Adrian Bartl sa profesionálne venuje thajskému boxu, no po nociach ho ako vyhadzovača môžeš stretnúť vo viacerých kluboch v Bratislave.
„Videl som, že dvaja vchádzajú do kabínky, tak som slušne zaklopal, že ‚páni, poprosím von‘. Ozvalo sa, že prečo. ‚Buď tu fetujete a v tom prípade okamžite von, lebo voláme políciu, alebo ste z gay komunity a v tom prípade robte ďalej, čo potrebujete, a nič som nepovedal,‘ hovorím im. Tak chlapci okamžite vyleteli von so slovami, že nefetujú,“ hovorí Adrian Bartl, ktorý od roku 2015 pracuje ako vyhadzovač vo viacerých kluboch v Bratislave.
Popri práci vyhadzovača sa však profesionálne venuje thajskému boxu, a tak nikdy nemal problém s autoritou na bráne pred klubom. „Sú momenty, keď treba použiť chvaty, hmaty a prostriedky na spacifikovanie človeka, ale nikdy to nevyzerá tak, že by som sa niekoho snažil knokautovať, vyraziť mu dych alebo zuby, to nie,“ vysvetľuje v našom rozhovore.
Porozprával nám o tom, kedy si od neho známe slovenské krásky zo súťaže Miss pýtali vstup zadarmo, aj keď lístok stál len tri eurá, či o situácii, keď do klubu nevpustil profesionálneho vojaka, ktorý naňho vyťahoval svoj armádny preukaz a hviezdičky hodnosti.
Ako si sa dostal k práci vyhadzovača?
Dostal som sa k tomu tak, že som začal zápasiť v thajskom boxe, popritom som chodil na vysokú školu a potreboval som si zarobiť na štúdium. Prvé ponuky prišli od môjho vtedajšieho trénera, potom som to na pár rokov nechal tak a venoval sa inej práci.
Vrátil som sa v roku 2015, keď sa na Sundecku uskutočnila prvá akcia a hľadali niekoho, kto postráži vstup a bude dávať pozor. Dostal som sa tam viac-menej po známosti, lebo som poznal majiteľa. Akcia vyšla super, a tak sme sa dohodli, že tam budem robiť pravidelne. Dá sa povedať, že som začínal na mieste, ktoré mi je dodnes blízke a sympatické, lebo tam chodí veľa mojich známych.
Venuješ sa thajskému boxu. Si nielen bojovník, ale aj tréner.
Trénujem ľudí v thajskom boxe, ale venujeme sa aj deťom. Organizujeme detské voľnočasové krúžky, robíme kurzy pre školy aj škôlky. Naposledy sme napríklad mali mesačný kurz bicyklovania, inokedy máme lyžovanie či korčuľovanie. Je to fajn, lebo keď sa tomuto venujem počas dňa, tak cez víkend na nočnej je to pre mňa príjemná zmena stereotypu.
Učiť ľudí boxovať dokáže byť celkom náročné. Jednak pre mňa, jednak pre klienta. Box vyžaduje veľa koordinácie, takže ako tréner sa musím človeku naplno venovať celú hodinu, stáť pri ňom a usmerňovať ho. Na nočnej v klube si potom napočudovanie dokážem trochu oddýchnuť.
Často si sám pre seba robím face check. Kto sa mi nezdá, pretože je príliš opitý, problémový alebo sa pri vstupe nespráva v súlade s našimi pravidlami, tak ho jednoducho nepustím.
Ak je niekto nižší s priemernou postavou, ale chcel by skúsiť prácu vyhadzovača, mal by šancu? Aké predpoklady musíš spĺňať na túto prácu?
Šancu by mal. Najdôležitejšie je mať odbornú spôsobilosť – to je základný predpoklad, pričom nemusíš byť super fyzicky zdatný. Je potrebné, aby si ten človek vedel obhájiť svoje slovo a dokázal niekedy rázne zakročiť, ak to situácia vyžaduje.
Ak chcem niekoho vyviesť von, ľudia musia vidieť, že som ich o to neprišiel prosiť, ale prišiel som im to nariadiť. Musí to byť niekto, kto má na prácu vyhadzovača sebavedomie a vystupovanie.
Robíš vyhadzovača vo viacerých kluboch alebo pracuješ len v konkrétnom bare?
