A čo si čakala, že budete hrať človeče? Obete sexuálneho násilia zažívajú na polícii aj posmech

V uplynulých mesiacoch sme sa stretli s viac ako desiatkou žien, ktoré zažili sexuálne násilie. Väčšina z nich už o svojej skúsenosti prehovorila – s rodinou, s priateľmi či cez blogy. Ako reakciu dostali desiatky až stovky ďalších príbehov. Až ich zaskočilo, koľko obetí v skutočnosti na Slovensku žije. A nás tiež.

Žiadna zo žien, s ktorými sme komunikovali, nepodala trestné oznámenie. Z európskych dát vieme, že to neurobia až dve tretiny obetí. Odrádza ich vlastný strach a hanba, obavy z toho, že im nebudú veriť, ale aj postoje v spoločnosti, reakcie a komentáre, ktorým sa nechcú vystaviť. Aká je cesta za spravodlivosťou hŕstky tých, ktoré sa odhodlali ísť na políciu? A ako sa dá na celý proces pripraviť?

Odporúčané

Keď som mala 10, príbuzný spravil z orálneho sexu „detskú hru“. Nútil ma k tomu tri roky 3. júla 2022, 16:30

A čo si čakala, že budete hrať človeče?

Žiaľ, nie vždy to na polícii funguje hladko a obete sexuálneho násilia sa musia pripraviť na niekoľko vecí: celé trestné konanie môže trvať aj rok a pol až dva roky. Vypovedať budú opakovane, bežne aj trikrát.

Navyše prvá skúsenosť na policajnej stanici môže mnohé zo žien odradiť a podanie trestného oznámenia si rozmyslia. Stalo sa to aj Márii, ktorá nám o zážitku z polície povedala pod podmienkou, že nepoužijeme jej skutočné meno. Redakcia pozná jej identitu.

O tom, že „asi zažila znásilnenie“, povedala svojej mame týždeň po tom. Používa slovo „asi“, pretože v ten večer pila alkohol. Spomína si, že protestovala, naťahovala si späť nohavičky, keď jej ich jej útočník sťahoval, a spomína si aj na pocit tlaku vo vagíne. Nevládala sa hýbať a útržky z noci si vôbec nepamätá. 

Muž, s ktorým sa už predtým párkrát stretla, jej ráno tvrdil, že k sexu nedošlo – opýtala sa ho priamo, aby vedela, či prípadne užiť núdzovú antikoncepiu („tabletka po“), lebo nechcela otehotnieť. „Najskôr som to nikomu nepovedala, pretože som si tú noc nepamätala. Aj tak sa mi ten muž páčil a predtým sme sa už bozkávali,“ vysvetľuje dôvody, prečo si nebola istá, čo ďalej.

Matka ju napokon vzala na policajnú stanicu. Tam musela zahanbená a neistá priebeh skutku dopodrobna opakovať viacerým ľuďom, mužom, a hovorí, že celý ten zážitok bol pre ňu veľmi nepríjemný. 

„Už po príchode sa ma policajt na chodbe pýtal na detaily. Musela som mu opisovať, čo sa presne stalo.“ Službukonajúci policajt totiž zvyčajne rozhoduje, na aké oddelenie ľudí pošle. Môže totiž ísť o prečin alebo zločin a tými sa zaoberajú rozliční policajti.

„Povedal mi, že s tým nemá čo urobiť. Vraj čo som čakala, keď k nemu idem na byt, že budeme hrať človeče?“ spomína si na prvú posmešnú reakciu. Policajt k sebe potom zavolal kolegu, ktorému musela Mária – ešte stále na chodbe policajnej stanice – celú traumatizujúcu udalosť opísať znova. 

Len tretina žien, ktoré zažili sexuálne násilie, sa ozve polícii.

Napokon si Máriu prevzali ďalší policajt spolu s neznámou ženou, zrejme už šlo o vyšetrovateľa a psychologičku, čo je štandardný postup pri vypočúvaní obetí sexuálneho násilia. Aj im musela svoj príbeh zopakovať. V tom momente si stále nebola istá, či chce podať trestné oznámenie, keď sa jej to policajti opýtali. 

Podľa jej slov jej povedali, že ak to dá na súd, problémy by z toho mohla mať aj ona, keďže muž by na odplatu mohol žalovať ju za ohováranie či poškodenie dobrého mena. „Už mi bolo do plaču a bola som nahnevaná. Zahanbená som to musela opakovať viacerým chlapom. Nakoniec som to nechala tak.“ Bála sa, čo vyšetrovanie spôsobí a či sa jej podarí dokázať, že ju niekto znásilnil, keď nebola pri vedomí.

