"Český herkules" patrí medzi najslávnejších športovcov v našich dejinách.
Patril medzi priekopníkov grécko-rímskeho zápasenia, budovania vlastného tela a najlepších športovcov svojej doby. Dnes by silákovi Gustavovi Frištenskému prischlo viac pomenovanie strongman. V mladosti útly chlapec sa rokmi vypracoval na statného muža, ktorý sa do dejín zapísal nezmazateľným písmom. Nie však iba svojím športovým majstrovstvom, z veľkej časti svojou osobnosťou, sociálnym cítením a charizmatickým vystupovaním.
Narodil sa v roku 1879, v meste Křechoř, vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku a spočiatku to vôbec nevyzeralo, že sa bude venovať športu. Narodil sa ako chorľavé dieťa, historky hovoria, že choré batoľa jedného dňa rodičia vykúpali v pálenke. Od detstva musel malý Gustav vypomáhať na rodinnom statku a starať sa o troch mladších súrodencov, čo ho zoceľovalo a učilo k disciplíne. Neskôr, keď dosiahol veku učňa, snažil sa priučiť kováčskemu remeslu, no po tom, ako pri práci utrpel popáleniny, ho jeho rodina prehovorila ku o niečo bezpečnejšiemu povolaniu. Priučil sa teda mäsiarstvu a neskôr získal prácu v Brne u nemeckého mäsiara. Túha po zdokonaľovaní svojho tela a budovaní sily sa uňho naplno začala prejavovať práve v tomto období. Sám si začal vyrábať provizórne činky zo železných tyčí a kameňov, s ktorými cvičil. Dostal sa do tamojšieho športového klubu Hellas, kde pri vstupných testoch ohromil všetkých prítomných svojou silou a výbušnosťou.
Vo veku 18 rokov oficiálne začal so zápasením. Kariéra na žinenkách nabrala raketový vzostup a už v roku 1903 cestoval na amatérske majstrovstvá európy do holandského Rotterdamu. Celú cestu si platil z našetrených peňazí, pretože klub nemal dostatok finančných prostriedkov. Na mieste podujatia ho po príchode rozčúlilo, že bol vedený ako reprezentant Rakúsko-Uhorska a tiež to, že jeho meno nebolo písané s diakritikou. Pri vyhlasovaní víťazov už bol označený ako zástupca Česka a jeho meno bolo uvedené správne. Súperom nedal šancu a ako neporazený si domov odniesol majstrovský titul. Na vlakovej stanici ho údajne vítali húfy fanúšikov, meno Gustav Frištenský sa pomaly dostávalo do širšieho verejného povedomia.
V práci mu však úspech na športovom poli priťažil. Nemecký majiteľ mäsiarstva Moritz Soffer, u ktorého v Brne pracoval, ho po návrate z Rotterdamu dal vyhodiť. Koluje množstvo dohadov o tom, prečo tak urobil. Jedna z nich hovorí, že sám Koffer bol v mladosti neúspešným zápasníkom a jeho ego neunieslo úspech svojho zamestnanca. Gustavovi tak neostalo nič iné, ako sa svojmu milovanému koníčku venovať naplno. Vydal sa na dráhu profesionálneho zápasníka, čo však v tej dobe samo o sebe bolo považované za riskantný krok. Predsa len bolo viac zaužívané, aby sa chlap priučil remeslu a získal "slušnú" prácu. Amatérsku kariéru zakončil po viac ako 2000 zápasoch. Nenašiel v nich premožiteľa.
Po prestupe k profesionálom precestoval množstvo štátov. Jednu dobu dokonca vystupoval so slávnym cirkusom Kludský. Navštívil Rusko, Balkán, Škandináviu, takmer celú západnú Európu i štáty Latinskej Ameriky. Zápasil dokonca aj v slávnej newyorskej Madison Square Garden pred zrakmi 30-tisíc divákov. Všade kam prišiel, robil dobré meno svojej vlasti, ľudia obdivovali jeho silu a zmysel pre čestnosť. Už na začiatku 20. storočia patril životosprávou medzi športovcov 21. storočia. Nefajčil, nepil alkohol, snažil sa zdravo stravovať, kondíciu si rôznymi cvikmi udržoval každý deň, no tiež nezabúdal dbať o svoj dokonalý zovňajšok. Medzi jeho najobľúbenejšie cviky patrili tie s vlastnou váhou. Jeho nadčasovosť potvrdzuje aj fakt, že si o svojich súperoch zisťoval informácie a viedol zápisy. O jednom si údajne napísal: "Je tučný jako prase a neovládá chvaty.“
Po rokoch na cestách sa v roku 1917 usadil vo svojej milovanej vlasti. Videl prakticky celý svet a množstvo krásnych miest, no v srdci nosil stále domovinu. Oženil sa s dcérou tamojšieho pivára v meste Litovel, patriacom do olomouckého okresu. So zápasením však nedokázal prestať. V novovzniknutom Česko-slovenskom štáte získal národný profesionálny titul. Neskôr, v roku 1929, triumfoval na profesionálnych majstrovstvách európy v pražskej Lucerně, vo veku úctyhodných 50 rokov. V tomto období dokonca zaujal filmárov a objavil sa v dvoch filmoch.
