Ak vás 3. séria sklamala, nezúfajte a zapínajte Netflix. House of Cards je totiž opäť na koni.
Predtým, ako začnem písať túto recenziu, chcem sa vás opýtať: vedeli by ste definovať, čo je to politika? Záleží na tom, kto sa pýta, kto odpovedá, v akom období sa nachádzame a kto stojí na tom pomyselnom vrchole sveta. Samozrejme. Keď to však zovšeobecníme, môžeme pre politiku vymedziť dve definície. Prvou je, že je to „umenie možného". Celkom príjemné, veľkorysé a optimistické. Druhá však hovorí, že je to „boj o moc" a práve táto v sebe nesie najviac realizmu. Neviete si predstaviť, čo to znamená? Tak to ste asi nemali nikdy pustený známy seriál z dielne Netflixu s názvom House of Cards. Frank Underwood totiž dokazuje epizódu za epizódou, že je chladný, bezcitný a cieľavedomý politik. Ba čo viac. V štvrtej sérii dostaneme toho makiavelizmu ešte o štipku viac. Poradilo si však posledných trinásť častí dostatočne dobre v porovnaní s predchádzajúcou konkurenciou? Začneme asi tam, kde sme naposledy skončili.
PS: Nemusíte sa báť, v recenzii sa vyhnem akýmkoľvek priamym príbehovým spoilerom.
Ak patríte k ľudom ako ja, ktorí poctivo hltali aj tretiu sériu tejto politicky ladenej kôpky umenia, určite budete prekvapení, že ostatní, triezvejší diváci, neboli všetci do jedného úplne nadšení. Objavovali sa pomerne nízke, alebo skôr nižšie hodnotenia a musím priznať, že dokážem pochopiť prečo. Kolega jej toho tiež vytkol viac ako dosť, no v konečnom dôsledku si odniesla nadpriemerných 7/10. Očakávania teda boli obrovské, no rovnako ako v politike, ani tu sme nemali takmer žiadnu istotu. Prešiel však rok a nám visia sánky tak, ako keby žiadne experimentovanie s predchádzajúcou sériou ani neexistovalo.
Poviem vám, čo už viete z trailerov. Primárky sú v plnom prúde, americká politická scéna sa koncentruje, mocní chcú byť mocnejší a Frank s manželkou Claire majú vážny problém. Tí, čo sú so seriálom oboznámení, vedia, že sa nikdy nekoncentruje na jeden určitý konflikt, a preto vám môžem bez obáv zo spoilerovania povedať, že tomu tak nebude ani teraz. Vieme predsa, že iba v samotnej strane je pár ľudí, ktorí by najradšej videli Frankovu hlavu na podnose v oválnej pracovni. Čo však druhá strana barikády vo forme republikánov? Tí sa veru začnú ozývať tiež. Tieto konflikty (aj keď nielen tie) nám privedú na scénu aspoň na krátky čas množstvo starých tvárí a aj zopár tých nových. Práve tu sa dostávame k jednému z mála problémov. Kevin Spacey je ako Frank úžasný a Robin Wright ako oceľová Claire snáď ešte viac. Práve jej je venovaná obrovská časť pódia a tvorcovia, pravdepodobne, pokladali za potrebné, aby sme s vysokou a elektrizujúcou blondínou sympatizovali rovnako, ako s jej prezidentským manželom. Súhlasím. Ak sa k nám má dostať niečo veľké, potrebujeme byť citovo previazaní s oboma. Bohužiaľ, tento osobnejší náhľad na život Claire sa využil na úkor vykreslenia kvalitného „záporáka". Bez toho, aby ste boli znalí v politických reáliách, si sami viete domyslieť, že keď sa strana X háda, využíva to strana Y. Práve strana Y však dosadila do svojho čela tak nesympatickú osobu, že sa úprimne čudujem tomu, že vôbec prešiel kástingom. Joel Kinnaman sa na úlohu politika jednoducho nehodí. Jeho osobnosť neobkolesuje žiadna charizma a aj keď sa to postupom ubiehajúcich minút zlepšuje, stále si viem predstaviť lepšieho kandidáta.