Právnička Barbora Burajová z koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie vidí v tom, čo Mária zažila, niekoľko problémov. Vyšetrovateľ má povinnosť poučiť obeť aj o rizikách – o tom, čo znamená krivá výpoveď. Mal by to však urobiť tak, aby bolo jasné, že nejde o vyhrážku alebo o pokus odradiť od podania oznámenia. 

Na druhej strane trestný poriadok neprikazuje policajtovi povinnosť upozorňovať na iné možné následky oznámenia. Policajt teda vôbec nemusel spomínať, že páchateľ môže na Máriu podať žalobu za ohováranie.

Právnička Burajová upozorňuje, že v Máriinom prípade mali všetci policajti, ktorým musela príbeh vždy nanovo vyrozprávať, zakaždým riadne vysvetliť, kto prichádza a aká je jeho úloha.

Spochybňovanie (alebo ani uznanie, že sa skutok stal, ak to nie je ešte dokázané) by v tomto procese nemalo mať svoje miesto. „Takýto spôsob je poškodzujúci nielen voči obeti, ktorá tak zažíva druhotnú viktimizáciu. Je to aj neefektívne, keďže už pri druhom človeku s pre ňu nečitateľnou úlohou si môže povedať, že jej to za to nestojí a trestné oznámenie ani nepodá,“ vraví Burajová. Presne takto sa zachovala napokon aj Mária.

Otázka „A čo si čakala?“ jej dodnes utkvela v pamäti. Je to téma, ktorej sa vyhýba aj na terapii, hoci vie, že ten zážitok nemá v sebe spracovaný a dodnes je z neho traumatizovaná. Tým, že detaily noci si nepamätá a daný muž ju spochybňoval a zosmiešňoval jej otázky o tom, čo sa v tú noc stalo, si na dlhý čas vsugerovala, že vlastne k ničomu nedošlo. 

Asi o pol roka neskôr sa na preventívnej prehliadke dozvedela, že sa nakazila HPV. Nikdy predtým a ani po tom zážitku nemala iný sexuálny styk – hoci to samo osebe ešte nedokazuje, že sa nakazila počas inkriminovanej noci, bol to moment, v ktorom si priznala, že sa niečo naozaj stalo. Že ju znásilnil. Aj keď on to dodnes popiera.

Chcem to nahlásiť, čo ma čaká?

Máriina negatívna skúsenosť však nemá slúžiť na odradenie od nahlásenia sexuálneho zločinu na polícii. V mnohých prípadoch sú vyšetrovatelia ústretoví a majú záujem obeti skutočne pomôcť.

Vzhľadom na to, že pri sexuálnom násilí sú spravidla prítomní len dvaja ľudia, napadnutá žena potrebuje čo najviac dôkazov. Tie najlepšie zabezpečí telesná prehliadka krátko po útoku.

Po ohlásení skutku ide žena za sprievodu polície do nemocnice na prehliadku. Vyšetruje ju teda službukonajúci lekár, nie jej ambulantný gynekológ. Zvyčajne ide o kontrolu hmatom, výtery a odbery krvi. Prehliadka tela zahŕňa aj kontrolu škrabancov, modrín a iných zranení. Okrem lekárskej prehliadky čaká obete výsluch a psychologické posudzovanie.

Ženy, ktoré idú ku gynekológovi na vlastnú päsť pred nahlásením násilia na polícii, často nemajú dosť dôkazov. Správa od ambulantnej lekárky sa na súde použiť ako dôkaz dá, no je možné, že to bude málo.

Na Slovensku totiž neexistuje jednotná metodika pre forenzný odber pri znásilnení a sexuálnom násilí. Nie každý lekár pracuje rovnako a v správe môže niečo súdu chýbať.

Na jednotnom postupe pre gynekológov sa však už podľa ministerstva zdravotníctva pracuje. „Predpokladáme jeho zverejnenie a tým aj zavedenie v praxi v najbližšom čase,“ povedali nám z komunikačného oddelenia.

Novinka má lekárom určiť postup vyšetrenia tak, aby zahŕňalo všetko potrebné pre súdy, a zároveň stanoviť aj to, ako sa k prípadom pristupuje na polícii.

Na výsluch s kamoškou aj s poznámkami

Výsluchy poškodenej a páchateľa sú zvyčajne hlavným oporným bodom vo vyšetrovaní. Je dobré pripraviť sa na to, že výsluch na polícii bude podrobný a bude potrebné hovoriť o detailoch.

