza Zimmer ešte so závažnejším výrokom, vníma svoju prácu viac ako poslanie. Hovorí: ,,My, ako ľudstvo, by sme utrpeli nenahraditeľnú stratu gracióznosti,’’ keby on a ďalší tvorcovia v Hollywoode prestali byť súčasťou tohto kruhu života ,,ak by všetko malo byť počítačové, zjednocujúci emocionálny zážitok, ktorý získame počúvaním a pozorovaním orchestra, by sa stratil.’’
Myšlienka, že Hans môže byť aj kreatívnou silou, ovplyvňujúcou takýto obrovský hospodársky subsystém, je pozoruhodná. Ľudia vždy prídu s niečím špeciálnejším v porovnaní so zmixovanými hudobnými vzorkami, ktoré sú síce bezchybné, ale nemajú tú podstatnú autentickosť a emócie. Zároveň ale kritizuje výučbu hry na hudobné nástroje. Muzikant by sa mal ako prvé naučiť počúvať. Priam načúvať. Ako sám o sebe tvrdí, on je v tomto šprt. Väčšinou vie presne povedať, ktorý orchester hrá, kde hrá a samozrejme, kto je dirigent a kto skladateľ. Dokonca aj aké mikrofóny používajú.
A ako sa vlastne rodia tie veľkolepé melódie? Interstellar Christophera Nolana začínal záhadným listom, ktorý poslal Zimmerovi bez toho, aby mu povedal, že plánuje natočiť vesmírne sci-fi. Vlastne bez toho, aby mu zdelil akékoľvek podrobnosti o filme. Poslal mu list, napísaný na písacom stroji, vysvetľujúc v ňom, čo on sám videl ako ústrednú tému filmu a žiadal Zimmera, aby strávil jeden deň písaním hudobných nápadov. Zimmer bol priam posadnutý, aj keď nemal tušenie, čo má Nolan za lubom. Raz v noci napísal 4-minutovú skladbu pre klavír a varhany: ,,Napísal som skladbu o tom, čo to znamená byť otcom’’.
Nolan bol nadšený, že našiel srdce svojho príbehu. A až potom Zimmerovi vyrozprával celý ten utopický príbeh, cestu vesmírom, kde hlavní hrdinovia čelia neúprosnej časovej relativite, kde sa veda pretkáva s filozofiou. Odvtedy táto ústredná melódia sprevádzala Interstellar celým procesom natáčania. Skladatelia väčšinou prídu so svojou prácou až na konci celého procesu. Pri Interstellari to ale začínalo listom dva roky pred napísaním filmu. V liste boli spomienky na osobné rozhovory, ktoré viedli Zimmer a Nolan aj so svojimi rodinami, o deťoch a o tom, čo to znamená byť otcom. Najdesivejšou vecou pre Hansa je odhaliť v hudbe svoje srdce. V Interstellari nám ukázal, že jeho srdce je prudko talentované.
Hans Zimmer hudbou doslova žije. Či o nej aj sníva? Pre Hollywoodreporter.com prezradil, ako vznikla skladba Bane z Dark Knight Rises: ,,Niekedy, málokedy, väčšinou si to nepamätám. Ale raz sa mi prisnil celý šialený Bane opus. Tak som to teda zapísal a vzal do Warner Brothers a povedal som, viete, mám takú ideu, ale neviem, či bude fungovať. Zaslúžil som si už to právo, ísť len tak do Londýna prenajať si tam orchester na pár dní? A ak to nebude fungovať a bude to podľa mňa príšerné, môžeme to proste zmiesť zo stola, vyhodiť do koša a vy mi nepoviete, že som práve minul polovicu hudobného rozpočtu? Na sekundu sa zamysleli a potom mi povedali, choď do toho. A ono sa to vážne ukázalo byť skvelé. Bolo to skôr o tom, ako objaviť súlad s orchestrom. Pretože zvyčajne je to tak, že stojíte pred nimi, hovoríte na nich a dávate im presné inštrukcie. Ale v tomto prípade to bolo viac kolegiálne, sadol som si pred nich, pozerali sme sa navzájom do očí. Potom som im to všetko napísal a hovorím, tu máte noty, teraz sa ich naučte a uvidíme, čo s nimi dokážeme urobiť. A tak sme začali experimentovať. Pýtate sa, ako dokážete jamovať so sto ľuďmi v miestnosti? Ukázalo sa, že proste fajn.“
A tak vznikol Bane z Temného rytiera, ktorý zase o kúsok posunul hranice. Zimmer chcel vytvoriť niečo skutočne provokatívne, niečo, čo by určité publikum mohlo dokonca neznášať. Cítiť v tomto soundtracku závan punku a sem tam to pripomína skôr kriedu o tabuľu, než hudbu. V každom prípade, temnú atmosféru filmu a sociopatického Jokera v podaní Heatha Ledgera (jedna z jeho posledných úloh) vystihol na výbornú.
