Každý deň trávi niekoľko hodín na špičkách a tvrdo tak pracuje na uskutočnení svojho sna.
Romana zasvätila svoj život baletu, ktorý už od detstva považovala za niečo, čo je pre ňu prirodzené, za súčasť svojej osobnosti. V mladom veku opustila rodnú krajinu a skúsila šťastie v zahraničí. Prvé úspechy a prvé sóla zažívala v Nemecku, odkiaľ jej cesta viedla do Ruska, mekky vrcholového baletu. Vďaka svojmu talentu, disciplíne a pevnej vôli sa stala prvou Slovenkou študujúcou na uznávanej baletnej škole v Moskve. Dnes stojí na začiatku svojej profesionálnej baletnej kariéry. Čoho všetkého sa musela vzdať a ako sa jej už roky žije stovky kilometrov od domova, si prečítaj v našom rozhovore.
Ahoj, mohla by si sa nám na úvod trochu predstaviť a povedať nám niečo o sebe, aby ste ťa lepšie spoznali?
Ahoj, volám sa Romana Juhanesovičová, mám 19 rokov a pochádzam z Bratislavy. Som povolaním baletka, ale inak úplne obyčajná mladá baba. V 14-tich som vymenila rodnú Bratislavu za Berlín a ten neskôr za Moskvu. Stala som sa tak prvou Slovenkou, ktorá študovala na Bolshoi Ballet Academy od vzniku Slovenskej republiky.
Ako dlho sa venuješ baletu, čo ťa k nemu priviedlo a prečo práve tento druh tanca?
Baletu sa venujem už 15 rokov. Bola som veľmi živé dieťa, odjakživa som mala v sebe plno energie. Rodičia si všimli, že mám dobrú koordináciu a to ich, prirodzene, viedlo k tanečnému krúžku a ku gymnastike. Tanec som si veľmi obľúbila, a keď sme pre mňa vyberali školu, rozhodli sme sa, že skúsim talentové skúšky na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave, na ktorých som sa umiestnila na prvom mieste. Veľmi som sa tomu potešila a nad inými školami už ani neuvažovala. Balet bol už odjakživa akousi mojou súčasťou, bolo to pre mňa čosi prirodzené. Uvažovala som aj nad inými druhmi tanca, ale balet ma fascinoval tak ako žiadny iný. Páči sa mi na ňom perfekcionizmus a tiež to, ako je dôležité kontrolovať každý jeden pohyb, každý sval vo svojom tele. A samozrejme je to super pocit byť na javisku a oddať všetky svoje emócie divákom.
Opíš nám teda svoje začiatky a ako si sa vlastne dostala až do Ruska, ktoré je považované za najprestížnejšiu krajinu v balete?
Moje baletné začiatky sa viažu k Detskému baletnému štúdiu Magdalény Thierovej a k baletnému štúdiu Terpsichoré. V 10-tich rokoch som nastúpila na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. Prežila som tam štyri roky, na ktoré mám veľa krásnych spomienok. Zažila som tam prvé úspechy, prvé sóla a taktiež som dostala možnosť tancovať hlavnú detskú rolu v balete Luskáčik v Slovenskom národnom divadle. Tieto roky som si užívala, mala som dobrú motiváciu, a aj preto som sa rozhodla skúsiť šťastie v zahraničí. Pôvodne som mala nasmerované do Hamburgu, kde ma však na konkurze neprijali a cestou späť sme sa vďaka zlej navigácii ocitli v Berlíne. Vtedy moja mama dostala trochu šialený nápad a všetko sa to skončilo tak, že už na ďalší deň som robila konkurz do Berlínskej Štátnej Baletnej školy. Bola som prijatá a tak som v septembri mohla nastúpiť. Samozrejme, že začiatky boli veľmi ťažké. Prvý mesiac som sa nevyhla plaču, a keďže nemecky som nerozprávala, v balete som mala veľké nedostatky. Zo všetkého som sa cítila byť vyčerpaná. V krátkej dobe sa však všetko zmenilo, o dva mesiace som hovorila slušnou nemčinou, našla som si kamarátov, v balete som robila veľké pokroky a prvý rok sa pre mňa končil veľmi úspešne. Druhý rok bol ťažší, pretože zo strany mojej učiteľky som sa už necítila byť podporovaná tak ako predtým. Hovorila mi, že pre balet som nízka a nikde sa neuplatním. Neskôr si ma prestala všímať a pre mňa tak nastali ťažké časy. Rozhodovala som sa, či skúsim inú školu alebo s tým úplne skončím. Nakoniec som tomu dala poslednú šancu a bola som prijatá do English National Ballet School v Londýne, kde mi bolo ponúknuté plné štipendium, a takisto do Bolshoi Ballet Academy, kam som sa rozhodla nastúpiť.