Odborníčky, s ktorými sme sa rozprávali, odporúčajú napísať si chronológiu udalostí, a ak sa dá, osloviť niekoho, kto na výsluch môže ísť ako sprevádzajúca osoba alebo dôverník. Môže ísť o pomáhajúce povolanie, napríklad sociálna pracovníčka alebo psychologička, ale aj o osobu, ktorej dôveruješ a poznáš.

Vyšetrovatelia by mali obeti na začiatku vysvetliť, čo bude nasledovať, v akom poradí a prečo sa budú robiť konkrétne úkony. Čím presnejšie svedectvo vie napadnutá žena podať, tým je vyššia šanca na vyšetrenie prípadu. 

Poškodená môže vždy požiadať o prestávku, vodu či nahliadnutie do poznámok. Policajt je povinný rešpektovať potreby obetí. Požiadať sa dá aj o ženu vyšetrovateľku. Nie vždy to však ide, keďže pomer žien a mužov je na každej policajnej stanici iný. 

Ďalšie dôkazy

Ak sú svedkami len poškodená a páchateľ, bežne sa posudzuje dôveryhodnosť poškodenej. V priebehu súdneho procesu sa môže robiť ďalší psychologický posudok, ktorým sa posudzujú následky trestného činu (či poškodená nesie stopy po násilí, má traumu alebo pozmenenú psychiku).

Vyšetrovateľom pomáhajú aj dôkazy z miesta činu: oblečenie obete, SMS a iná komunikácia, fotografie, nahrávky a ďalšie dôkazy, ktoré môžu prispieť k usvedčeniu páchateľa. Môžu si tiež predvolať svedkov (aj ľudí, ktorým obeť iba povedala o násilí, hoci ho nevideli na vlastné oči). Svedkovia sú povinní vypovedať, výnimkou sú prípady, keď je páchateľ príbuzný, alebo v prípade, že hrozí stíhanie svedka. 

Špecializovaní policajti len pre prípady sexuálneho násilia nie sú

Znásilneniam a sexuálnemu násiliu sa venujú vyšetrovatelia predovšetkým z odborov kriminálnej polície jednotlivých okresov, v závažnejších prípadoch sa ich môžu ujať vyšetrovatelia krajských riaditeľstiev. Prvé kroky (prijatie oznámenia, obhliadka miesta činu) zvyčajne vykonáva službukonajúci vyšetrovateľ.

Spis potom odovzdá nadriadenému, ktorý pridelí prípad konkrétnemu vyšetrovateľovi. „Pri prideľovaní spisu nadriadený prihliada aj na skúsenosti vyšetrovateľa s vyšetrovaním takýchto prípadov a pohlavie vyšetrovateľa. Spisy týkajúce sa sexuálnych trestných činov a prípadov domáceho násilia sú spravidla prideľované vyšetrovateľkám alebo vyšetrovateľom, ktorí už majú skúsenosti s vyšetrovaním tohto druhu trestnej činnosti,“ povedala nám hovorkyňa policajného prezídia Denisa Bárdyová.

52 % vyšetrovateľov a vyšetrovateliek verí, že ženy si násilie vymýšľajú.

Keďže zvyčajne vyšetrovateľom chýba dostatok dôkazov, „pomáhajú si“ ďalšími možnosťami. Napríklad môžu dať v priebehu vyšetrovania vypracovať posudok na obe strany. Posudky sú celkom bežnou praxou na Slovensku, podľa potreby ich vypracuje psychológ, psychiater alebo obaja spoločne ako znalecký tím.

Psychologický posudok páchateľa automaticky neodsudzuje, nie je ani bežné, že by páchatelia vykazovali psychopatologické javy. Rovnako tak posudok obete nemusí obeť hneď vylúčiť ako nedôveryhodnú, skúmať sa môže aj to, či trpí následkami násilia. 

Sklon upriamiť pozornosť na posudky naznačuje akúsi nedôveru vyšetrovateľov voči obetiam. Polícia častejšie žiada o vypracovanie posudku o vierohodnosti výpovede poškodenej než posudku o tom, či obeť trpí príznakmi spôsobenými násilím.

Podľa výskumnej štúdie z roku 2017, na ktorej sa podieľala aj Akadémia Policajného zboru v Bratislave, veria ľudia v polícii aj rôznym mýtom, ktoré súvisia s obeťami: napríklad že si násilie vymýšľajú. Tomuto mýtu verilo podľa výsledkov štúdie viac ako polovica opýtaných.

Mnohí z policajtov by podľa danej štúdie privítali viac špecializácie a tréningu. Vzdelávanie a praktická skúsenosť s týmito prípadmi sa ukazujú ako kľúčové v prekonávaní mýtov. Skúsenejší vyšetrovatelia mali nižšiu tendenciu prijímať mýty.