S príchodom druhej svetovej vojny však jeho idylické nažívanie dostalo trhliny. Nacisti mu zobrali hospodárstvo, do ktorého spolu s bratom investoval koncom 20. rokov väčšinu peňazí, zarobených z ciest. Ako hrdý Čech, len veľmi ťažko znášal obdobie Protektorátu. Zapojil sa do protinacistického odboja, finančne ho podporoval a po peňažnej stránke údajne vypomáhal aj trpiacim rodinám, ktorým zhabali nacisti majetok. Slabším pomáhal prakticky celý život, vyvinula sa v ňom silná empatia a neznášal povyšovanie.
Neskôr bol zatknutý a väznený Gestapom. Podľa svedectiev jeho rodinných príslušníkov si za mrežami vlastnoručne vyrobil písacie potreby a na prepašovaný papier spísal svoju obhajobu. Tú neskôr naozaj použil pred súdom. Nepomohlo mu to však, Nemci premýšľali nad jeho deportáciou do koncentračného tábora Mauthausen, čo znamenalo takmer istú smrť. Z väzenia mu nakoniec pomohla manželka. Predala väčšinu cenností a podplatila dôstojníkov Gestapa. Do kariet mu hralo, že sa písal už rok 1944 a Nemci tušili, že vojnu nevyhrajú, preto sa mnohí snažili pred útekom čo najlepšie finančne zabezpečiť.
V povojnových rokoch ukončil svoju aktívnu kariéru a bojoval už len v rámci exibícií. Rodina Frištenských sa však pomaly dostávala do finančných ťažkosti. Starnúci Gustav už nedokázal zarobiť toľko, ako počas jeho najlepších rokov. K zlepšeniu situácie nepomohla ani komunistická kolektivizácia poľnohospodárstva, v rámci ktorej opäť prišiel o statok. Vládnuca garnitúra mu dlho vyčítala športovú minulosť, jeho brat František dokonca skončil v gulagu. Napriek tomu, že sám na tom nebol najlepšie, často daroval svoj zárobok za exibičné zápasy tým chudobnejším, teda tým, ktorí to podľa neho potrebovali viac. Slávny zápasník penziu nedostával, aj keď na ňu mal právo a roky o ňu žiadal. To sa zmenilo až v roku 1956, keď mu bolo priznaných 450 kčs mesačne. Napriek tomu bol nútený rozpredávať svoje trofeje, čo niesol veľmi ťažko. Istá historka hovorí o tom, že jednu z trofejí predal, aby pomohol matke troch detí. Tá v mladom veku ovdovela a zostala na pokraji chudoby. Komunistické Československo nakoniec uznalo Frištenského športové úspechy a v spomínanom roku 1956 mu udelilo titul Zaslúžilý majster športu. Z ocenenia sa však dlho neradoval. O rok neskôr vo svojich nedožitých 78 rokoch ukončil pozemskú púť.
Celkovo zápasil počas celej kariéry proti viac ako 10-tisíc protivníkom, pred zrakmi miliónov divákov z celého sveta. Všetky jeho prehry by sa dali zrátať na prstoch dvoch rúk. Šíril dobré meno svojej krajiny, vždy vystupoval čestne a k silovým športom priviedol tisícky budúcich športovcov. Zápasil až do neuveriteľného veku 72 rokov a zanechal po sebe nesmrteľný odkaz. Dnes je meno Gustav Frištenský ikonou, symbolom sily, odhodlania a neskrotnosti. Zažil Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Protektorát Čechy a Morava i komunistické Česko-slovensko. Nikdy však neprestal milovať šport, svoju vlasť a ľudí.
