Festival Pohoda je oslavou hudby zo Slovenska aj zo sveta. Možno by sme ani nečakali, ako blízko majú zahraničné a slovenské kapely svojimi názormi na tento festival.
Na festivale Pohoda sme mali možnosť položiť pár otázok headlinerovi celého programu – skupine Queens of the Stone Age – no zároveň aj spoznať nové, mladé tváre slovenskej hudobnej scény, skupinu Neboj. Možno sa budeš čudovať, ako podobne vnímajú práve toto miesto, na ktorom zdieľali svoje umenie s tisíckami ľudí
Neboj
Prečo vám Pohoda príde ako miesto, kde chcete zdieľať svoje umenie?
Pretože je tu veľa like-minded ľudí. Páči sa nám, čo tvoria, ako rozmýšľajú, a veríme, že by sa im mohlo páčiť aj to, čo robíme my. Je to taký výklad slovenských vecí, aký si už ani nevieme predstaviť niekde inde na Slovensku.
Ako by ste opísali svoju hudbu ľuďom, čo ju nepoznajú?
Sme takí multižánroví, neviem, či je to jazz rock alebo indie rock. Veľmi sa s tým hráme a nemáme nejaký žáner. Skôr robíme hudbu, ktorá sa musí zatriediť niekam, ale väčšinou je to ťažké. Aj rôzne časti v piesni sú často rôznych žánrov... Takže tak.
A čo vás inšpiruje pri tvorení hudby?
Asi iná hudba, asi najviac Sonic Youth pre niektorých z nás, ale máme veľa rôznych umelcov a žánrov, ktoré každý z nás počúva. A asi je to aj o tom, že kto hrá na aký nástroj, na ten sa fokusuje. Aj preto je ťažké zadefinovať ten žáner sám o sebe.
Takže Pohoda je pre vás viac ako len hudobný festival?
Určite. Je to omnoho širšie. Debaty, umenie, rôzne témy... A hlavne tá komunita. Vždy je tu niekto, s kým môžeme byť, spoznať sa. Aj čo sa týka žánrov, aj tém – to všetko tu má miesto. Super atmosféra.
Pohoda je proste top.
Ako ste sa dali dokopy ako kapela?
Smiešne. Dávid hral s inou kapelou a všetko to začalo tým, že Matúš raz prišiel za ním na stage, začali sa baviť a potom si písali na Instagrame. Postupne sa to nabalovalo. Najprv sme mali iného basgitaristu, ten odišiel, tak prišla Alica. Potom sme boli chvíľu bez vokálu, kým neprišiel Moši. A teraz sme prvýkrát hrali s Kryštofom na klávesoch.
Ako dlho ste spolu?
Tak aktívnejšie asi tak 3 a pol roka.
Čo vás najviac baví na tom, čo robíte?
Najviac asi ľudia, s ktorými hrám. A tie koncerty – keď prídu naši kamaráti, je to vždy sranda. Tento koncert na Pohode bol náš najväčší, publikum bolo super. Hrali sme už aj inde, napríklad v Brne, Banskej Štiavnici aj v Košiciach v Tabačke. Ale aj tvorenie pesničiek, hoci niekedy to vie byť frustrujúce.
Hlavne pri tých DIY venues je skvelé, že nie je veľký rozdiel medzi publikom a kapelou.
Máte radšej festivaly alebo malé klubové koncerty?
Tie menšie koncerty majú tiež niečo do seba. Hrali sme napríklad aj v Hájovni alebo na Not Wasted Youth – to sú také menšie festivaly, ale super atmosféra. Na festivaloch ako Pohoda máme väčší stres. Chceli sme, aby to bolo najlepšie. A nakoniec to vyšlo super.
Ako vás ovplyvnila Bratislava vo vašej tvorbe?
Bratislava má skvelú hudobnú komunitu. Každý rok vznikajú nové kapely a rôzne zoskupenia. Ľahko tam nájdeš ľudí, s ktorými môžeš niečo tvoriť alebo sa od nich učiť. Keď sme začínali, kapely, ktoré s nami hrali, boli veľmi priateľské. Chodili sa na nás pozerať, odporúčali nás ďalej. To je veľmi pekné.
V Bratislave je priestor aj možnosti – kluby, skúšobne. A aj keď v Bratislave nie je extrémne veľa „veľkých“ kapiel, je tam stále veľmi aktívna scéna.
A čo iné mestá?
Žilina má podľa mňa silnú scénu, napriek tomu, že je omnoho menšia. To je fascinujúce. V Bratislave sú možno väčšie možnosti, ale nie vždy to znamená, že vznikne „veľká kapela“. Kapely zo Žiliny chodia hrať aj do Bratislavy. Celkovo sa to dosť prepája. Nie je to len o hlavnom meste.
Čo plánujete ešte toto leto?
Plán je oddych. Možno ešte nejaké menšie koncerty, ale primárne oddych. A možno začneme pracovať na niečom novom. Uvidíme, ako sa to celé vyvinie.
Queens of the Stone Age
Čo vás prilákalo na Pohodu, čím vás toto miesto uchvátilo?Radi chodíme tam, kde sme ešte neboli. Pre mňa, ktorý pochádza z mesta známeho len predajom áut, je to splnený sen, je to pre nás veľká vec. Budapešť, Chorvátsko, Rumunsko, Transylvánia – to sú miesta, kam sa tešíme. Troy má vlastne 360 rokov, ide domov.