Venujem sa práci vo viacerých baroch a kluboch. Časom sa to začalo vyvíjať tak, že keď na Sundecku robili promotéri akcie, boli s nami spokojní a zavolali ma, ak robili event niekde inde, lebo chceli, aby som im ho postrážil.
Veľakrát sa snažím vyhýbať označeniu esbéeskár alebo biletár, pretože sa považujeme skôr za uvádzačov. V podnikoch, kde pôsobím, sa väčšinou snažíme uľahčovať zamestnancom prácu a ľudí púšťať len vtedy, ak sú k dispozícii voľné stoly. Ak vidíme, že sa pred barom nedá hýbať, tak sme tam nato, aby sme počet ľudí v podniku regulovali.
Chodíš robiť vyhadzovača popri kluboch aj niekam na festivaly?
Pred pár mesiacmi sme napríklad robili event Ženy, víno, funk v Pezinku. Už nás zvyknú volať aj na súkromné eventy, napríklad firemné akcie, ktoré majú svoje vlastné priestory a program. Som rád, že sme sa zapísali tak dobre, že sme sa mohli v lete zúčastniť na takýchto akciách.
Predstavujem si to tak, že sa ti pred klub nahrnie veľmi veľa ľudí, sú dve hodiny ráno, väčšina z nich je už poriadne opitá. Začínaš vtedy skenovať ľudí, lebo dostaneš nepríjemný pocit, že by sa mohlo stať niečo zlé?
Presne to sa deje. Keď prídem pred bar, pozriem sa a vidím, že sa tam nazhromaždilo milión ľudí, tak viem vyhodnotiť, že teraz nebudem nikoho púšťať. Sú situácie, keď napríklad vidím, že partia prichádza dosť podgurážená a hlučnejšia, pomaly zaspávajú, tak vtedy si dávam sken. Pozorujem ich, aby sa predišlo problémom.
Často si sám pre seba robím face check. Toho, kto sa mi nezdá, pretože je príliš opitý, problémový alebo sa pri vstupe nespráva v súlade s našimi pravidlami, jednoducho nepustím.
Máš už profesionálny syndróm, že keď chodíš von vo voľnom čase, všímaš si takéto podozrivé veci?
Určite. Hlavne, keď niekam idem raz za dlhý čas, lebo ja veľmi po kluboch nechodievam, tak mám profesionálny defekt, že sa občas neviem odviazať. Stále striehnem, že čo sa môže stať.
Nie je ti občas ľúto, že si nemôžeš ísť zatancovať a vypiť, keď je v klube akcia, ktorá by ťa bavila?
Veľmi nepijem. Tvrdý alkohol nepijem vôbec a priznám sa, že ani netancujem. Ja si tieto veci väčšinou užívam z ústrania, maximálne si k tomu dám pivo, ale nemyslím si, že by mi to bolo ľúto. Som tam fyzicky, takže zážitok z vystúpenia mám vždy.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň, keď máš večer šichtu ako vyhadzovač v klube? Predstav si, že je piatok alebo sobota, čo robíš od rána?
Práveže máme povinnosti už ráno. Ak robím nočnú už vo štvrtok, tak v piatok dospím, čo sa dá, snažím sa dať dokopy a potom si musím odtrénovať svoj tréning. Navyše mám svojich klientov, ktorých trénujem ja sám. Večer sa ako kočovník rýchlo zbalím do ruksaku alebo športovej tašky a utekám do klubu. Stane sa, že je človek unavenejší, ale kofeínovými nápojmi sa dá všetko vyriešiť.
Sú dve hodiny ráno a ty sa dostávaš do kritickej fázy, keď by si si už trochu pospal. Deje sa to?
Tieto situácie sa vyskytujú. Niekedy, keď sedím na bráne, tak ma začne pomaly vypínať na zaspatie. Väčšinou si dám kofeínový nápoj, lebo kávu veľmi nepijem, alebo sa idem trošku prejsť a oblejem sa vodou, nech to prejde.
Hovoríš, že vyhadzovač nemusí byť mimoriadne vysoký ani vymakaný, ale potrebuje autoritu. Mal by mať špecifický výzor? Môže mať vyhadzovač v klube bláznivý farebný účes alebo by mu takéto výstrelky podkopávali autoritu?
Môže to vyzerať všelijako. Jedna vec je, ako človek vyzerá, a druhá, akú si dokáže vybudovať autoritu. My máme väčšinou tričká alebo mikiny nášho podniku. Bláznivé vlasy, to by bolo stále okay, to je ten lepší prípad. Horšie je, ak mi príde chalan s potetovaným celým krkom v tielku a kapsáčoch a vyzerá, ako keby sa chystal na záchrannú misiu do Iraku.