Pomôcť by mohli podporné centrá

Ak si zažil alebo zažila sexualizované násilie, nie je tvoja povinnosť naháňať sa za spravodlivosťou a za každú cenu nahlasovať páchateľa. Je pochopiteľné, ak sa rozhodneš trestné oznámenie nepodať, pretože si v prostredí, kde sa bojíš reakcií okolia alebo nedôveruješ štátnym orgánom. Navyše nie každá obeť túži po tom, aby videla páchateľa vo väzení. 

Za znásilnenie alebo sexuálne násilie hrozí 5 až 10 rokov za mrežami.

Obetiam môžu veľmi pomôcť aj podporné služby: psychologická pomoc a centrá komplexnej pomoci, kde obete dostanú aj informácie od právnikov o svojich možnostiach alebo sa môžu dať vyšetriť u lekára. Tie podľa zahraničných príkladov dokážu mierne zvýšiť počet trestných oznámení, ktoré ženy podajú. Zároveň im pomáhajú vyrovnať sa s traumou.

Zatiaľ to funguje tak, že si obete nájdu svojho terapeuta alebo inú formu pomoci, ktorá im poskytne úľavu. Petra Dzvoníková, ktorá zažila znásilnenie a pre Refresher o svojej skúsenosti povedala aj na kameru, vraví, že terapia jej veľmi pomohla. Najmä v tom, že si uvedomila, že znásilnenie nebola jej chyba.

Spočiatku sa totiž z toho, čo sa jej stalo, obviňovala. „Ja som bola v tom, že som sa mala dvihnúť, mala som kričať, mala som... Ale vtedy nefunguje logika.“ Obetiam akéhokoľvek násilia odkazuje, že to nie je ich chyba. Zmrznutie a neschopnosť reagovať, ktoré opisuje, je u obetí znásilnenia a sexuálneho násilia bežnou reakciou. Dnes to už aj vďaka terapii vie a spracovala to v sebe.

Hoci individuálna terapia dokáže pomôcť, podľa viacerých odborníkov na Slovensku chýba systémové riešenie. Štát by mal byť podľa terapeutky Barbary Bohony pre obete akousi oporou a zabezpečiť pre ne pomoc. Súhlasia s ňou aj ďalšie odborníčky z tejto oblasti, podľa ktorých by centrum ženám pomohlo, aby si nemuseli samy dohľadávať jednotlivé časti pomoci. Naopak, mali by mať pocit, že sa môžu na odborníkov obrátiť v prípade núdze na jednom mieste.

Podľa rezortu spravodlivosti vláda o tom, že tieto služby chýbajú, vie a chcú s tým niečo robiť. „Preto chceme proaktívne, v rámci práve pripravovaného projektu, podporiť zriadenie pilotného centra pre obete sexuálneho násilia v Bratislave, ako aj zmapovať existujúce služby a podporiť špecializáciu existujúcich poradenských centier v regiónoch aj na tému sexuálneho násilia,“ povedal nám hovorca Peter Bubla.

Inde to už funguje

Za príkladom dobrej praxe netreba ísť ďaleko. V susednom Česku funguje centrum Profem, v ktorom poskytujú sociálne aj právne poradenstvo obetiam domáceho a sexuálneho násilia podporné služby. „Pokiaľ chcú tento čin nahlásiť, do čoho ich nikdy nenútime, poskytneme im právnu pomoc,“ vysvetľuje hovorkyňa Profemu Barbora Báštěcká.

Centrum sa usiluje, aby bola v budúcnosti jeho súčasťou aj výsluchová miestnosť, krízová izba a venerologická ambulancia, kde by mohli testovať pohlavne prenosné choroby, zbierať a uchovávať dôkazový materiál. „Tam by sme zároveň školili ďalšie profesie, ktoré sa stretávajú s obeťami sexuálneho násilia vo svojej praxi,“ dodáva Báštěcká. 

Podporné centrá sú bežnou vecou v mnohých krajinách vrátane niektorých rozvojových. „Na Slovensku nemáme integrované služby a absentuje model integrovaného pracoviska, kde polícia funguje spolu s ostatnými zložkami pomoci – medicínskou, sociálnou či psychologickou,“ hovorí Denisa Augustín z humanitárnej organizácie Magna.

Okrem podporných centier chýba na Slovensku aj špecializovaná linka pre obete sexuálneho násilia. Momentálne existuje len všeobecná Národná linka pre ženy zažívajúce násilie.