Hans sám o sebe tvrdí, že je veľmi vizuálny, čo je nepostrádateľná vlastnosť skladateľa filmovej hudby. Pri tzv. ,,spotovaní’’ (spotting) sa skladateľ spolu s režisérom dohadujú na hudbe k jednotlivým scénam. Zimmer je údajne najlepší ,,spotter” vôbec. Má mimoriadny zmysel pre to, čo na diváka vo filme zafunguje. Má napríklad problém s mp3 prehrávačmi. Ľudia vraj potrebujú viac zmyslov, aby ,,vzbĺkli’’, aby pocítili ten strhujúci zážitok, zimomriavky, ten pocit, na ktorý len tak nezabudnú. A to je dôvod, prečo sa rozhodol robiť soundtracky k filmom. Dávať ľuďom tento pocit. ,,Prvá vec, na ktorú myslím, je hudba a posledná vec, na ktorú myslím, je hudba. Som ako nejaký Monk. Nevidím veľa denného svetla. Chodím von s muzikantmi a režisérmi. A snažím sa investovať do hudby čo najväčšiu časť svojho života.’’
A teraz sa na chvíľu presunieme do jeho štúdia v Santa Monice v Kalifornii. Asi si predstavíte hudobné nástroje od výmyslu sveta, kopu techniky, počítačov, reprákov a káblov. Áno, je tu tucet miestností určených na kompozíciu, dve mixovacie štúdiá a priestor na nahrávanie. Ale nie je to len také obyčajné hudobné štúdio. Hans v ňom trávi veľa času, a tak si z neho spravil svoju vlastnú oázu tvorivosti. Od novinárov, priateľov a známych padlo veľa výstižných výrazov na jeho pracovisko - steampunk techno budoár, valhalla, turecký bordel v 19. storočí. V každom prípade, popri všetkých tých technických štúdiových vecičkách, tá dekadencia odetá v krvavo-červenom zamate pôsobí štýlovo, originálne a musí sa v nej parádne prokrastinovať. Jeho reakcia na otázku ako komponuje hudbu: ,,Strach, panika, nápad, prokrastinácia, konverzácia, intenzívnejšia konverzácia s režisérom a kameramanom, čítanie enormného počtu kníh, viac pokrastinácie, viac strachu a viac deadlinov, až pokým mi niekto nevytrhne soundtrack z rúk s tým, že je hotový.’’ Hansa Zimmera, keď pracuje na filme, môžete stretnúť iba v jeho štúdiu a štádium, v akom sa projekt nachádza, spoznáte podľa dĺžky jeho brady.
Remote control (štúdio) poskytuje dočasný domov nielen Zimmerovi, ale aj mnohým iným skladateľom, ktorí s ním spolupracujú. Kapacity ako Harry Gregson-Williams, John Powell, Steve Jablonsky a James Levine je len pár z Hansových pravidelných noclažníkov. „Viete, v lete, keď sa pozriete na faktúry, na štyroch z piatich najlepších filmov roka sa ľudia podieľali tu." poznamenáva Harry.
Pri fotografiách známeho fotografa a blogera Treya Ratcliffa už je nám jasné, ako vie Hans v štúdiu stráviť nekonečné hodiny. Zariadil si to tam veru pekne.
Za svoju prácu získal radu ocenení, za zmienku stojí 1 Oscar (10 nominácií), 2 Zlaté glóbusy (12 nominácií) a 8 nominácií na cenu BAFTA. K tomu Lifetime Achievement Award vo filmovej kompozícii od National Board of Review, Henry Mancini Award za celoživotné dielo a BMI Richard Kirk Cena za celoživotný prínos v roku 1996. V decembri roku 2010 Zimmer dostal hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. Ocenenie venoval svojej publicistke a dlhoročnej priateľke Ronni Chasen, ktorá bola zastrelená v Beverly Hills mesiac predtým.
V roku 2000 Zimmer účinkoval prvýkrát naživo s orchestrom a zborom na 27. výročí Flanders International Film Festival v Ghente. V novembri minulého roka ohlásil šnúru koncertov ,,Hans Zimmer Live on Tour'', ktorá začína v apríli v Londýne. K nám do Bratislavy zavíta 5. mája 2016 s vyše 70 hudobníkmi, vrátane 20-člennej štúdiovej kapely, s ktorou nahráva soundtracky po boku s Lebo M, známym hlavne vďaka ohromujúcemu vokálu v Levom kráľovi a, samozrejme, orchestrom a zborom. Hans si dal záležať aj na vizuálnom zážitku pre divákov. Spolupracoval so svetovo uznávaným svetelným dizajnérom Marcom Brickmanom, ktorý má na svedomí napríklad svetelnú kompozíciu na Empire State Building v New Yorku a pracoval na projektoch pre Pink Floyd, Nine Inch Nails či Barbaru Streisand.
,,Vždy som chcel spraviť takéto turné a som nesmierne vzrušený z toho, že ten čas konečne nastal. Som nadšený, že so sebou beriem pár veľmi talentovaných priateľov, aby sme venovali nášmu publiku zážitok, ktorý doteraz nemohli zažiť nikde inde.’’