Jasné, že výzor dokáže spraviť rozdiel v tom, ako sa s tebou ľudia bavia, ale ide hlavne o komunikáciu. Ja osobne nemám skúsenosť s tým, že by ma niekto nerešpektoval. Stane sa to, ale potom si dokážeš rýchlo uvedomiť, že si to prepálil, a začať sa správať normálne. Väčšinou sa nám však neosvedčili baby face chalani, lebo ak niekomu povieš, že ho nepustíš a z desiatich ľudí sa cez teba aj tak štyria prepchajú, tak to nemá zmysel.
Náckovia sú zvyčajne problémové typy ľudí, ktoré môžu robiť zlo a aj to zlo zvyknú robiť. Nepúšťam ani futbalových chuligánov, keď ich vidím v meste.
Chodia ti často chalani, ktorí sú premotivovaní a tešia sa na autoritu, ktorú budú mať ako vyhadzovači v rukách?
Veľmi sa to nestáva, lebo ja väčšinou poznám chalanov, ktorých si volávam. Mám ich očeknutých alebo minimálne prídu po známosti, keď ich pozná nejaký kamarát, a ja si s nimi už len dám úvodný rozhovor. Ale niektorí ľudia dokážu svojimi názormi vždy prekvapiť.
U nás vo videu si hovoril, že náckov nemáš v obľube a do klubov takýchto ľudí ani nepúšťate.S touto ideológiou nie som stotožnený. Náckovia sú zvyčajne problémové typy ľudí, ktoré môžu robiť zlo a aj to zlo zvyknú robiť. Nepúšťam ani futbalových chuligánov, keď ich vidím v meste.
Stáva sa, že stojíš pred klubom ako vyhadzovač, odrazu príde skupina ľudí, ktorí vyzerajú ako náckovia, a začne byť agresívna?
Ale hej, stalo sa mi už aj to. Raz som nepustil profesionálneho vojaka, ktorý mal takéto veľmi zaujímavé názory. Vtedy bola pandémia v najväčšom rozmachu, kluby boli otvorené, ale stále sa nosili rúška, pretože čísla boli vysoké.
Dotyčný nevedel pochopiť, že my máme pravidlá, ktoré musí rešpektovať. On môže byť vojak a podliehať vyššiemu veleniu, ale keď je to podnik, kde si majitelia platia nájom a riadia si to tam, môžu zaviesť pravidlo, že ťa nepustia, keď nemáš červené ponožky, tak ťa skrátka nepustím.
Vyťahoval na mňa svoj služobný preukaz, ukazoval mi hviezdičky a vyzýval ma, aby som sa mu legitimoval, ale to som sa len zasmial. Ja sa tebe legitimovať nemusím, ty sa mi môžeš. Vyžadujem, aby sa dodržiavali pravidlá. Ak je na dverách, že vstup je možný len v rúšku, tak môžeš byť aj generál, ale nepustím ťa.
Máš pravidlo, že sa s nikým v práci nechceš pobiť, ani keby bol akokoľvek agresívny. Dá sa to vždy vyriešiť bez bitky, chvatov alebo hmatov?
Jasné, stáva sa to. Môžem povedať toľko, že keď sa na mňa niekto snaží zahnať päsťou, tak pred tým klubom určite nestojím ako Ježiš a nečakám, kým do mňa niekto hodí kameňom. Musím sa vedieť obrániť aj ja sám.
Sú momenty, keď treba použiť chvaty, hmaty a prostriedky na spacifikovanie človeka, ale nikdy to nevyzerá tak, že by som sa niekoho snažil knokautovať, vyraziť mu dych alebo zuby, to nie. Bojím sa niekoho udrieť rukou na hlavu, pred tým mám veľký rešpekt.
Ocitneš sa občas v situácii, že treba zavolať policajtov?
V jednom bare sme zamestnaní priamo v podniku ako uvádzači, takže si naozaj robíme skôr uvádzačskú prácu. Pozeráme, kde sú voľné stoly, ľudí si posadím a uvediem, ale keď je plno, tak ďalších nepúšťam. Keď nadránom potrebujeme zavrieť, tak ľuďom musíme oznámiť, že sa treba dvíhať.