Či už s ním, alebo bez neho, všetky dialógy prešli snáď trojitou kontrolou, keďže v nich nenachádzame výrazne slabé miesta. Veta za vetou, replika za replikou, všetko má svoj účel. Ak nie posúvanie príbehu, tak nervydrásajúcu osobnostnú transformáciu. Ak nie gradáciu, tak dokazovanie, že niektorí jedinci sa nezastavia pred ničím. Po Francisovej hláške: „Politics is no longer just theater, it's show business. So let's put on the best show in town." budete mať zimomriavky po celom tele. To všetko je samozrejme dôkazom toho, že scenár je ešte drsnejší, ako kedykoľvek predtým. Je síce pravda, že v niektorých momentoch sa môže zdať, že určité osoby z kategórie „badass" poľavujú, no slovom drsnejší nemierim do týchto končín. Drsnejší vo svojej realistickosti, vo svojom prevedení a prenesení sa opäť na planétu Zem. Ani tu nenesie zásluhu iba scenár, musíme vyzdvihnúť aj réžiu. Tak temná, ponurá, s dokonalými farbami a fincherovskou kamerou, ktorá presne vie, kedy máte vidieť postavy z rôznych uhlov, ktorá vie, ako má štylizovať prostredie a ktorá vie, kedy uhnúť s nádherne statickým záberom do iných zákutí scény. Ale...
Možno sa vám bude zdať, že si protirečím, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že aj napriek perfektnej exekúcii, v niektorých momentoch tvorcovia nemali jasno v tom, ako chcú pokračovať. Scenár, réžia a drvivá väčšina hereckých výkonov vyráža dych, no v zopár momentoch som sa jednoducho musel zamyslieť nad tým, či tá a oná udalosť bola súčasťou plánu od začiatku, alebo sa doplnila pár mesiacov pred finalizovaním celej série.
Ako by som to teda zhrnul a odpovedal na otázky vytýčené v nadpise? Dostávame ešte temnejší zážitok? Áno. Niektoré scény oplývajú nádherne vystavaným mysterióznom a dovolím si tvrdiť, že vás v istých momentoch ovalí studený pot. Je brutálnejšia? Dá sa to tak povedať. Pokiaľ si však pod pojmom brutálnosť nepredstavujete potoky krvi. Brutálnosť spočíva v perfektných dialógoch, chladných pohľadoch a bezohľadných činoch. Je osobnejšia? Jednoznačne áno. Dostávame sa pod kožu ďalším postavám, s ktorými sme doteraz nemuseli súcitiť, a to otvára dvere pre ďalšie a ďalšie možnosti.
House of Cards perfektne odzrkadľuje tamojšiu politickú scénu a politiku ako boj o moc. Samozrejme, absentuje prítomnosť mnohých premenných pracujúcich v reálnom svete, ako napríklad história. Nič to však nemení na veci, že aktuálne udalosti atakuje snáď ešte lepšie, než kedykoľvek predtým. Veta: „The moment bigotry becomes a form of patriotism, America is no longer America." je predsa v ich politike aktuálna aj teraz, a to bez toho, aby ste to na prvý pohľad zaregistrovali. 4. séria House of Cards síce mala svoje „mušky" (áno, zdrobnenina je potrebná), no aj tak dodáva jeden z najlepších zážitkov, aké sme doposiaľ z dielne tvorcov mohli vidieť. Buďte pripravení. Neuvidíte cliffhangery, ktoré vás prinútia zapnúť ďalšiu časť. Naopak. Donúti vás k tomu komplexnosť celého vytvoreného sveta a túžba zistiť, kedy už konečne Frank nakope všetkých do ich lojálnych pozadí. Udeľujeme mu kvalitných 8.5/10, no pokiaľ vás bezcitnosť a moc fascinuje rovnako ako mňa, kľudne si ešte pol bodíka prihoďte. Nikto vám to nebude zazlievať.
