Z policajných štatistík o sexuálnom násilí sa javí, akoby sme vážny problém nemali. Je to však klam. Väčšina žien o tom nikdy neprehovorí, našli sme také, ktoré roky mlčali. Zisťovali sme, čo robiť, aby bolo obetí menej a ženy sa nebáli ísť na políciu.
Michaela mala len desať rokov, keď ju začal zneužívať príbuzný. Z „nevinnej detskej hry“ sa stal nútený orálny sex. Trvalo to tri roky. Neskôr zažila sexuálny útok znova – tentoraz s priateľom svojej babky. Ľudia jej často hovoria, že ju tieto traumatizujúce skúsenosti aspoň posilnili. No Michaela hovorí, že nepotrebovala byť silnejšia, jednoducho len chcela byť v bezpečí.
O „detskej hre“ so svojím príbuzným nepovedala ani rodičom. V tom čase si myslela, že by to nepomohlo. „Dúfam, že to môže mladým ukázať, že násilie nie je len na ulici s niekým neznámym, ale môže to byť aj blízka osoba,“ hovorí Michaela s trasúcim sa hlasom.
Svoj príbeh sa nám rozhodla povedať v anonymite, preto na videách neuvidíš jej tvár a neuvádzame ani jej celé meno.
Michaela však nie je jediná. Kontaktovalo nás viacero žien, ktoré zažili sexuálne násilie či zneužívanie v podobnom veku. Hana mala len 13 rokov, on bol od nej o rok starší. Ani v jej prípade skutočné meno nezverejňujeme, no redakcia jej identitu pozná.
Chlapec bol z „dobrej rodiny“, ktorá mala v ich meste vplyv. Po škole išli k nemu domov tak ako každý deň. Hana bola dieťa, a ako hovorí, nad sexom ešte poriadne nerozmýšľala. Priateľ na ňu však zrazu začal tlačiť a chcel, aby spolu mali prvýkrát sex.
„Bránila som sa a jasne som mu hovorila nie. No potom som už nevládala a on pokračoval,“ zdôveruje sa Hana. Po útoku sa mu začala vyhýbať. V malom meste to však nebolo ľahké. Dnes už vie pomenovať to, čo sa stalo: „Znásilnil ma.“
Na políciu však nešla, nemala odvahu. „Rozhodla som sa nenahlásiť to, pretože som si bola istá, že mi neuveria. Bol to predsa môj priateľ,“ hovorí Hana. „Navyše som o tom nasledujúce roky nevedela ani hovoriť. Tvárila som sa, že sa to nestalo. Vytesnila som to,“ dodáva.
Sexuálne násilie zažije počas života každá 20. žena na Slovensku.
Na Slovensku sa každý rok odohrajú stovky, možno až tisícky podobných prípadov. Podľa výskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny z roku 2017 zažilo sexuálne násilie v priebehu svojho života 4,9 % respondentiek, čiže zhruba každá dvadsiata žena.
My sme sa s niekoľkými z obetí stretli. Aj vďaka osobným či online rozhovorom vieme, prečo na políciu nejdú, prečo si na znásilnenie alebo sexuálne násilie „spomenú“ niekedy až po rokoch a čo sa dá urobiť, aby bolo obetí menej. A najmä – čo sa dá urobiť, aby tie, ktoré už násilie zažili, nemuseli niesť traumu samy.
Príbehov je veľa, no polícia o nich nevie
Prípady ako Michaelin či Hanin v oficiálnych dokumentoch chýbajú. Podľa prieskumu z roku 2014, ktorý robila európska agentúra FRA na vzorke vyše 40-tisíc žien, sa polícii ozve približne tretina Európaniek, ktoré zažili sexuálne násilie. Pravdepodobnosť, že sa žena obráti na políciu, je vyššia v prípade, ak zažila útok od blízkej osoby.
Štatistiky kriminality, ktoré každý rok publikuje slovenské ministerstvo vnútra, ukazujú, že polícia ročne rieši okolo 90 prípadov nahlásených znásilnení a o čosi menej prípadov sexuálneho násilia.
Znásilnenie: Podľa zákona zahŕňa nútenú penetráciu vagíny penisom (znásilniť môže len muž ženu).
Sexuálne násilie: Všetky ostatné formy nútenej sexuálnej aktivity (napríklad orálny či análny sex), sem spadajú aj všetky mužské obete.
