Neha!, Subtension, ale aj FVLCRVM nám odpovedali na otázky o ich tvorbe, ale aj o festivaloch na Slovensku.
Na festivale Pohoda sme zastihli slovenských umelcov, ktorí nám odpovedali na otázky o svojom umení, o tom, čo prinášajú na festival, ale aj o tom, čím je pre nich festival jedinečný.
Neha!
Prečo je pre vás Pohoda tým správnym miestom na zdieľanie vášho umenia?
Pohoda je pre nás výnimočné miesto. Cítime sa tu ako doma – je tu vytvorený priestor pre rôznych ľudí a rôznorodé umenie, a práve v tom sa cítime dobre.
Belinda: Ja som vždy na Pohodu chcela ísť, ale každý rok sme mali koncert práve v tom čase. Tak som si povedala, že keď raz prídem na Pohodu, tak ako interpretka. (Toto tam musíte dať!)
Sara: Tento rok som tu po asi 25 rokoch – je tu so mnou aj môj 18-ročný syn, čo je pre mňa veľmi silný moment.
Naposledy som na Pohode vystupovala pred ôsmimi rokmi – o 15:15 v Café Kušnierik, s úplne inou kapelou. A keďže sme teraz hrali v ten istý čas, zamyslela som sa, ako sa odvtedy všetko zmenilo.
Prečo je pre vás symbolická červená farba? Je v nej vášeň, láska, radikalita, srdce, krv, aktivizmus… Kričí to. A hlavne – nevymysleli sme si ju my, tá farba prišla k nám. A spätne sme si uvedomili, že to k nám úplne ladí.
A ako ste došli k názvu skupiny?
Prišel k nám prirodzene. Voláme sa vlastne „Neha!“ s výkričníkom. Ale zistili sme, že samotné slovo „neha“ nás úplne nevystihuje. V sebe máme aj tú radikalitu a aktivizmus – a ten výkričník tam jednoducho patrí.
Chceme hovoriť o témach, ktoré nie sú v spoločnosti bežné. Je pre nás dôležité dávať hlas aj tým, ktorí ho nemajú – či už ide o ženstvo alebo Palestínu. Chceme z nežného pohľadu prinášať osvetu.
Aké otázky sa vás ľudia často pýtajú?
„Šesť žien v jednej kapele? A to zvládate?“ A musíme povedať, že občas aj nie. Ale chceme. A musíme. Ide o radikálnu empatickosť.
V kapele sme šesť žien. Mohli by sme sa nenávidieť – každá sme iná. Ale ako ženy máme v spoločnosti spoločné zranenia, a vďaka tomu, že sme spolu, si tieto rany môžeme čistiť. Snažíme sa ich transformovať cez tvorbu.
Už len samotný fakt, že je nás šesť žien v jednej kapele, je radikálny.
Čo vás najviac ovplyvnilo, keď ste sa dali dokopy ako kapela a začali spolu tvoriť? Asi covid. V dobrom. Priniesol nám možnosť tráviť spolu veľa času. A bolo to veľmi pekné, že sme mohli byť spolu. Brali sme sa ako „bublina“. Mali sme konšpiračný byt, a chodili sme z neho aj po desiatej večer von. A niektoré z nás aj medzi okresmi – radikálne!
Ovplyvnili nás aj Mysteries of Bulgarian Voices, celkovo world music, a viachlasný spev. A silným spojivom bola aj odpoveď na potrebu každej z nás – po ženskom kruhu. Na začiatku sme viac ako polovicu skúšok strávili rozprávaním o svojich problémoch.
Keď mi došlo, že chceme byť niečo medzi Pussy Riot a Laboratorium Pieśni, tak som si povedala – "Do toho idem. Toto chcem robiť celý život."
Ako by ste opísali svoju hudbu niekomu, kto vás nepozná? Robíme viachlasnú hudbu s perkusiami a spievame tradičné piesne z celej Európy. Ale úprimne – ťažko sa popisuje, o čom je naša hudba, pokiaľ ju nezažiješ naživo. Treba prísť na koncert.
Je to hudba sveta v podaní šiestich čarodejníc v červených šatách, do ktorej každá z nás prináša svoju esenciu.