V poriadku, dostala si sa na svoju vysnívanú školu, ktorá sa ale od tvojho domova nachádzala poriadne ďaleko. Čo teda nasledovalo potom? Čo na to tvoja rodina?
Moja rodina ma vždy podporovala vo všetkom, čo robím. Až na tie financie sa veľmi tešili z toho, že idem do Moskvy a vedeli, že to zvládnem. Jediný, kto ma prehováral, aby som ostala doma, bola moja babka. Pamätám si, že ma dokonca nabalila jedlom, lebo keby náhodou vojna... Prvý raz so mnou do Moskvy letela moja mama a bola som zbalená do dvoch veľkých kufrov a v podstate mi to aj stačilo. Som človek, ktorý si so sebou nepotrebuje sťahovať celú skriňu, išla som tam žiť na internát a v škole sme boli celé dni v teplákoch a dresoch.
Čiže si sa od rodiny a priateľov presťahovala do ďalekej Moskvy. Ako si to zvládala? Bol to pre teba šok alebo si si to až tak nepripúšťala k srdcu?
Na takýto život som už bola zvyknutá z Berlína, takže som to brala viac-menej športovo. Nebála som sa, veď dnes už je technika vyspelá a nie je ťažké byť s blízkymi v kontakte cez internet. Samozrejme, že mi chýbala rodina a tiež moji slovenskí a nemeckí kamaráti, ale diaľka ma naučila, že silné kamarátstvo vydrží všetko. Na začiatku som párkrát blúdila po škole aj po Moskve, ale môžem povedať, že som si zvykla veľmi rýchlo. Po rusky som nevedela, ale keďže ma baví štúdium cudzích jazykov a slovenčina a ruština nie sú až tak veľmi rozdielne, tak som sa ju naučila pomerne rýchlo.
Spomínaš, že si tam žila na internáte. Ako taký internát v Rusku vlastne vyzerá?
Internát sa nachádzal na 3. poschodí našej školy. Jedna časť bola chlapčenská a druhá dievčenská, ale mohli sme sa pohybovať voľne vo všetkých častiach. Nachádzala sa tam kuchyňa, ktorá pozostávala z rýchlovarnej kanvice a mikrovlnky. Prvý rok sme bývali na izbe tri a druhý rok tiež, s výnimkou posledných štyroch mesiacov, kedy som už bola sama. Po Nemecku som bola zvyknutá na lepšie podmienky, ale stále to bolo dostatočne slušné. Na začiatku som mala problém s matracom, z ktorého trčali pružiny, ale keď som ich požiadala o výmenu, nebol s tým žiaden problém. Izby boli veľmi slušné, čo sa však o sprchách a toaletách povedať nedalo. V prepočte nás bolo sto dievčat na desať spŕch a desať záchodov.
Skús nám opísať, ako vyzerá deň študentky prestížnej baletnej školy. Čo všetko si musela za jeden deň stihnúť?
Školu sme mali od pondelka do soboty. V Moskve som sa venovala čisto baletu, takže rozvrh som nemala až taký náročný, no vždy som sa pripravovala na rôzne skúšky na Slovensko, kde som si robila aj maturitu. Vstávala som väčšinou o ôsmej a o deviatej mi začínalo vyučovanie dvoma hodinami ruštiny. O jedenástej nasledovala hodina klasického tanca, ktorá je vlastne základ celého baletu a rozvíja sa v nej technická úroveň tanečníka. Po klasike bol obed alebo namiesto neho dvakrát do týždňa herectvo, prípadne gymnastika. Po obede škola pokračovala, a to dvakrát do týždňa charakterovým tancom, jedenkrát do týždňa historickým tancom a tiež som mala dvakrát praktiku, na ktorej sa cvičia baletné variácie alebo rôzne tance. Druhý rok sa mi dvakrát do týždňa pridala hodina Pas de deux, teda hodina tanca s partnerom. V lepšie dni sa môj deň končil o tretej alebo o piatej, v tie horšie okolo siedmej večer.
Aké boli tvoje tréningy a akí boli učitelia? Bolo to naozaj také náročné ako sa hovorí?