Sexuálne zneužívanie: Sex alebo iná sexuálna aktivita s dieťaťom do 15 rokov.
Hromadne tieto činy odborníci označujú za sexualizované násilie. V článku budeme pre prehľadnosť a jednoduchosť hovoriť o sexuálnom násilí vo všeobecnosti.
Keď pripustíme, že je to len približne tretina celkového počtu prípadov, musíme si položiť otázku: kde sú ostatné obete? A prečo nešli na políciu?
Aj tak by mi neuverili
Obete nenahlasujú násilie z rôznych dôvodov. Často sa hanbia, dokonca z toho, čo sa stalo, často obviňujú samy seba. Mnohé z nich si vyčítajú, že sa pri útoku dostatočne nebránili.
Analytička koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC) Barbora Burajová potvrdzuje, že reakcia na traumatický zážitok môže byť dôvodom, prečo ženy znásilnenie nenahlásia. V snahe zbaviť sa pocitu zneuctenia nekonajú tak, aby zachovali dôkazy: osprchujú sa alebo si operú oblečenie.
Súhlasí s ňou aj súdny znalec Norbert Moravanský, ktorý posudzoval už aj prípady sexuálneho násilia. „Tá najpodstatnejšia vec je nájdenie genetickej stopy – materiálu, ktorý sa pošle na DNA analýzu,“ hovorí. „Keď sa to podarí, polícia dokáže spojiť telo poškodenej ženy s konkrétnym človekom,“ vysvetľuje. Na políciu je z pohľadu zabezpečenia dôkazov ideálne ísť čo najskôr po násilí. Ďalšie rady odborníkov o tom, ako presne postupovať po znásilnení, nájdeš v tomto článku.
– Bezplatná 24-hodinová linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566
– Online poradňa Ligy za duševné zdravie
– Národná bezplatná nonstop linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212
– Nonstop krízová linka Aliancie žien Slovenska: 0903 519 550, [email protected]
– Adresár Koordinačno-metodického centra obsahuje kontakty pre každý kraj.
Podobne ako Hana a Michaela, aj ďalšia obeť, s ktorou sme sa rozprávali, mala v čase znásilnenia len 13 rokov. Lenku k sexu donútil o dva mesiace mladší priateľ, keď si k nej po škole išli pozrieť film.
„Snažila som sa ho odtlačiť, plakala som a vysvetľovala, že to nechcem, no nebral to do úvahy. Keď sa na to pozriem spätne, bolo jasné, že to nechcem, aj keď sa mi ho fyzicky nepodarilo zastaviť,“ vysvetľuje dnes 19-ročná Lenka z východného Slovenska. Meno sme na jej žiadosť zmenili.
Takmer tri roky nikomu nepovedala, čo sa stalo. Trauma zo sexuálneho útoku ju doviedla k tomu, že začala sama seba poškodzovať.
Tak ako väčšina žien, ktoré zažili sexuálne násilie, aj Lenka sa rozhodla, že skutok nenahlási. „Moja rodina sa to nikdy nedozvedela. Znásilnenie som nenahlásila, lebo som sa bála, že mi nikto neuverí,“ zdôveruje sa nám. „Bála som sa hlúpych otázok o tom, čo som mala oblečené. Bála som sa, že ma budú obviňovať z toho, že sa to stalo.“
Priemerná dĺžka vyšetrovania znásilnenia na Slovensku trvá viac ako 2 roky.
Každá obeť, s ktorou sme hovorili, mala pochybnosti o tom, či jej budú veriť. Všetky si mysleli, že ich príbeh nie je dostatočne silný do článku. To, že sa o ne zaujímal niekto z médií, ich milo prekvapilo. Potenciál, že môžu pomôcť hoci len jednej žene, ktorá zažila niečo podobné, ich motivoval k tomu, aby sa s nami stretávali.
A bránila si sa dostatočne?
Petra Dzvoníková je mediálne známa influencerka, ktorá už roky otvorene rozpráva o sexuálnom násilí. Sama ho zažila, keď mala 17 rokov. Zneužil ju chlapec, ktorého považovala za blízkeho kamaráta.
Roky potláčala, že sa to vôbec stalo, no neskôr sa rozhodla o svojom príbehu prehovoriť. Prvýkrát tak spravila na svojom youtubovom kanáli v roku 2019. Toto video videlo vyše 236 000 ľudí a po zverejnení sa jej začali ozývať stovky žien s podobnými príbehmi.