Ste jedným zo zakladateľov takzvaného stone a desert rocku. Ako by ste emocionálne definovali tento desert zvuk? Pretože má aj blízko k alternatívnemu country, ktoré začalo s Gramom Parsonsom a teraz sú to rozdielne veci...Súhlasím – myslím, že alt-country, Americana, to má bližšie k rozprávaniu príbehov, lyrickosti, ktorá je spätá s country hudbou. Desert rock naopak viac pracuje s krajinou, s obrazmi.
Vždy som si predstavoval, že hráme ako soundtrack k výhľadu. Chcel by som zahrať pieseň, ktorá znie ako „makeout point“ alebo ako krásne miesto počas horúcej noci v púšti – také prázdno.
Keďže ste Queens of the Stone Age, kto sú králi?
Vtipné je, že ten názov bol zvolený zámerne, aby odradil určitých ľudí. Keď sme začínali, hudba mala nepríjemne macho atmosféru, ktorá mi osobne neprišla veľmi sexy.
Dnes už nie sú žiadne „scény“.
A možno je trochu smutné, že potreba vybrať si svoj „kmeň“ sa vytratila. Mne sa to páčilo.
Dnes je špeciálny deň na turné, keďže po vás hrá Iggy Pop. Pred takmer 10 rokmi ste spolu nahrali album. Môžeme čakať nejaké cameo vystúpenie?
Žiaľ, nebudú žiadne cameo momenty – okrem nás s úsmevom na kraji pódia. Mohol by som navždy hrať po jeho boku. Je to nádherné – vidíš Iggyho behať a potom ti dôjde: hej, ja s ním vlastne hrám. Je to najúžasnejšia vec, ktorej som bol súčasťou. A veľmi sa teším, že ho dnes uvidím. Má teraz výbornú kapelu – výborného bubeníka.
Urobili ste veľa koncertov. Prekvapí vás ešte niečo na pódiu?Áno. Hráme každý večer iný set. Vždy máme priestor na improvizáciu. Chceme, aby to nikdy nebolo rovnaké ako včera. Občas je koncert strašidelný, občas nádherný, niekedy brutálny. Ale nikdy netušíme, ako to dopadne – a to sa mi páči. Myslím, že Iggy nás to naučil.
Ako ste vybrali skladby pre EP Alive in the Catacombs?Niektoré piesne, ako Suture Up Your Future, sme predtým veľa nehrali. Bola to šanca ich znova otvoriť, zbaviť ich rockového pozlátka a hrať ich len s klávesmi, basou a spevom. Napríklad Villains of Circumstance má melanchóliu, nádej aj smútok. A to sa na festivaloch veľmi neukazuje. Aj keď, niekedy sme fakt depresívni. Chceli sme zahrať niečo vhodné pre tie duše v katakombách – niečo o rodine, láske, smútku, prijatí. Bolo to ako darček pre tých, ktorí sú tam navždy.
Kto vám dovolil hrať v katakombách?Presvedčiť Parížanov je ťažké. Stalo sa to až po rokoch. Pri každej návšteve Európy som vravel: Skúsme to znovu, možno toho človeka, čo povedal „nie“, vyhodili.
Katakomby sú krásne a pokojné miesto. Ako púšť – pripomínajú ti, aký si malý. Nie je to miesto, kde by si mal kontrolu. A to je na tom čarovné.
Spolupracovali ste s mnohými hudobníkmi. Ktoré spolupráce boli pre vás najvýraznejšie?Iggy – to je jasné. Aj Billy Gibbons – je ako ľadová socha, krehký a nádherný. Spolupráca s Markom Laneganom bola krásna. A Troy bol na jeho spomienkovom koncerte úžasný. Spieval som aj s Daveom Gahanom – cítil som sa ako malá fanynka. Chrissie Hynde bola tiež skvelá.
Ale hlavne – byť fanúšikom iných umelcov a byť na chvíľu súčasťou ich sveta je nádherné.
Ozzy Osbourne mal minulý týždeň rozlúčkový koncert. Boli ste pozvaní?
No, povedal, že koncert bude trvať deväť hodín. Myslím, že je úplne v poriadku sa nezúčastniť.
Keď sa všetci snažia dostať do jedného člnu, čln sa potopí.
Ale Ozzyho a Sabbath milujem – aj keď len z diaľky.
Ak by ste si mali vybrať skladbu na cover?Ťažké. Kapely ako Hendrix, Led Zeppelin, Marley, Sabbath – je ťažké urobiť pätnástu najlepšiu verziu toho songu. S mojou prvou kapelou Kyuss sme raz zahrali Sabbath na požiadanie. Ale radšej sa im vyhnem – originál je proste lepší.
Počas Iggyho turné ste hrali China Girl. Meníte niekedy setlist spontánne?Na tomto turné sme boli veľmi sústredení na prvé dva sólové albumy. Chceli sme zachovať ducha tých piesní, ktoré sa bežne nehrávajú. Niektoré z nich sú fakt nezvyčajné – ako Mass Production. Ale s Iggym to nebol cover – bol tam s nami. Skôr sme sa snažili čo najviac rešpektovať pôvodnú atmosféru.
Josh, raz si povedal, že ste outsiderov outsider. Je niečo, kde sa cítite doma?
Je skvelé byť pozvaný – a ešte lepšie je pozvanie odmietnuť.
Tvoríme pre seba, nie aby sme sa stali súčasťou nejakého klubu. Očakávam, že nás nezaradia nikam – a to je v poriadku. A práve keď sa zdá, že čisto rockové kapely vymizli, vtedy je najlepší čas na nás. Zrazu sa objavia kapely ako Viagra Boys alebo Amyl and The Sniffers.