Subtension
Prečo je pre teba Pohoda správnym miestom na zdieľanie tvojej hudby? Pohoda je podľa mňa najlepší festival na Slovensku. Je tu veľmi veľa tolerantných ľudí, cítiť sa tu dobre je prirodzené. Moc si cením, že som dostal priestor na kvalitnom stagei, v dobrom čase – a verím, že pod stageom budú ľudia, ktorých zaujímam ako autor. Možno im nejde len o ten rave, ale prídu aj preto, že ich naozaj zaujíma, čo robím.
Z elektronickej scény ťa ľudia poznajú najmä ako d’n’b producenta. No posledné roky sa tvoje EP-čka výrazne vzdialili od tohto žánru. Prečo si prešiel od drum and bass k iným elektronickým štýlom?
Dlhodobo som už nepočúval len drum and bass. Vždy som mal rád rôzne žánre, no tým, že som s d’n’b začínal, tak sa to so mnou nejak spájalo. Mal som v tom nejaké úspechy, hrával som na d’n’b akciách a tie si naozaj vyžadovali, aby som hral len tento žáner.
Zlom nastal počas covidu. Zrazu neboli žiadne akcie a ja som si povedal – „o nič neprídem, môžem začať tvoriť aj iný typ hudby.“ Mal som v hlave nápady už dlhšie a zrazu som im mohol dať priestor. Moje prvé EP mimo d’n’b som vydal v roku 2021 a minulý rok som vydal ďalšie, ktoré už s drum and bassom nemalo spoločné vôbec nič.
Čo pre teba znamená hudobná sloboda? Chcem v hudbe cítiť voľnosť. Aj keď to pre mňa môže znamenať menej hraní alebo menej fanúšikov po svete. Dnes je pre mňa hudba hobby, nie hlavný zdroj obživy, a práve vďaka tomu si môžem robiť naozaj to, čo chcem.
Prečo je pre teba Pohoda správnym miestom na zdieľanie tvojej hudby? Pohoda je podľa mňa najlepší festival na Slovensku. Je tu veľmi veľa tolerantných ľudí, cítiť sa tu dobre je prirodzené. Moc si cením, že som dostal priestor na kvalitnom stagei, v dobrom čase – a verím, že pod stageom budú ľudia, ktorých zaujímam ako autor. Možno im nejde len o ten rave, ale prídu aj preto, že ich naozaj zaujíma, čo robím.
Odkiaľ čerpáš inšpiráciu? Záleží to od situácie. Niekedy príde nápad po dobrej párty – vtedy vieš, čo bude energeticky fungovať. Inokedy je to o emóciách, ktoré zažiješ. Môj posledný album vznikol preto, lebo som mal veľmi náročné obdobie a potreboval som to zo seba dostať. Ten album funguje ako taký denník. V momente, keď som ho vydal, to celé pre mňa skončilo.
Tvoríš skôr spontánne alebo máš systematický prístup? Niekedy to bolo tak, že som chodil do štúdia pravidelne – prístup ako k práci. Aj keď mi nič nenapadlo, proste som začal s beatom, basou... išiel som cez klasický workflow. Dnes je to iné. Do štúdia chodím menej, ale vždy mám nejaký konkrétny podnet. Už mám predstavu o tom, čo by to malo byť, a tvorenie už nie je také „mechanické“.
Získal si ocenenie Radio_Head Award. Cítil si vďaka tomu nové nakopnutie? Určite. Bolo to mega nakopnutie. Uvedomil som si, že asi má zmysel robiť hocičo.
A ešte viac ako samotná cena ma dojalo, keď mi ľudia písali dlhé správy o tom, ako sa pri tej hudbe cítili. To pre mňa znamená oveľa viac, ako keby mal ten track 100-tisíc prehratí bez reálneho dopadu na niekoho.
Mal si oficiálny remix pre Noisiu. S akým umelcom máš vysnívaný collab? To bolo veľké prekvapenie, keď mi napísali, či im spravím remix. A ešte väčšia pocta bola, že mi do toho vôbec nezasahovali. A čo sa týka vysnívanej spolupráce... toho je veľa. Ale ak by som mal povedať niekoho z d’n’b scény, tak asi Amon Tobin alebo Louis Cole.