„Prvýkrát o tom hovorili so mnou. Som za to strašne rada, lebo viem, že im to pomohlo odľahčiť sa a spracovať to. Uvedomili si, že to, čo sa im stalo, nie je v poriadku,“ hovorí Petra. Zároveň však veľa ľudí spochybňovalo jej príbeh a útočilo na ňu.
Petra si po znásilnení často vyčítala svoju reakciu. Obviňovala samu seba za to, že sa viac nebránila. „U psychoterapeuta som mala prvýkrát pocit, že to nebola moja chyba,“ hovorí. „Dovtedy som bola stále v tom, že som sa mala zdvihnúť a kričať,“ dodáva.
Jej správanie však bolo normálne a podliehalo automatickej stresovej reakcii pri sexuálnom útoku. Táto reakcia sa podľa psychoterapeutky nedá ovplyvniť. „Pri sexuálnom útoku sa spúšťa automatická stresová reakcia, ktorá pripravuje organizmus na obranu alebo útek. Mozog vyhodnocuje situáciu z hľadiska prežitia,“ vysvetľuje psychologička Barbara Bohony.
Častou reakciou je zamrznutie, pri ktorom môže dôjsť k stuhnutiu tela a odpojeniu prežívania bolesti, emócií či racionálneho uvažovania. Človek môže stratiť reč – nedokáže vykríknuť ani sa aktívne brániť. Aj keď nebezpečenstvo pominie, môže byť v šoku. Obeť môže mať pocit, že to, čo sa stalo, nie je reálne, alebo zažíva hnev, strach, zahanbenie či bezmocnosť.
„Keď človek zažije vážnu traumu, nereaguje vždy tak, ako by sme to očakávali,“ hovorí Zuzana Očenášová, spoluautorka Analýzy súdnych rozhodnutí v prípadoch násilia páchaného na ženách. Očakávanie spoločnosti, že žena po znásilnení alebo inej forme násilia hneď pôjde na políciu, bude schopná vypovedať a bude od začiatku vedieť, čo sa jej stalo a ako o tom rozprávať, je scestné.
„Je to veľmi závažný zásah do intimity ženy. Niektoré ženy sa s tým vyrovnávajú tak, že poprú, že sa im niečo stalo. Čiže sa správajú, ako keby sa nestalo nič,“ hovorí Zuzana Očenášová.
V niektorých prípadoch môže takéto potláčanie pretrvať veľmi dlho. Ženy o svojej skúsenosti s násilím vedia hovoriť až vtedy, keď sú dostatočne silné na spracovanie traumy, ktorú zažili.
Aj my sme hovorili so ženami, ktoré priznali, že trvalo roky, kým v sebe otvorene pomenovali, čo sa im stalo. Príkladom je Petra, ktorá sa rozhodla páchateľa nenahlásiť. „Mám pocit, že je to tu nastavené proti obeti. Musela by som si prejsť takým procesom, že by mi to reálne nestálo za to,“ hovorí.
Petra si nevedela predstaviť, že by po rokoch začala riešiť svoj prípad na polícii. Bála sa, že policajti nebudú dostatočne vyškolení na to, aby jej v tejto situácii pomohli.
„Učia nás, že znásilnenie je, keď ťa nejaký cudzí páchateľ zatiahne do kríkov. Ale realita je iná,“ hovorí Petra.
Správna obeť a správny násilník
Podľa odborníkov však páchateľov niečo spája. „Spoločným menovateľom môžu byť stereotypné predstavy o tom, aké sú vlastnosti a roly žien a mužov,“ vysvetľuje psychologička Barbora Burajová.
Podľa nej väčšina páchateľov, ktorí sa dopustili násilia na ženách (a sú zaň aj odsúdení), verí rodovým stereotypom o silných mužoch. Je pre nich typické nárokovať si sex so ženami, ktoré „aj keď hovoria nie, myslia tým áno“.