Ja si osobne myslím, že ak sa človek snaží na 100%, tréning je vždy náročným. Vždy sa nájde niečo, čo sa dá spraviť lepšie, vždy je sa kam posúvať. Mala som však úžasných učiteľov, z ktorých išla pozitívna energia a motivácia. Oni tam baletom doslova žijú, odovzdáva sa z generácie na generáciu. Správali sa k nám rovnako ako k domácim, nepociťovala som z ich strany žiaden odstup. Prvý rok ma učila jedna mladá pedagogička, na ktorú doteraz v dobrom spomínam, a ktorá sa stala mojím vzorom. Samozrejme, niekedy aj kričali a boli prísni, ale robili to hlavne pre nás. Záležalo im na tom, aby sme sa neustále zlepšovali. Za tie dva roky, ktoré som tam strávila, som sa od nich naučila skutočne veľa a viem, že mi to ostane na celý život.
Spomínaš, že škola trvala od pondelka do soboty. Ako si teda trávila nedele, ktoré boli tvojim jediným voľným dňom v týždni?
Občas sme sa išli s kamarátmi niekde najesť, prípadne sme zašli na kávu alebo sme sa prechádzali a obzerali si Moskvu. Veľa času som však trávila aj sama, keďže som po celom týždni bola unavená a potrebovala som istý čas len pre seba. Vtedy som poväčšine upratovala, prala, pozerala seriály a iba tak oddychovala.
Ako vyzeral, resp. vyzerá tvoj jedálniček? Držíš nejaké špeciálne diéty alebo sa v niečom výrazne obmedzuješ?
Udržiavanie si postavy je u mňa veľmi komplikovaná téma. Keď som bola mladšia, bola som veľmi chudá, potom som však trochu zlenivela a postava sa mi zmenila. Tým pádom, som na sebe musela začať makať dvakrát tvrdšie. Špeciálne diéty som nedržala, no je pravda, že si na stravu dávam pozor a jem len zdravé veci. Základom je pre mňa pohyb, čo vďaka mojej profesii pre mňa nepredstavuje žiaden problém. Momentálne sa snažím nejesť chlieb, bielu múku a cestoviny a namiesto toho jem zeleninu, ovocie, ryby a všetky tie zdravé veci, ktoré sú teraz v móde. A ešte sa snažím nejesť po šiestej, siedmej. Mojou slabosťou sú sladkosti, ale snažím sa ich obmedzovať. Aj keby som nebola baletkou, stravovala by som sa zdravo a hýbala sa iným spôsobom, pretože chcem byť zdravá aj vo vyššom veku. Myslím si, že by to malo byť v záujme každého z nás.
Hovorí sa, že medzi baletkami panuje veľká súťaživosť a jedna pre druhú ste konkurenciou. Čo teda ostatné dievčatá? Boli ste kamarátky alebo niečo také ako úprimné kamarátstvo tam nehrozilo ani náhodou?
Myslím si, že zdravá súťaživosť nás posúva dopredu a núti nás udržať si istú úroveň. Zvykla som si, že sme si medzi sebou nejako extra nepomáhali a dôležité informácie sme si väčšinou nechávali pre seba. Úprimné kamarátstvo som v Moskve nezažila, ale v podstate som ho tam ani nehľadala. Mala som tam známych, s ktorými som vychádzala dobre, občas sme išli spolu von a doteraz sme spolu v kontakte. Mám najlepšiu kamarátku zo Slovenska a niekoľko skutočne blízkych kamarátov. To sú ľudia, o ktorých viem, že ma podržia, môžem im veriť a to je na dnešnú dobu viac ako vzácne. Čo sa týka všelijakých ohováračiek a konfliktov, tak také veci neriešim a držím sa motta: Those who mind don't matter and those who matter don't mind.
Bolo zahraničné štúdium finančne náročné? Ako si to zvládla po tejto stránke?
Financie boli skutočne veľkým problémom, keďže táto škola nedávala štipendiá zahraničným študentom. Našťastie sa mi to celé podarilo vďaka dobrým priateľom, Nadácii Tatra Banky, Nadácii Talenty novej Európy, a hlavne vďaka mojim rodičom, ktorí toho pre mňa veľa obetovali. Dvojročné školné, ktoré zahŕňalo štúdium, stravu a internát, nás dokopy vyšlo na 40 000 eur. Samozrejme, špičky a cvičky som si už kupovala z vlastných. Za mesiac som sa snažila vydržať s dvoma alebo troma pármi, čo ma vychádzalo v prepočte na 40 až 60 eur. Snažila som sa šetriť, ako sa len dalo, lebo to bolo skutočne finančne náročné.
Kde sa momentálne nachádzaš a čomu sa v súčasnosti venuješ?