Pohoda je aj festival s jasným spoločenským postojom. Umelci ako Jana Kirschner ale aj Berlin Manson mali vo svojich setoch priestor na politické vyjadrenia, plánuješ niečo také aj ty? V mojom sete je to taktiež. Po tom, čo zahrám pár drum and bass vecí, príde moment, keď pustím intro – a v ňom je ten message sprostredkovaný jednoducho, ale jasne. Je to aj textovo jednoznačné, treba to zažiť naživo.
FVLCRVM
Prečo máš pocit, že Pohoda je dobré miesto na zdieľanie tvojej hudby?
Myslím si, že to je hlavne vďaka tomu, ako festival vyberá účinkujúcich. Je to pre mňa taká zvláštna slovenská anomália – nie je to úplne mainstreamový festival, ale stále je veľký, a pritom sem chodí veľa ľudí objavovať nové veci. Preto je to podľa mňa – a dlho bolo – jediné miesto, kde sa dá naozaj ukázať aj alternatívna hudba pred väčším publikom. A jasné, poznám tu už kopec ľudí, čo je tiež fajn. Taký domácky vibe.
Ako hodnotíš tento ročník Pohody? A ako si si užil svoj koncert?
Na Pohode som zatiaľ len dnes, takže som všetko videl až po mojom koncerte. Ale podľa mňa je tento rok fantastický line-up. Čo sa týka môjho koncertu – stále nie som úplne zvyknutý na takéto veľké stage. Je to pre mňa zvláštne, lebo ľudia sú strašne ďaleko, ale dnes som mal pocit, že to bolo o niečo prirodzenejšie… neviem to úplne opísať – možno komornejšie? Aj keď ten stage bol obrovský. Ale cítil som sa lepšie.
Pamätám si tvoj koncert na hlavnom stage z roku 2020 – to bolo dosť veľké, nie? Áno, to bol asi môj najväčší koncert v živote. Mega stres! Pamätám si, že sme to vtedy dosť prehrotili, ale nakoniec to nejako celé fungovalo. Aj keď som si myslel, že to bude fail. Zhora som vôbec nevidel reakcie ľudí, necítil som ich, nemal som ich v ušiach. Až keď mi potom ľudia ukazovali videá, že niekto tam plakal, tak som si povedal: „Čože?!“ Vtedy som bol fakt presvedčený, že to nevyšlo. Ale spätná väzba bola úplne opačná.
Takže preferuješ skôr klubové hrania?
Asi áno. Je to intímnejšie. Mám rád, keď sú ľudia blízko, viem z nich čítať energiu, reagovať na nich. Obdivujem umelcov, ktorí vedia úplne uvoľnene fungovať aj na veľkých pódiách. Ale pre mňa je to stále trochu neprirodzené.
A ako prekonávaš stres alebo trému pred koncertmi?
Trému mám už len z toho, že by sa niečo technicky pokazilo. Dnes to bolo fakt na hrane – nový stage, nový zvuk, nový tím ľudí. Zvučenie trvalo extrémne dlho. Ale nejako sme to dali.
Je krásne vidieť toľko ľudí, ale stále som typ človeka, čo má radšej ten kontakt „telo na telo“.
A kde berieš inšpiráciu na svoju hudbu aj vizuály? Veľa skúšam, hľadám, čo ma baví. Keď sa niečo cíti dobre, dokončím to a nechám to ísť do sveta. Vizuály mi často pomáha robiť kamoška z Prahy – má aj vlastný hudobný projekt, je veľmi rýchla a kreatívna. A inšpirácia...asi všetky blbosti čo si ukladám do mobilu – screenshoty, TikToky, čokoľvek, čo ma zaujme. A potom rozmýšľam, ako by sa to dalo použiť.
A keby si mal dať nejakú radu mladým producentom – alebo sebe v minulosti? Uf, to je ťažká otázka. Keď som začínal, všetko fungovalo trochu inak – sociálne siete neboli také silné ako dnes. Dnes je to oveľa viac o vizuále. Hudba samotná nestačí, musí byť prepojená s niečím vizuálne zaujímavým. Keď máš silnú identitu a dobrý nápad, vieš zaujať aj za 5–10 sekúnd.
Dnes je doba rýchlej pozornosti, takže treba byť kreatívny nielen v hudbe, ale aj v tom, ako ju prezentuješ.