S jej pohľadom súhlasí aj expertka na rodové otázky a sexuálne násilie Očenášová. „Buď to spoločnosť vníma tak, že páchateľ je deviant, alebo že ide o prejav neskrotnej vášne. Veľmi často je to však jednoducho prejav moci. Ten muž to spraví preto, lebo môže.“
Nedá sa však vytvoriť jednoduchý profil páchateľa a už vôbec nie je možné na pohľad určiť, či niekto „vyzerá“ ako násilník alebo či ho jeho minulosť predurčuje na násilie. Páchatelia sú podľa Očenášovej zvyčajne obyčajní muži, ktorí majú bežný sexuálny život. Vo výskumoch ich nič špecifické nedefinuje. Ak sa niečo objavuje častejšie, tak to, že inklinujú k stereotypnému vnímaniu žien.
Väčšina páchateľov podľa odborníčok nemá psychickú ani sexuálnu poruchu. Sexuálne násilie sa veľmi často deje vo vzťahoch: páchatelia môžu byť kamaráti, partneri, manželia, otcovia či známi. Alebo prvé lásky. „Nikdy by som to od neho nečakala. Dôverovala som mu,“ povedala nám Hana, keď si spomínala na svojho prvého priateľa.
Rovnako tak nevieme vytvoriť ani profil obete, hoci diskutéri na sociálnych sieťach často komentujú práve to, ako sa obeť správala, či bola vhodne oblečená alebo je dostatočne zronená po skúsenosti s násilím.
Podľa Očenášovej je problémom, že psychologické posudky špeciálne neupozorňujú na fakt, že obete násilia sa môžu správať nelogicky alebo kontraintuitívne.
Analyzovala prípad, v ktorom muž znásilnil ženu na dedinskej zábave. „Poškodená sa potom vrátila späť na tú zábavu a nič nepovedala svojim kamarátom. Súd to vyhodnotil tak, že sa asi nič nestalo, pretože obeť predsa mala byť v šoku a mala reagovať emocionálnejšie.“ Táto žena sa navyše o deň nato na miesto činu vrátila, pretože tam stratila šperk.
Súd to komentoval s tým, že obete sa predsa nebudú vracať na miesto, kde im niekto ublížil. To je podľa odborníčky pravda, lenže obete sa miestam činu začnú vyhýbať, až keď v sebe spracujú, že zažili násilie. To sa môže stať až s odstupom času – aj preto komentáre o tom, že si obeť „na to spomenula až teraz“, nie sú namieste.
To, že páchateľom sa môže stať naozaj hocikto, potvrdzuje aj ďalší príbeh Michaely z úvodu nášho článku. Obaja útočníci boli z jej rodiny – išlo o ľudí, ktorým dôverovala a mala ich rada.
„Zavolal si ma sadnúť k sebe, začal ma obchytávať po stehne a mačkať. Hovorila som si, že to je divné, ale okej. Veď takéto je asi mať deda,“ odhaľuje svoj druhý príbeh Michaela. Priateľ jej babky mal vyše 60, Michaela mala 13. Neskončilo sa to pri obchytkávaní stehien, zašiel aj ďalej – zavrel sa s Michaelou v kúpeľni a začal ju bozkávať na prsia. Nakoniec sa jej však podarilo zo zamknutej miestnosti ujsť.
Ale teba nikto neznásilnil, hovorí zákon
Definícia sexualizovaných trestných činov je jedným z dôvodov, prečo mnohé obete „prepadnú cez sito“. Na Slovensku riešia tieto trestné činy dva paragrafy: § 199 o znásilnení a § 200 o sexuálnom násilí.
„Podmienkou na znásilnenie je prítomnosť určitej formy násilia,“ vysvetľuje nám právnička Beata Jurik. Znásilnenie sa zároveň podľa zákona stalo len vtedy, ak došlo k penetrácii vagíny penisom. Penetrácia predmetmi či iné aktivity spadajú pod § 200 a považujú sa za sexuálne násilie.
Obeť musí páchateľ k aktivite násilím alebo jeho hrozbou donútiť alebo zneužiť jej bezbrannosť (napríklad spánok, vplyv omamných látok). „Podmienkou teda je, že žena musí vyjadriť nesúhlas, odpor, brániť sa. A mať dostatok dôkazov o tom, že protestovala,“ povedala Jurik. Obeť by teda teoreticky mala byť aktívna, čo vylučuje rôzne reakcie, ktoré podľa odborníkov ženy počas znásilnenia prejavujú.
