Aká je dráma, za ktorú získal Brendan Fraser prvého Oscara v kariére?
Ako najlepšie odčiniť chyby z minulosti, ktoré zožierajú dušu človeka? Dá sa to vôbec? Napáchané škody môžu mať niekedy veľmi dlhú trvácnosť a môže sa stať, že nezmiznú nikdy. Týmito myšlienkami sa trápi aj hlavná postava filmu The Whale, ktorou je takmer tristokilogramový učiteľ Charlie (Brendan Fraser). Šancu na nový a lepší život dávno zahodil do koša a rezignoval.
Staré rany si hojí po svojom. Celé dni trávi na zatuchnutom gauči, keďže nie je schopný pre svoju obezitu prejsť ďalej než k dverám bytu. Keď práve nemasturbuje, konzumuje desivo veľké kvantum jedla, číta si staré eseje a online prednáša svojim študentom s vypnutou kamerou.
Popritom hnevá svojím sebadeštruktívnym správaním a odmietaním zdravotnej pomoci svoju opatrovateľku Liz (Hong Chau). Taktiež sa zúfalo snaží vychovávať dospievajúcu dcéru Ellie (Sadie Sink), ktorá sa k nemu správa odmerane a miestami vyslovene kruto. Dáva mu jasne pocítiť, ako ju zranilo a nahnevalo, že ju a jej matku pred rokmi opustil kvôli mladému študentovi.
Charlie je Ellie dokonca ochotný platiť a pomáhať s úlohami do školy za to, že s ním bude tráviť čas. Ich toxický vzťah a neopätovaná láska Charlieho doslova presakujú z obrazu. Je možné, že k nemu raz dcéra prejaví rovnaké city a prestane ho brať len ako odporného slabocha a zúfalca?
Čo funguje v divadle, nemusí fungovať na plátne
Americký režisér Darren Aronofsky (Requiem for a Dream, Black Swan) v najnovšej snímke adaptoval rovnomennú divadelnú hru Samuela D. Huntera z roku 2012. Tá nepochybne ponúka silný príbeh nabádajúci k ľudskosti, situovaný na jedno miesto – Charlieho byt.
Samuel D. Hunter nie je len autorom divadelnej hry, ale aj autorom scenára k Aronofského filmu. Nepúšťal sa tak do žiadnych experimentov, perom nastavil jasné pravidlá a hranice a zostal verný originálu. Zostať však čo najvernejší predlohe pri podobnom type komorného a vyslovene depresívneho príbehu sa už na pohľad zdá ako mimoriadne odvážne či až absurdné rozhodnutie.
To, čo funguje v divadle, nemusí totiž vôbec fungovať aj na plátne. A ten, kto dokáže napísať dobrú divadelnú hru, ešte nemusí byť automaticky dobrý scenárista. The Whale je ukážkovým príkladom oboch prípadov. Tvorcovia doslova zabili potenciál ozvláštniť dej práve odlišným a ďaleko viac „farebným“ filmovým jazykom.
Hunter s Aronofským vyčerpávajú diváka zdĺhavými dialógmi v jednom byte a čím viac sa snažia o to, aby sa do jednotlivých postáv vcítil a pochopili ich konanie, tým viac sú mu ukradnuté. Dvojica tvorcov si hovie v marazme a akoby sa až vyžívala v nešťastí Charlieho. Emočne nás vydiera a v závere to preháňa zbytočným pátosom.
Aronofsky stále nestratil cit pre výber hercov
Aronofsky býval majstrom v budovaní desivej, znepokojivej, nepríjemnej, temnej atmosféry a vedel priam dokonale používať hudbu (stačí si spomenúť na jeho kultové diela Pi, Requiem for a Dream či Black Swan), no od snímky Noe sa akoby zmenil na úplne iného tvorcu.
Zmenil sa na tvorcu, z ktorého filmov sa vytratila autentickosť a nahradila ich umelá póza, bezduché bábky bez komplexných charakterov a nuda. Jediné, čo Aronofsky stále nestratil, je cit pre výber hlavných hercov. Brendan Fraser sa vrátil vo veľkom štýle a skutočne podáva najlepší výkon svojej kariéry.
Nie náhodou si vyslúžil na prestížnom festivale Berlinale 6-minútový standing ovation a neskôr aj pozlátenú sošku Oscara. Nakrúcanie preňho nebolo jednoduché. Mal na sebe 150-kilový oblek a v maskérni strávil dlhých šesť hodín. Svojej roly sa zhostil fantasticky, bohužiaľ to nestačí na to, aby celý film vytiahol nad hranicu priemeru.
Nestačia ani skvelé výkony Hong Chau a Sadie Sink, ktorá ukázala po Stranger Things novú hereckú polohu a nesmierne jej sadla. Ty Simpkins ako kresťanský misionár je, naopak, poriadne otravný a u kolegov má čo dobiehať. Darren Aronofsky bohužiaľ priniesol po Mother! ďalšie sklamanie. Dráme The Whale preto udeľujeme len päť a pol bodu z desiatich.
