Videnie do mysle sa neustále posúva na vyššiu úroveň.
Pred niekoľkými rokmi by to bola len hudba budúcnosti, prípadne námet na béčkový film, no v dnešnej dobe napreduje sledovanie a porozumenie neuroelektrickým impulzom viac než kedykoľvek inokedy. Ako už zrejme viete, mozgom, respektíve elektródami pripojenými k lebke, možno už i dnes ovládať niektoré zariadenia, avšak stále ide o veľmi slabo prebádané technologicko-medicínske odvetvie, ktoré sa má ešte rozhodne kde zlepšovať. Kým niektorí študujú inteligentné ovládanie pomocou mozgu, na univerzite vo Washingtone sa skupinka vedcov pokúša vyvinúť systém, ktorý by dokázal dokonale prečítať myseľ rýchlosťou obyčajnej myšlienky.
Systém skúmania mysle je založený na mozgových implantátoch, elektródach a sofistikovanom softvéri, ktorý dokáže pracovať s vysokou presnosťou a rýchlosťou. Pri pohľade na akýkoľvek predmet/fotku/obraz sa v našom mozgu vyvoláva činnosť - neurologický proces, ktorý zabezpečuje, aby naša myseľ dokázala okamžite rozpoznať, na čo sa to vlastne pozeráme. Podstata tohto procesu zatiaľ vedcom nie je dostatočne jasná, no vzhľadom na nedávny experiment, sú opäť o čosi bližšie. Neurovedec Rajesh Rao a neurochirurg Jeff Ojermann dokázali, že tento mozgový "pochod" je možné dekódovať takpovediac rýchlosťou myšlienky.
Experiment predviedli na siedmich pacientoch, ktorí trpeli epilepsiou, avšak žiadny doposiaľ známy liek im nepomáhal, tak boli nútení prijať mozgové implantáty spolu s elektródami pre zistenie príčiny nežiaucich záchvatov. Keďže pacienti by obdržali príslušenstvo bez ohľadu na experiment, stali sa ideálnou vzorkou pre výskum. Miesto bezduchého čakania tak pomohli vede jednoduchým pozeraním sa na sériu obrázkov striedajúcich sa každé 4 sekundy. Pred očami sa im vymieňali fotografie tvárí, rodinných domov a obyčajného šedého pozadia. Jedinou úlohou bolo zamerať sa na obrázok, na ktorom bol rodinný dom dole hlavou.
Po tom, čo počítač vyhodnocoval údaje tisíckrát za jedinú sekundu a následne nadobudnuté dáta spracoval, zistili, že elektródy zaznamenávali odlišné napätie pri tvárach ako pri domoch a šedom pozadí. Postupne boli pacienti vystavení ďalšej sérii fotografií, tentokrát však počítač vyhodnocoval vnímanie obrázkov len na základe impulzov z elektród, pričom dokázal až s 96% presnosťou určiť, či sa subjekty pozerajú na dom, tvár alebo šedé pozadie. Samozrejme, od skutočného čítania myšlienok, ktoré by sa dalo uplatniť aj v praxi, to má ešte stále ďaleko, no je jasné, že sme na dobrej ceste.
Problémom by určite bolo rozpoznávanie značne väčšieho množstva objektov z rozličných kategórií, kde by rozdiel v hodnotách na grafe už nemusel byť tak viditeľne odlišný, predovšetkým, keď vezmeme do úvahy fakt, že akýkoľvek predmet nemusí vplývať na všetky osoby rovnako, čím by sa pri objemnej databáze podstatne znížilo percento úspešnosti, aspoň pre zatiaľ. Dekódovanie by mohlo byť v budúcnosti použité ako komunikačný kanál medzi paralyzovanými pacientmi a lekármi, a dopomôcť by malo aj k dôkladnejšiemu zmapovaniu mozgu, respektíve častí zodpovedných za rôzne typy informácií.