Problematické je to aj v prípade znásilnenia partnerom alebo mužom, ktorého žena pozná. V takom prípade môže páchateľ argumentovať tým, že v minulosti obeť súhlasila alebo že v počiatku so sexuálnou aktivitou súhlasila. Podmienka aktívneho odporu podľa odborníkov, s ktorými sme hovorili, nepočíta s faktom, že obete reagujú rôzne a neexistuje tá „správna“ reakcia.
Pomôže zmena zákonov?
Na Slovensku sa aktuálne rieši zmena definície znásilnenia, a to tak, aby zahŕňala súhlas. Ministerstvo spravodlivosti okrem toho v novele navrhuje spojiť trestné činy znásilnenia a sexuálneho násilia do spoločného ustanovenia. Podľa ministerstva sa nejaví ako správna ani požiadavka, aby pre trestnosť takéhoto konania bolo nevyhnutné použiť násilie alebo jeho bezprostrednú hrozbu.
„Napríklad pri nerovnosti postavení páchateľa a obete či už z dôvodu nerovného postavenia žien a mužov, alebo z dôvodu inej pozície autority, napríklad zamestnávateľa, môže byť buď bezprostredná hrozba rôzne vnímaná obeťou a páchateľom, alebo ani nemusí existovať a napriek tomu dôjde k sexuálnemu násiliu,“ argumentuje rezort Márie Kolíkovej.
Odborníci z organizácií za ľudské práva, ako aj medzinárodné dohovory hovoria, že človek môže kedykoľvek rozhodnutie zmeniť, a túto zmenu treba rešpektovať. Keďže však takáto definícia „stiahnutia súhlasu so sexom“ v zákone nie je, zostáva na obeti, či protestovala dostatočne zjavne. Odborne sa to nazýva vážne mieneným odporom.
Dvojitý meter na súdoch
Vo väčšine prípadov sexuálneho násilia obeť páchateľa pozná. Podľa výskumu, ktorý realizovali v Koordinačno-metodickom centre pre rodovo podmienené a domáce násilie v roku 2017, len dvanásť percent žien zažilo znásilnenie alebo sexuálne násilie od neznámej osoby. Tento trend potvrdzuje aj analýza, na ktorej sa podieľala Zuzana Očenášová.
Spomínaný vážne mienený odpor v tomto zohráva dôležitú úlohu. „Žena musí dostatočne preukázať, že nesúhlasí so stykom, aby páchateľ vedel, že nesúhlasí,“ vysvetľuje Očenášová.
Súdy však pristupujú k tomuto termínu rôznorodo: niekde stačí, ak žena povedala nie a odtláčala páchateľa, inde podľa súdu nie je vážne mienený odpor ani to, keď žena kričí na syna, aby zavolal na pomoc starých rodičov.
„Z našej analýzy vyplynulo, že je na Slovensku tendencia pri mladých obetiach v nie blízkom vzťahu k páchateľovi vykladať vážne mienený odpor jemnejšie než pri ženách, ktoré poznajú páchateľa.“ Súdy sa teda prísnejšie pozerajú na prípady, keď žena násilníka nepozná.
Pozreli sme sa aj na počet odsúdených v prípadoch znásilnenia a sexuálneho násilia. Za posledné tri roky, počas ktorých sú dostupné porovnateľné údaje, na Slovensku odsúdili za tieto činy 262 ľudí. Zdrojom informácií sú štatistické ročenky analytického centra ministerstva spravodlivosti.
Dodatočné vzdelávanie alebo tréning by mohli podľa Očenášovej pomôcť sudcom a sudkyniam, ale aj ľuďom, ktorí vyhotovujú psychologické posudky. Práve tie by mali na základe súčasných poznatkov o správaní obetí vysvetliť to, prečo sa ženy s takouto skúsenosťou správajú na prvý pohľad nepochopiteľne či kontraintuitívne. Tým by sa mohlo predísť viktimizácii a pomohlo by to spravodlivosti .
Z analýzy, na ktorej Očenášová pracovala spolu s Burajovou, vyplýva, že keď už sa prípad dostane pred súd, šanca, že páchateľa odsúdia, je vysoká, skoro stopercentná. Približne tretina trestov však bola podmienečná – to znamená, že odsúdení páchatelia za znásilnenie alebo sexuálne násilie nešli do väzenia.
Problémom však je, že množstvo prípadov sa pred súd ani nedostane, pretože nespĺňajú skutkovú podstatu trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia alebo ich ženy z rôznych dôvodov nenahlásia polícii.