V podstate sa teraz nachádzam na začiatku svojej profesionálnej baletnej kariéry. Iba pol roka som členkou baletného súboru Astrachánskeho štátneho divadla opery a baletu v ruskom meste Astrachán. Nastúpila som tam v októbri, takže opäť raz zažívam všetko od začiatku, a to už po tretíkrát. Zvykám si na nové prostredie a nových ľudí. Ale zatiaľ som spokojná. Máme veľa baletných predstavení, takže roboty je dosť. Sú to pre mňa stále nové a nové skúsenosti, čo je pre mladého tanečníka veľmi dôležité.
Takže si skončila školu a pracuješ ako profesionálna tanečníčka v baletnom súbore. To znamená, že si už na seba zarábaš sama?
Áno, mesačne už dostávam výplatu. Momentálne žijem v byte s dvoma Japonkami, ale mám v ňom samostatnú izbu. Byt nám platí zamestnávateľ. Dá sa teda povedať, že žijem dospelácky život. Rodičia mi už neplatia nič a ani mi nijako neprilepšujú. Po tých rokoch už bude rad na mne, aby som im prilepšovala ja a začala im pomáhať. Touto vetou som ich určite veľmi pobavila.
Skús nám porovnať svoje študentské roky so súčasnosťou? Bola si pod väčším tlakom vtedy alebo teraz? A ako sa tvoj život zmenil?
Život v škole a v divadle je rozdielny. Každý deň sa síce začína rovnako ako v škole, a to hodinou klasického tanca, potom však nasledujú nácviky na rôzne predstavenia. Rozvrh nácvikov sa neustále mení, takže niekedy končím svoj pracovný deň o jednej, inokedy o deviatej večer. Z môjho pohľadu musia študenti dlho pracovať nad svojou technikou a cvičia rôzne tance, aby sa mohli raz za čas prezentovať na predstavení. V divadle sú predstavenia niekoľkokrát do týždňa a pracuje sa najmä nad ich prevedením, čiže nad tým, aby sa k divákovi dostali tie správne emócie a pochopil tak zámer baletu alebo choreografa. Nepovedala by som, že pociťujem v divadle väčší tlak ako v škole, ale tým, že predstavenia sú tu často, je o niečo ťažšie zachovať si čistú hlavu a naplno sa oddať javisku. Na druhej strane je to aj zaujímavé, pretože zakaždým keď som na javisku, je to iné. Sú tam rôzne emócie, rôzne technické prevedenia a vždy je iné aj publikum. Môžem povedať, že predstavenie nikdy nie je rovnaké a vždy ma obohatí niečím iným.
Teraz trochu zmeníme tému. Máš okrem baletu aj niečo iné čomu sa rada venuješ?
Milujem hudbu, a preto nech som kdekoľvek, stále mám po ruke slúchadlá. Počúvam všetko, ale najviac asi súčasné hity a mám aj pár obľúbencov ako Arctic Monkeys, Sam Smith, Amy Winehouse a Maroon5. Takisto môžem o sebe povedať, že som seriálový maniak a vždy mám rozpozeraných hneď niekoľko seriálov naraz. Momentálne ma najviac bavia Grey´s Anatomy, Suits, Misfits, Young and Hungry a keď mám zlý deň, rada si pozriem Priateľov. O módu sa nijako špeciálne nezaujímam, ale rada sa pekne obliekam a dám si na sebe záležať. Veľmi rada cestujem, baví ma učiť sa cudzie jazyky a spoznávať druhé krajiny. Zatiaľ som videla iba Európu a chcela by som navštíviť Ameriku a Áziu. Na to však budem potrebovať viac času. Ako všetci mladí ľudia, aj ja rada chodím von, buď si iba niekde posedieť s kamarátmi alebo sa zabaviť do klubu.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Čo je tvojim skutočným snom, ktorý by si chcela v živote dosiahnuť?
Vždy som zvykla mať veľa plánov, no momentálne si špeciálne plány do budúcnosi nerobím. Neviem koľko ostanem v Rusku a nevylučujem ani návrat na Slovensko. Momentálne dávam veciam voľný priebeh. Uvažujem však podať si prihlášku na vysokú školu a popri práci diaľkovo študovať. Samozrejme by som sa chcela stať sólistkou, ale všetko má svoj čas a treba si to odpracovať a zaslúžiť. Verím, že čo sa má stať, sa stane a všetko bude tak, ako má byť.
Ďakujeme ti veľmi pekne za tvoj čas. Na záver môžeš niečo odkázať čitateľom našej stránky.
Ja vám tiež veľmi pekne ďakujem. Buďte šťastní, robte to, čo vás baví a vážte si to, čo už máte. Pretože ak máte rodinu, ktorá vás miluje, pár dobrých priateľov, jedlo na stole a strechu nad hlavou, ste bohatší než si myslíte.
