Ako vníma vojnu na Ukrajine režisérka, ktorá sa narodila v Kyjeve?
Anna Kryvenko (1986) je režisérka pôvodom z Ukrajiny, ktorá žije v Prahe. Absolvovala Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe a debutovala celovečerným dokumentárno-experimentálnym filmom Môj neznámy vojak (2018). Reflektovala v ňom príbeh svojho prastrýka, ktorý stál v roku 1968 na strane okupantov počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
Počas štúdia nakrútila niekoľko krátkometrážnych filmov, napríklad Potichu jako kometa (2014) o majdane na Ukrajine či Poslechnout horizont (2015) o zobrazení vojny v médiách a kyberpriestore. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä strihovému dokumentu, ktorý je charakteristický spájaním už nakrútených archívnych materiálov.
V rozhovore pre Refresher prezradila napríklad to, ako sa cítila, keď sa dozvedela, že sa začala vojna na Ukrajine, ako u seba musela prichýliť svojich rodičov, ktorí z krajiny odišli, či ako vníma súčasnú rétoriku Vladimira Putina. Okrem iného priblížila, ako pomáhala v Prahe ukrajinským utečencom a či o vojne na Ukrajine plánuje nakrútiť film.
V Refresheri vojnu na Ukrajine pozorne monitorujeme, vyvraciame hoaxy a stále ti prinášame aktuálne informácie či viacero rozhovorov k tejto téme. Ak chceš podporiť naše úsilie a získať neobmedzený prístup k článkom, pridaj sa do klubu Refresher+.
Ako a kedy si sa dostala z Ukrajiny do Česka?
V Kyjeve som najskôr študovala réžiu činoherného divadla na divadelnej univerzite. Dvakrát počas tohto štúdia sme boli na praxi v českom Národnom divadle. Prvýkrát to trvalo mesiac, druhýkrát zhruba dva a pol mesiaca. Keďže som bola v Prahe, chodievala som medzitým často na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení (DAMU) a zaujala ma katedra alternatívneho a bábkového divadla, pretože nič podobné sme v Kyjeve nemali.
A práve tie iné spôsoby a prístup k divadlu boli veci, ktoré najviac pútali moju pozornosť. Následne som si dala na túto katedru prihlášku na magisterský stupeň a vzali ma. Časom som však zistila, že by som sa chcela posunúť iným smerom.
Keď som bola v treťom ročníku na FAMU, stal sa na Ukrajine majdan. Zrazu som nevedela, čo mám robiť, bol to pre mňa šok. Pamätám si, že v roku 2004 bola na Ukrajine takzvaná oranžová revolúcia a v tom čase som chodila na protesty, ale tentoraz to bolo iné. Predsa len som vtedy nebola práve na Ukrajine, ale v Česku. Ak bol niekto protestovať tu, išiel potom na pivo. Ľudia to tu vnímali predsa len inak, nebolo to pre nich také osobné.
Smerom k filmu?Áno. Išla som na FAMU, konkrétne do centra audiovizuálnych štúdií. Bolo tam síce veľa teórie, ale bolo to zároveň veľmi podobné odboru intermédiá na Akadémii výtvarných umení. Robili sme fotky, rôzne zvukové inštalácie, filmy a podobne. Pracovala som s viacerými druhmi filmového materiálu – 8 mm, 16 mm aj 35 mm. Keďže základ môjho odboru bol vo filme, respektíve v kinematografii, časom som sa dostala k rôznym archívom a tiež k témam, ktorým sa venujem dodnes.
Ide, predpokladám, o strihový dokument, teda spájanie už vzniknutých filmových archívnych materiálov. V roku 2014 si týmto štýlom nakrútila film o majdane s názvom Potichu jako kometa.
Presne tak. Keď som bola v treťom ročníku, stal sa na Ukrajine majdan. Zrazu som nevedela, čo mám robiť, bol to pre mňa šok. Pamätám si, že v roku 2004 bola na Ukrajine takzvaná oranžová revolúcia a v tom čase som chodila na protesty, ale tentoraz to bolo iné. Predsa len som vtedy nebola práve na Ukrajine, ale v Česku. Ak bol niekto protestovať tu, išiel potom na pivo. Ľudia to tu vnímali predsa len inak, nebolo to pre nich také osobné.
Ja som však pociťovala vnútorný stres. Pomohlo mi to, že som začala zbierať rôzne nakrútené materiály z Kyjeva či Krymu a pozliepala som ich do filmovej podoby. Bola to pre mňa určitá terapia. Všetky moje práce boli zároveň venované môjmu domovu či vlastnej identite. A nemyslím tým teraz vyslovene identitu nejakej Ukrajinky, ale celkovo človeka, čo žije mimo svojej rodnej zeme.