Podľa prieskumu z roku 2017 si až 52 % slovenských policajtov myslí, že ženy si sexuálne násilie vymýšľajú.
Hovorkyňa policajného prezídia Denisa Bárdyová pre Refresher povedala, že všetci policajti a vyšetrovatelia prechádzajú školeniami, aby vedeli robiť s obzvlášť zraniteľnými osobami. Cieľom je chrániť obete pred viktimizáciou.
Základný kurz je povinný plošne, nadväzujúcu špecializovanú prípravu absolvujú vybraní vyšetrovatelia. Snažia sa, aby prípady ženských obetí sexuálnych trestných činov vypočúvala žena policajtka, a obete o to môžu na stanici priamo aj požiadať. Nie vždy sa to však dá, keďže pomer žien a mužov je na každej policajnej stanici iný.
Postoje a mýty, ktorým môžu vyšetrovatelia veriť, zrejme súvisia aj s ich skúsenosťou s násilnými trestnými činmi. Vyšetrovatelia počas svojej kariéry neprichádzajú s prípadmi znásilnenia a sexuálneho násilia tak často do kontaktu.
Ministerstvo vnútra začiatkom júna 2022 oznámilo, že organizuje online tréning s cieľom zlepšiť komunikáciu s obeťami trestných činov. Vzdelávanie bude trvať do októbra a súčasťou by mali byť psychologické aspekty komunikácie s obeťami a základné postupy prvého kontaktu. Sústreďovať sa budú aj na ľudí so zdravotným znevýhodnením, deti a všeobecne na obete sexuálneho násilia.
Len osveta nestačí
Ľudia na Slovensku vnímajú sexuálne násilie čoraz citlivejšie. Postupne sa učia rozoznávať, čo je násilie, a obete vo väčšej miere poznajú svoje možnosti, ako situáciu riešiť. Rodičia, školy, médiá, no najmä inštitúcie ešte majú pred sebou kus cesty.
Boj proti sexuálnemu násiliu nemôže stáť iba na občasných kampaniach v televízii či povinných prednáškach na školách. Boj proti sexuálnemu násiliu zároveň nemôžu niesť na pleciach iba zamestnanci liniek dôvery.
Prvým krokom je zmena zákonov o sexuálnom násilí. Nová legislatíva môže pomôcť vyšetriť a v niektorých prípadoch aj odhaliť násilie, ktoré sa podľa dnešných zákonov síce nedeje, no v skutočnosti áno.
Ak sa súhlas stane súčasťou definície znásilnenia a sexuálneho násilia, dopomôže to aj formovať debatu o týchto trestných činoch. Môže to viesť k častejším otvoreným debatám vo vzťahoch o tom, kde majú ľudia hranice, a má to potenciál podporiť ľudí aj v tom, aby si svoje hranice bránili.
Napriek tomu však časť ľudí hranice iných prekročí. Tu nastáva dôležitý rozmer prevencie, ktorá by sa mala začínať už v samotných rodinách. Rodičia musia častejšie a viac otvorene komunikovať s deťmi nielen o tom, ako funguje pohlavný život, no zároveň im vštepovať, že prekračovať isté hranice nie je v poriadku a že nie, znamená nie.
Ďalším krokom prevencie je aj funkčný systém ochrany a podpory obete, ktorý poskytne obeti bezpečný priestor. Tam obete dostanú právnickú, psychologickú aj sociálnu pomoc, kde môžu absolvovať lekársku prehliadku, pripraviť sa na podanie trestného oznámenia či jednoducho spracovať traumatizujúci zážitok.
V ideálnom prípade ide o spoluprácu polície, zdravotníckych a podporných služieb, ktoré vedia zjednodušiť proces zbierania dôkazov, pomôcť obeti zvládnuť a spracovať vzniknutú traumu a predchádzajú druhotnej viktimizácii.
Takýto proaktívny systém podpory a ochrany obetí funguje vo viacerých európskych štátoch a dáta ukazujú, že počet nahlásení sa tam zvýšil. Zároveň to vysiela spoločnosti signál, že tolerancia sexuálneho násilia je nulová a že znásilnenie a sexuálne násilie sú trestuhodné činy.
Ak nás chceš podporiť, aby sme mohli otvárať takéto dôležité témy a robiť podobné veľké projekty, pridaj sa do klubu Refresher+.