V takých momentoch sa môže stať, že je niekto agresívny, odmieta spolupracovať a musíme si zavolať našu zazmluvnenú SBS, prípadne rovno volať políciu.
Jasné, nemôžem ženu zdrapiť za ruku, aby som jej pomaly spravil modrinu.
Hovoríš, že ženy dokážu byť na vyhadzovača prekvapivo agresívne. V čom to spočíva?
Ženy sú väčšinou verbálne agresívne. Poviem príklad – prišli dve baby, také silikónové panenky, ktoré boli od začiatku hlučnejšie a bavili sa s personálom štýlom „ty ko*ot“.
Personálu došla trpezlivosť, zavolali ma, tak som to prišiel vyriešiť. Ja ľuďom vždy vykám, tak som k nim prišiel a slušne im povedal: „Dámy, poprosím vás postaviť sa a odísť.“ Nechápali prečo, tak mi rovno odvrkli: „No my nikam nejdeme, ty ko*ot.“
Na to som zareagoval so slovami, že v tom prípade majú päť sekúnd, aby sa postavili a odišli, inak im s tým pomôžem. Ľudia sú väčšinou takí, že mi rovno povedia, nech im teda pomôžem, ale vtedy zo smiechu rýchlo býva plač. Tak to bolo aj v tomto prípade.
Nebol som hrubý, ale zobral som ich ako dve vrecia smetí a vyniesol von. Ľudia si myslia, že s nimi budem narábať ako v rukavičkách. Okay, bavíme sa po dobrom, ale vyhadzovať vás už nebudem po dobrom. Niekedy pre nich býva konfrontácia šokujúca a trpká, ale podotýkam, že to vždy prebieha bez násilností a hrubosti.
Ženu zrejme treba z klubu v takomto prípade vyviesť citlivejšie ako muža.
Jasné, nemôžem ženu zdrapiť za ruku, aby som jej pomaly spravil modrinu. Najskôr sa snažím slušne poprosiť, vyzvať ľudí, aby sa zdvihli a odišli. Ak to nejde touto cestou, tak im musí človek trochu pomôcť a vyviesť ich za ruku.
Často sa ťa ľudia snažia presvedčiť, že by si ich mal pustiť zadarmo?
Stáva sa to celkom často. Špecifická kapitola sú „známi majiteľov“, lebo sú známi a známi. Sú známi, ktorí sú kamaráti, stretnem ich v podniku s majiteľom a viem, že sú naozaj kamaráti, takže sa ani nemusím pýtať, či ich môžem pustiť.
Potom sú známi, ktorí vedia, ako sa volá majiteľ podniku, ale nevideli ho dva roky, no napriek tomu prídu a dožadujú sa vstupu zadarmo, lebo „my ho poznáme“. Vtedy im väčšinou musím vysvetliť, že kamaráti nemajú automaticky vstup zadarmo, takže si to musia lepšie odkomunikovať so samotným majiteľom. Ja ho ani veľakrát nechcem dookola otravovať, keď príde niekto, kto je vraj jeho kamarát.
Máš skúsenosť aj s tým, že niekto chcel vstup zadarmo, pretože je celebrita?
To sa nedeje, ale raz sa mi stalo, že prišli baby, ktoré si pýtali vstup zadarmo. Mali sme veľa ľudí, ale aj symbolické vstupné za tri eurá. Prišli tieto nemenované dámy, tak im hovorím: „Dámy, dnes je to za tri eurá.“ A ony: „Čože? A to je pre missky?“ Hovorím, že pre missky je to za päť. Taká hlúpa a vypočítavá otázka ma hneď nahnevala. Že missky, čo teraz všetci skočíme do Dunaja?
Niektorí to na mňa, samozrejme, skúšajú. Baby sa ma občas snažia presvedčiť, aby som ich pustil zadarmo, ale ja som v práci väčšinou taký klinický – psí čumák. Okay, si naozaj pekná, ale tieto veci pred ľuďmi nedávam najavo. No a čo, že si pekná?
Snažia sa ťa baby ohúriť či zviesť, aby si ich pustil zadarmo?
Občas baby robia také smutné očká, či ich nepustíme. Veľakrát, keď vidím, že sa niečo uvoľnilo alebo tie baby sú milé a viem, že na terase nájdu miesto na stojáka, tak ich niekedy pustím. Ak vidím, že to neriešia vypočítavo, tak viem privrieť očko. Ale keď je plno, tak už nepustím nikoho, to by som si sám hádzal polená pod nohy.