Riaditeľka linky Mária Víteková vraví, že sa bežne ozývajú aj ženy, ktoré zažili sexuálne násilie na pracovisku, od maséra alebo na letnom festivale. Podľa jej slov by však obete sexuálneho násilia potrebovali osobitnú linku, kde by sa im venovali vyškolení odborníci. 

Čo čaká páchateľa, ak ho uznajú vinným?

Základná trestná sadzba za znásilnenie je 5 až 10 rokov. V prípade, že obeťou bola chránená osoba (dieťa, zverenkyňa v tábore, dcéra alebo iná príbuzná a podobne), môžu páchateľa odsúdiť na 7 až 15 rokov. 

Ešte vyšší trest, 15 až 20 rokov, môže súd udeliť mužom, ktorí znásilnili ženu a spôsobili jej aj ťažkú ujmu na zdraví. Najvyšší trest 20 až 25 rokov hrozí, ak muž niekoho znásilnil počas krízovej situácie alebo tým spôsobil smrť.

Hoci 95 % obžalovaných v prípadoch znásilnenia a sexuálneho násilia súdy uznajú vinnými, väčšina z nich do väzenia nejde. „Vyviaznu“ len s podmienečným trestom. Navyše len časti z tých, ktorí dostali podmienku, súdy udelili aj ďalšie povinnosti alebo obmedzenia.

Súd pritom túto možnosť zo zákona má, vysvetľuje vo videu právnička Burajová. Povinnosti sú napríklad tzv. nútené práce, v prípade násilných trestných činov prichádza do úvahy sociálny výcvik či psychoterapia. Obmedzením môže byť zákaz priblíženia sa. Podľa Burajovej však súdy tieto možnosti nevyužívajú dostatočne.

Najčastejšie v prípadoch, ktoré analyzovala, dostávali páchatelia povinnosť absolvovať protialkoholické liečenie.

Aj keby začali súdy využívať tieto možnosti častejšie, nie je jasné, do akého programu by sa mohli páchatelia sexuálneho násilia a znásilnenia zaradiť. Nikto nevie, kto by taký program realizoval, čo by mal obsahovať a či máme vôbec špecialistov, ktorí vedia pracovať s páchateľmi tohto typu.

Tak ako nemáme komplexné riešenie, pokiaľ ide o problémy a ťažkosti, ktoré riešia obete, nemáme ani komplexný systém na prácu s páchateľmi tak, aby sa napríklad mohli naspäť začleniť do spoločnosti a nehrozilo, že svoj čin zopakujú.

Ako môžeš pomôcť ty: nesúď, počúvaj

Obete násilia sa často boja, že im nikto nebude veriť. Strach vyplýva aj z toho, akým mýtom majú ľudia tendenciu veriť. Eurobarometer z roku 2016 ukázal, že 21 % oslovených mužov a 12 % žien si myslelo, že sexuálny styk bez súhlasu sa dá ospravedlniť, ak obeť mala odhaľujúce, provokatívne alebo zvodné oblečenie. 

Niektorí ľudia stále veria aj tomu, že obeť si za násilie aspoň čiastočne môže tým, že ho vyprovokovala svojím správaním. Ale máme aj dobrú správu: postoje Slovákov sa za posledných pár rokov zmenili.

89 % ľudí na Slovensku si myslí, že sex bez súhlasu je znásilnenie.

Podľa najnovšieho prieskumu Amnesty International Slovensko z mája 2022 si až 89 % ľudí myslí, že sex bez súhlasu je znásilnenie. Súhlas sa dostal aj vďaka mediálnej pozornosti viac do povedomia ľudí, hoci niektorí odborníci pristupujú k výsledkom prieskumu opatrne.

Zo spomínaného prieskumu zároveň vyplynulo, že až pätina ľudí si myslí, že síce je nútenie k sexu nesprávne, nemalo by byť trestné. Názory ľudí sa teda rozchádzajú ani nie tak v tom, kedy je už nútený sex zlý, ale v tom, či zaň treba páchateľov potrestať.

Práve v tomto bode nastupujú príbuzní a priatelia, blízke okolie, ktorému sa možno obeť zdôverí. Prvá reakcia môže zmeniť všetko. Nielen to, či sa obeť odhodlá násilie nahlásiť na polícii, ale najmä to, ako sa s ním vyrovná a či ho dokáže spracovať a napriek traume fungovať v živote ďalej. 

Odporúčané

Keď som mala 10, príbuzný spravil z orálneho sexu „detskú hru“. Nútil ma k tomu tri roky 3. júla 2022, 16:30

Ak nás chceš podporiť, aby sme mohli otvárať takéto dôležité témy a robiť podobné veľké projekty, pridaj sa do klubu Refresher+.