Jeho verše sú minimalistické, jeho plátna vznikajú v obývačke a jeho život sa mení vo fázach.
Dnes ti predstavíme niekoho, kto sa na slovenskej umeleckej scéne nesnaží byť hviezdou - radšej sa totiž mení na Mesiac. 27-ročný Vladimír svoju identitu postavil na nekonečne meniacich sa fázach - chvíľach plných farieb a temna, svetla a ticha. Sám o sebe hovorí ako o „farebnom poetovi“. Uvažuje vo farbách, ďakuje oblohe za dobré dni a tie zlé premieňa na básne.
„Chcem byť najžiarivejším objektom nočnej oblohy, nech to znie už akokoľvek buransky,“ opisuje nám so smiechom. „Jediný, osamotený, kráternatý, raz extravagantný a žiarivý, inokedy stratený a nevýrazný.“
„Ak niekedy svietim, je to vďaka ľuďom okolo mňa, ktorých svetlo na sebe len odrážam. Mesiac je popolnatá spálenina, veľká spomienka dávnych vyhorení, momentálne v stave nekonečného pokoja. Mám svoje hlbočizné krátery, moria aj odvrátenú stranu. Žiadna z tých vlastností ma však nerobí jedinečným, tieto vlastnosti má každý jeden z nás.“
Svoju tvorbu vníma ako mozaiku všetkých zážitkov, foriem a pocitov, ktoré nazbieral. A aj keď má svoju „odvrátenú stranu“, kde sa deje niečo, čo podľa jeho slov presahuje akékoľvek slovo, práve táto tajomná časť mu dáva hĺbku.
Jeho tvorba pramení z obývačky
Verše netvorí vo veľkých ateliéroch ani za nekonečného voľného času. Svoje umenie nazýva „obývačkovým“ - vzniká medzi každodennými povinnosťami, v krátkych oknách voľna.
Možno aj to je dôvodom, prečo sú jeho plátna úderné. „Snažím sa okresať myšlienky do najmenšieho počtu slov, ktorý je možný. Pokiaľ máte absurdne málo času a máte na krku priložený stále iný nôž, naučíte sa vyjadriť to najnevyhnutnejšie v čo najstručnejšej forme.“
Popri krátkych citátoch a nápisoch sa venuje aj poézii. „V roku 2024 mi vyšla knižka Kríza mladého veku, s ktorou sem-tam chodievam tešiť mne podobných čudákov do rôznych kútov našej malebnej, skvele fungujúcej krajiny. Vďaka tejto príležitosti vďačím najmä poetickému kolektívu Vyliate Duše, v ktorom momentálne pôsobím.“
Básne sú večne živé a častokrát prežijú svojich autorov. A ani to, že sú písmená vytlačené do mäkkej väzby, neznamená, že báseň je hotová. Báseň vrastá do čitateliek a čitateľov, v ktorých sa táto báseň zapletie medzi ich doterajšie zážitky a ich individuálne filozofie, vďaka čomu tie básne nadobudnú nové rozmanité konotácie, ktoré by ma pri tvorbe dotyčnej básne nikdy nenapadli.
Umenie, ktoré ostáva večným
Aj keď jeho tvorba je verejná, emócie, ktoré do nej vkladá, zostávajú súkromné. To však Vladimíra netrápi.
„Som vyrovnaný so smrťou, som vyrovnaný s tým, že nie som stred tohto zvráteného vesmíru, som vyrovnaný s tým, že prakticky nič na tomto svete nezávisí odo mňa,“ dodáva. „Ak vie byť človek vyrovnaný so všetkým, čo som vymenoval, vie byť následne vyrovnaný s čímkoľvek banálnym a vo svojej podstate nepodstatným.“