Do akej miery je tvojou zodpovednosťou to, čo sa deje vnútri klubu?
Dianie vnútri klubu mám do veľkej miery na starosti. Nechceme, aby ľudia užívali drogy a už vôbec nie, že máme na toaletách deň otvorených dverí s fetom. Musím skontrolovať parket, rajón, pozrieť toalety a je to jedna z mojich hlavných náplní práce. V niektorých podnikoch to však vôbec neriešime a mám na starosti len uvádzanie a bránu, ale na niektorých miestach si na to dávajú veľký pozor.
Vybaví sa ti v hlave situácia, keď si prišiel na toalety a videl si niečo, čo ti vyrazilo dych?
Bežne sa deje, že prídem na toalety, kde sú kabínky s dverami vo výške, takže vidíš, koľko párov nôh je dnu. To je situácia, že buď môžeš začať búchať a hučať, alebo radšej zaklopeš a povieš im, že nech urýchlene vyjdú von, ak nechcú mať problém s políciou.
Alebo som rovno videl, že dvaja vchádzajú do kabínky, tak som slušne zaklopal, že „páni, poprosím von“. Ozvalo sa, že prečo. „Buď tu fetujete, a v tom prípade okamžite von, lebo voláme políciu, alebo ste z gay komunity a v tom prípade robte ďalej, čo potrebujete, a nič som nepovedal,“ hovorím im.
Tak chlapci vyleteli von so slovami, že nefetujú. Ak ste z gay komunity, tak sa potom naozaj zavrite a pokračujte, my nehejtujeme, povedal som im a odišiel. Myslím, že keď sa s takýmito situáciami rozumne narába, tak to má väčší efekt, ako keď človek zavrieska alebo búcha do dverí.
Keď je reč o drogách, zažil si niekedy, že by si niekto odvážny rozbalil drogy rovno na bare v strede podniku?
Jasné. Stalo sa mi, že chalanisko vo fajčiarskom priestore v klube, kde je pomaly desať stolov, si na stole rysoval lajnu. Tak som k nemu prišiel, nahol sa nad neho a fúkol som. Rozfúkal som mu to všetko na zem.
Nie vždy to však riešim takto. Aj takéto správanie môže viesť ku konfliktom, no keď som videl niekoho, koho som viackrát upozornil, aby to nerobil, tak som len fúkol a dovidenia.
Ľudí určite zaujíma téma sexu v kluboch. Je to problém, ak má niekto u vás na záchode pohlavný styk?
Ono to závisí od miesta a nastavenia majiteľov klubu. Veľmi sa mi však nestáva, že by som prichytil ľudí pri sexe na toaletách, takže to veľmi neriešime.
Málokto si uvedomuje, že všetko, s čím sa stretneš a čo vidíš, musí mať vplyv na tvoju psychiku. Vnímaš to na sebe?
Má to ten efekt, že potom nemám chuť chodiť sa zabávať do podnikov. Vidím to tam každý víkend a nemám pocit, že o niečo prichádzam. Jednak svoj voľný čas radšej trávim inde a inak. Ľudia ma už poznajú, navyše vďaka svojej práci poznám aj ja množstvo ľudí, pri ktorých už často ani neviem odkiaľ.
Za parádnu robotu na bráne ti pod naším videom ďakoval dokonca DJ Hugo Hypetrain. Nadviazal si vďaka svojej robote bližšie vzťahy s interpretmi?
Roky som pracoval v jednom podniku, kde som najskôr vyberal vstupné, púšťal ľudí a riešil problémy, ak sa vyskytli. Bol som tam na to sám, vďaka čomu som spoznal veľa promotérov a organizátorov tých akcií, nadviazal s nimi dobré vzťahy a spoznal veľa umelcov. Na základe týchto známostí som začal organizovať vlastnú akciu. Z organizačnej štruktúry som prešiel viac do dramaturgie.
Moja akcia sa volá DropTop. Je to hiphopová a trapová akcia pre mladšiu cieľovku. Mávame to na Sundecku, pretože to je žáner, ktorý tam podľa mňa celkovo chýbal. Snažili sme sa tam robiť so všetkými možnými žánrami, a keďže som mal možnosť booknuť interpretov, tak som sa toho chytil a zatiaľ som veľmi spokojný. Je to splnenie takej mojej ambície.
